Hrdinský mních Cyprián: Sme na Ukrajine z Božej vôle, aby sme zastavili zlo

Bratislava 6. februára 2023 (HSP/Kp/Foto:Dmitrij Stešin)

Prinášame vám zaujímavý materiál z ruských novín Komsomoľskaja pravda, ktorý veľa vypovedá o tom, ako ruská spoločnosť ale najmä duchovní, vnímajú operáciu na Ukrajine

Vojnový spravodajca KP.RU Dmitrij Stešin sa na Donbase stretol s otcom Cypriánom, hrdinom Sovietskeho zväzu, ktorý prišiel o obe nohy v Afganistane. Bol poradcom prezidenta, úspešným podnikateľom a potom uveril v Boha a v roku 2016 prijal mníšsky hábit.

BEŽÍ PO PRIEKOPE, VYSOKÝ, ŠTÍHLY, S HVIEZDOU HRDINU

Otec Cyprián neprišiel do Zóny špeciálnych operácií náhodou, ale presne v pravej chvíli – vo chvíli veľmi vratkej rovnováhy, keď sa ruské vojská chystali na ofenzívu, dokonca už mierne začínali tlačiť, ale ešte nie v plnej sile. Všetci čakajú, že sa rozpadneme a úplne sa stiahneme. Aj nepriateľ čaká a straší nás ďalšími “superzbraňami”, ktoré mu čoskoro dodajú. Táto krehká rovnováha je najúrodnejšou a najplodnejšou pôdou pre zmätok a dušu drásajúce fámy.

Keď sa zotmelo, vyzdvihli ma vojaci v nákladnom aute s jedným celým sklom a cestou mi rozprávali zaujímavý príbeh:

– S otcom Cypriánom sme išli priamo do prvej línie. Chlapci mu našli čiernu nepriestrelnú vestu, aby sa mu na sutane nevynímala. A tak beží po zákope, vysoký, štíhly, s hviezdou Hrdinu (sovietskeho zväzu) na hrudi… Zastaví sa, osloví vojaka, požehná ho a ide ďalej…

Potom otec Cyprián prišiel do nemocnice k vojakom, ktorí prišli o nohy. Rozprával sa s dievčaťom, ktoré bolo vážne zranené počas bombardovania mesta. Pracovali s ňou psychológovia. Nikto nevie, o čom sa s ňou otec Cyprián rozprával, ale dievča sa prvýkrát po mnohých mesiacoch usmialo.

S mníchom som sa stretol v jednom z kláštorov na predmestí Donecka, pred rozhovorom sme si pokojne posedeli pri čaji, až kým neprišla taká silná nárazová vlna, že sa citeľne zatriasli podlahy. Otočil som sa, aby som sa pozrel cez okno, a namiesto skla som uvidel steny z vriec s pieskom.

Samozrejme, že sme začali hovoriť o ŠVO, za takýchto okolností sa nedalo hovoriť o ničom inom.

“SO SÚHLASOM BOHA”

– Otec Cyprián, môžete vysvetliť, o čo tu ide?

– Boh vie, čo sa tu deje. Má svoje ciele. A sú jednoduché. Sme stratené deti. Sme veľmi stratené deti. A Boh ako milujúci otec si želá, ako každý jednoduchý otec… Pravdepodobne máte deti. Prajete si, aby boli šťastné.

– Ja áno.

– Aby boli s vami, aby ste sa priatelili s vašimi deťmi a aby sa oni priatelili s vami. To chce Boh. To isté chce s nami. Ak je jediným prostriedkom na zastavenie zla, tohto vzostupu satanského hnutia, operácia, pri ktorej Boh víťazí a my sme nástrojom v jeho rukách, potom samozrejme Boh dovoľuje, aby sa dialo to, čo sa deje.

– Dá sa pochopiť, čo je cieľom, čo je konečným výsledkom tohto božského plánu?

– Niektorí ľudia si myslia: obnoviť Sovietsky zväz, vytvoriť impérium – to všetko je, prepáčte, hlúposť, ľudská múdrosť. A cieľom nie je ani zvrhnúť ukrajinskú vládu, ktorá nás nemá rada. Cieľ je úplne iný: aby sa všetci – aj tí, ktorí žijú na ukrajinskom území, aj ukrajinskí vojaci a naši vojaci, ich manželky, matky, deti – konečne obrátili tvárou k svojmu Otcovi a ako stratené deti sa k nemu vrátili. To je to, čo chce Boh. Áno, cez utrpenie, bolesť, stratu. A prečo? Áno, aby sme boli šťastní. A ľudia môžu byť šťastní len s Bohom, pretože Boh je láska.

– Otec Cyprián, mali ste vy osobne predtuchu, že to tu v Novorossiji, na Ukrajine, dopadne takto?

– Nielenže som to pochopil, ale vedel som, že je to nevyhnutné. No povedzte mi, prosím, môže sa zlo zastaviť samo? Samozrejme, že nie. Bude pokračovať, kým ho nezastavia. Predstavte si sadistu. Dokáže sám od seba prestať byť sadistom? Nie. Musí sa stať niečo, čo mu zabráni byť sadistom, a potom sa nad tým možno zamyslí. Teraz sme v Božích rukách nástrojom na zastavenie šíriaceho sa zla. A kým sa to nepodarí, všetko bude pokračovať.

“NEMSTITE SA, NECHAJTE TO NA MŇA.”

– Nedávno som bol v našom prápore Vostok pri Ugledare. Dobre poznám veliteľa s volacím znakom “Les”, bojuje od roku 2019. Počas dobýjania Mariupolu bojoval 20 dní v úplnom obkľúčení… A tu, v úplnej tme, nevidiac jeden druhého, sme odrazu začali rozprávať o tom, či je možné modliť sa za našich nepriateľov…

– Možno sa mýlim, ale snažím sa na to pozerať z Božej perspektívy. Máme len jednu možnosť – víťazstvo. Víťazstvo nad zlom. Aby sa všetko zmenilo a stalo sa Božím, v láske. Sám som sa s tým stretol, keď môj otec zahynul v Afganistane. Keď som tam prišiel, môj veliteľ mi povedal: “Mal by si dostať dva samopaly, aby si mohol pomstiť svojho otca.

– Pomstili ste sa?

– Nie, bol to pre mňa úplne iný príbeh. Vtedy som ešte nepoznal prikázanie: “Nemstite sa, milovaní, nechajte to na mňa, ja vás pomstím…”. Počas vyčisťovacej operácie v jednej dedine zajali nejakého, vraj prieskumníka. Veliteľ brigády ho nechcel ťahať na brigádu, tak zavolal dvoch vojakov a povedal: “Naložte ho do BTR, odvezte ho a zastreľte. Stále neviem vysvetliť, prečo som mu to povedala: “Počúvajte, veliteľ, nedovolím vám ho zastreliť. Otočil sa a pozrel na mňa: “Kto si, že mi to nedovolíš? Zavolal dvoch vojakov, ktorí vzali Afganca do auta a ja som doň rýchlo naskočil. Afganec nechápal, kam ho vezú, ale naši dvaja vojaci boli deprimovaní, sedeli tam ako pribití. A všetci traja sme mali pochybnosti. Jednoducho som povedal: “Ako najvyšší dôstojník rozkazujem – poďme na brigádu.” Vrátili sme sa, ja som sa, samozrejme, ohlásil veliteľovi brigády a povedal som: “To nie je prieskumník.” Neviem, ako som si mohol byť taký istý.

– Mali ste pravdu…

– Áno. Ten chlap bol opäť skontrolovaný. Slúžil v afganskej armáde, mal vyznamenania. Takže si myslím, že jediná skutočne zbožná vec, ktorú som v živote urobil, je táto.

PRÍKLAD LÁSKY K NEPRIATEĽOVI

– Môže si veriaci zachovať svoju dušu, ak je vo vojne?

– Pri stretnutí so zranenými chlapcami som im položil otázku: “Máte túžbu pomstiť svojich padlých priateľov?” Len raz mi povedali: “No, ak by padol do zajatia, vypočul by som ho.”

Láska znamená neubližovať blížnemu. To prinajmenšom. Zlo premáhajte dobrom, t. j. láskou.

– Je niečo také reálne?

– Na internete sa objavila historka, ako útočníci PMC Wagner vbehli do zákopu, v ktorom boli dvaja vojaci AFU… Čo som videl? Veď v akom bol rozpoložení? Ale i tak žiadal, aby zložili zbrane – ale oni to nerobia. Náš bojovník chytí hlaveň jeho samopalu a ťahá ju k sebe. Keď sa pomaly pozeráte, vidíte, že nepriateľ z nej ide vystreliť! Druhý z nich mieri priamo na nášho bojovníka. Bojovník jednoducho nemá na výber a musí strieľať. Ale urobil všetko, čo mohol, aby im zachránil život! Mohol jednoducho pribehnúť a vystreliť.

Chcem, aby ma v prípade zajatia mučili, alebo aby ma rovno zastrelili, ako to už viackrát urobili? Nie, nechcem. Tak ani ty to tak nerob. Preto potrebujeme lásku k nepriateľovi. A všeobecne platí, že kresťan by nemal mať nepriateľov. Ktokoľvek nech nás považuje za nepriateľov, ale ja nesmiem mať nepriateľa.

– Prečo sa nepriateľ nechová rovnako, ale znova a znova dokazuje svoju krutosť?

– Tí, ktorí teraz bojujú na druhej strane, sú stratené ovce. Ako sa hovorí, ak poviete človeku, že je sviňa, bude chrochtať. To sa stalo na Ukrajine.

DAJ BOH, ABY SA MANŽELIA VRÁTILI

– V Rusku je teraz veľa žien, ktoré čakajú na návrat svojich manželov domov. Aj mňa doma čakajú. Môžete im povedať niečo, čo by ich upokojilo?

– Viem len, že najťažšie je čakať. Najťažšie je nevedieť, či sa môj manžel vráti alebo nie. Preto je podiel žien na veci čakať, môžem len s nimi súcitiť a požiadať ich, aby znášali svoj podiel, aby sa naučili ho znášať.

– Je to pre nich ťažké, stále neexistuje spojenie s frontovou líniou…

– Nie my sme sa rozhodli, kedy sa narodíme, a nie je na nás, aby sme rozhodovali o tom, kedy zomrieme. Takto zomrel môj otec v Afganistane. Aj ja som smútil: 48 rokov, mal už odslúžené, posledný let a zrazu… A čo si myslím teraz, keď už viem, ako sa na to pozerá Boh? Keby môj otec vtedy neodišiel k Pánovi… zachránil chlapcov – a zo siedmich mužov posádky všetci prežili – on jediný zomrel. Zachránil všetkých. Neexist
uje väčšia láska, ako dať život za svojich priateľov. Všetci máme poslanie.

– Hovoril som s vdovami, s mnohými som hovoril. Takmer všetky: “Neviem, ako ďalej žiť, prečo?”

– Vždy treba ženám pamätať, milým, dobrým, milovaným ženám, na tých, ktorí sú blízko. A kto je blízko? Deti. A ak sa budeš trápiť, zabíjaš sa, a to sa odrazí na deťoch. Myslite na ne. A dieťa je krehká duša, ešte málo odolná voči skúškam. Duchovné spojenie medzi matkou a dieťaťom je veľmi silné. A ak matka trpí – “stratila som” – mysliac na svojho milovaného, treba aby všetku pozornosť preniesla na dieťa, a potom sa bude cítiť lepšie. Ak Boh dá, všetci manželia sa vrátia domov. Nech sa všetky rodiny stretnú v šťastí.