Nie, nechcem sa pustiť do výkladu dejín tohto obdobia, ktoré sa dalo ľahšie a objektívnejšie skúmať v minulom režime, ako v dnešnej „liberálnej demokracii”. Historikom vtedy totiž išlo o popisovanie a vysvetľovanie dejín (hoci sa museli držať v stanovenej línii), nie bičovanie slovenského národa jeho vlastnými dejinami, ako si prácu historikov predstavujú dnešní „nositelia pravdy”, ktorých je pokojne možné zrovnať s ľuďmi typu Ľ. Pezlára, šéfideológa ÚV KSS. Určite nikto nebude so mnou polemizovať, keď poviem, že vtedajšia Slovenská republika bola satelitným štátom nacistickej tretej ríše a že samostatné, nezávislé rozhodovanie malo svoje limity. Limity spočívali v tom, aký záujem mali v Berlíne a na čom im záležalo.

Hlavným záujmom nacistického Nemecka bolo mať zo Slovenska pokojné a stabilné zázemie jeho vojenských dobrodružstiev, dielňu produkujúcu kvalitné zbrane pre potreby wehrmachtu, dodávky potrebných surovín ako medi, ocele a najmä dreva, ktoré pre vtedajšiu zbrojnú výrobu v Nemecku bolo tiež významným artiklom. Okrem toho mali záujem o čo najväčšie pripútanie politických špičiek štátu k svojmu režimu, aby im znemožnili rozmýšľať o iných alternatívach, resp. zamedzili im odpútanie sa od Berlína. V Berlíne vedeli, že stabilitu na Slovensku im môže zabezpečiť iba človek s autoritou v populácii. Preto od začiatku roku 1941 upustili od podpory radikálnych pronacistických síl okolo V. Tuku a A. Macha a vsadili na skupinu okolo prezidenta J. Tisa, ktorému umožnili podporovať na Slovensku vedu, umenie kultúru, ktoré ich až tak nezaujímali. V tieni nacistických výbojov Slovensko dobiehalo to, čo mu predchádzajúce režimy znemožnili. Dobudované bolo vysoké školstvo, zriadila sa Slovenská akadémia vied a umení (predstavte si, podľa sovietskeho vzoru!), rozlet dostalo divadelné umenie, založil sa predchodca filmových ateliérov na Kolibe (Nástup), v literatúre sa uplatnili nadrealisti a rovnaký rozlet zaznamenalo aj slovenské výtvarné umenie.

Aby však  nacisti dosiahli plnenie svojich požiadaviek, udržiavali v závetrí na všetko odhodlaných pronacistických radikálov, cez ktorých aktivity pretláčali aj také záležitosti, ktoré by umiernené krídlo HSĽS nikdy nebolo ochotné vykonať. Vždy pripravení radikáli prevziať politickú moc sa oháňali vernosťou „spojencovi”, potrebe realizovať na Slovensku princípy jeho ideológie i politickej praxe. Pod prikrytím vernosti spojeneckým záväzkom sa im podarilo presadiť arizáciu ako spôsob vyradenia židov z ekonomického života, Židovský kódex ako nástroj ich vyradenia zo spoločnosti i deportácie židovského obyvateľstva ako „riešenie” židovskej otázky na Slovensku. Kým sa umiernené krídlo HSĽS spamätalo a J. Tiso deportácie židov zastavil, desaťtisíce obyvateľov Slovenska zmizlo v nenávratne.

O pár desaťročí neskôr obdobnú taktiku voči vtedajšiemu Česko-Slovensku zvolila nová imperiálna mocnosť, Moskva, ktorá potrebovala stabilizovať situáciu po invázii z roku 1968. Aj im sa núkali radikáli z tzv. robotnícko-roľníckej vlády ako D. Kolder, M. Jakeš alebo V. Biľak, ktorí už rozmýšľali ako  obnovia procesy podobné tým z päťdesiatych rokov a povešajú všetkých „oportunistov” a „protisocialistické elementy”. Ale v Kremli dali prednosť človeku s autoritou, ktorým bol G. Husák. Avšak aby náhodou nezišiel zo správnej cesty, nechali mu za chrbtom celú suitu komunistických radikálov, ktorí ako mäsiarski psi čakali na svoju príležitosť. G. Husák síce zamedzil radikálnu „spoločenskú očistu”, pod tlakom svojho radikálno-komunistického okolia však nemohol nezaviesť opatrenia, ktoré jeho meno navždy spojilo s normalizáciou. Tak paradoxne nie členovia pripravovanej robotnícko-roľníckej vlády, ale on sa stal symbolom normalizácie.

Po roku 1989 sme si naivne mysleli, že konečne si budeme môcť svoje záležitosti riešiť podľa svojich predstáv, že žiadne imperiálne mocnosti už nad nami nebudú držať „patronát”. Omyl. Režimy i veľmoci sa menia, ale veľmocenské praktiky zostávajú rovnaké. Máš síce právo slobodne si voliť svojich zástupcov, ale keď nezvolíš tých „našich”, máš problém. Dnes už nejde o prežitie národa ako v rokoch vojny, ani o zavedenie krutého režimu odplaty, aký hrozil po roku 1968, ale tvoja „slobodná” voľba je rovnakým problémom. Ak náhodou tvoji vyvolení majú záujem robiť politiku predovšetkým pre svojich voličov a nie poslúchať príkazy z „centra moci”, majú problém. Zrazu nič nerobia dobre, keď náhodou chcú odstrániť ľudí, ktorí robili doslova kriminálne činy v prospech „centra moci”, robia nedemokratické čistky, porušujú demokratické pravidlá atď., atď. Doručujú im demarše a huckajú proti ním duchovných  potomkov Tuku, Macha, Širokého  alebo Biľaka. Že majú iné mená? Nie je to podstatné (hoci v niektorých prípadoch i to je fakt). Za moc, v ktorej budú môcť verne slúžiť „centru moci”, sú ochotní urobiť hocičo!

Dnešní reprezentanti „centra moci” na Slovensku oproti tým minulým majú predsa len jedno, čo ich od tých predchádzajúcich odlišuje. Tí v minulosti chceli len vládnuť, nechceli vedome škodiť Slovensku. O tých dnešných sa to povedať nedá! Ich poškodzovanie slovenskej krajiny, je očividné. Bezhlavo a bez rozumu podporujú také protislovenské opatrenia, aké robí narkoman v Kyjeve; smejú sa z našich neúspechov a okydávajú Slovensko, kadiaľ chodia. Zúfalý výkrik europoslankyne Yarovej, že nepľujú na Slovensko, ale na Ficovu vládu, je absolútne mimo realitu. Pani poslankyňa, vašim konaním predovšetkým poškodzujete tých, ktorí vás do europarlamentu zvolili. Ak na základe vašich lživých tvrdení európska komisia zastaví nejaké platby, nebudú poškodení politici Smeru, nebudú poškodení „oligarchovia”, ale bežní občania vrátane vašich voličov!

Pre mňa je smutné poznanie, ktoré som vyjadril v nadpise môjho príspevku. Nielen prístup veľkých mocností voči malým národom zostava konštantný a nemení sa. Omnoho horšie je, že v slovenskom národe sa nájde toľko veľa ľudí, ktorí sú ochotní bojovať za svojich „pánov” ako stredovekí mankurti na okraji niekdajšej Rusi  poškodzujúc tým svojich spoluobčanov. A ešte horšie je, že neoperujú skutočnosťou, ale skutočnosť vytvárajú na princípe, ktorý možno pomenovať, že nie je taká lož, ktorú by som nevedel vymyslieť! Pán Šípoš, pán Matovič, pán Hlina, pani Mesterová, pani Remišová, myslíte si, že sa mýlim?

Anton Hrnko

Prečítajte si tiež:

• Haló! Budíček