Drzý novinár si dovoľoval na Gedru. Na oplátku dostal poriadny náklad

Nelegálna migrácia, pandémia a spôsoby jej riešenia, či vojna na Ukrajine – pokiaľ ste patrili v uvedenom období k tým, ktorí nemali názor v súlade s „oficiálnym” naratívom, dostali ste sa veľmi rýchlo na čiernu listinu moci a jej prisluhovačov. Vystavili ju ako jednotlivým osobám (tzv. „proruskí agenti”), tak médiám, ktoré horliví aktivisti z mimovládok svojvoľne označili za dezinformačné. To malo vážne dôsledky, pretože extrémne probruselská a prowashingtonská vláda neoliberálnych globalistov zasiahla proti nepohodlným webom okamžite po začiatku ruskej špeciálnej operácie na Donbase…

Pod zámienkou boja proti hybridným hrozbám sa vláda plná nedôveryhodných osôb typu Káčer, Naď, Remišová oddala opojeniu mocou, a parlament odsúhlasil právomoc pre Národný bezpečnostný úrad blokovať také weby, ktoré by – podľa dodnes neznámeho kľúča – vykazovali „škodlivý obsah alebo aktivitu.” Takto netransparentne boli onálepkované weby ako Hlavné správy, Armádny magazín, či Hlavný denník; a takto – lusknutím prsta, na politickú objednávku – boli aj vypínané.

Prečo to spomínam?

Nuž, stala sa taká vec, že novinár Adel Ghannam (ex-Markíza) sa na spoločnej tlačovke strán SMER a SNS opýtal Juraja Gedru, prečo poskytne vláda finančnú dotáciu týmto médiám, keď sú predsa „dezinformačné”. Gedra mu pohotovo pripomenul, že veď aj Denník N dostal toho času dotáciu – od americkej ambasády. To Ghannamovi nevadilo?

Okrem toho, koaliční politici spochybnili rozhodnutie NBÚ, ktoré označilo vytipované alternatívne médiá za dezinformačné. Ghannam však akoby nebol zvedavý na odpovede, iba skákal do reči, akoby išlo o olympijskú disciplínu. On má svoje vlastné odpovede, to už sme zistili – ale načo potom chodí na tlačovky?

Ten úvodný exkurz – pripomienku čias nie tak dávno minulých – som zvolil práve preto, aby som poukázal na zavádzajúcu rétoriku „novinárov” Ghannamovho typu. Povedia B, ale zamlčia A.

„Buď budeme rešpektovať slobodu slova,” uzemnil ho Gedra, „alebo iba tých, ktorí majú názor ako vy.”

Opäť podotýkam: Denník N, ktorý sa prijatím dotácie fakticky zaviazal k presadzovaniu amerických zahraničnopolitických cieľov u nás, Ghannamovi a jemu podobným neprekáža. Keby sa však objavilo médium otvorene podporované Kubou alebo Čínou alebo Indiou, to by bola iná káva, to by bol hneď oheň na streche!

Keď novinárovi došli argumenty, začal spájať dve neporovnateľné veci. Vraj priznaná dotácia je v poriadku (Denník N), ale korupcia nie. Narážal na kauzu, počas ktorej bol prichytený bývalý prispievateľ Hlavných správ pri preberaní finančnej odmeny výmenou za prísľub poskytovania informácií ruskej strane agentom GRU.

Gedra však opäť zotrel agilného mladíka: V tom prípade totiž išlo o individuálne zlyhanie konkrétnej osoby, s ktorej rozhodnutím redakcia nič nemá. Nijaké médium, vrátane Hlavných správ, nemôže zodpovedať za osobný prešľap niektorého zo svojich pracovníkov, tobôž nie občasných prispievateľov ako bol Garbar. S dotyčnou osobou bola navyšepo prevalení kauzy rozviazaná spolupráca. Garbar bol právoplatne odsúdený a dostal podmienečný trest a finančný trest. Garbar bol pred jeho zatknutím dlhé obdobie monitorovaný slovenským vojenským spravodajstvom. Z redakcie Hlavných správ však nebol nikto ani predvolaný na výsluch. A to tu vládla doba temna, keď sa ľudia zatvárali na počkanie. Naď by určite rád zavŕšil svoj džihád proti Hlavným správam trestnými obvineniami. Orgány činné v trestnom konaní však práve preto, že Garbara dlhodobo monitorovali vedeli, že s nikým z redakcie nie je v kontakte. Nikto z redakcie ho osobne nepoznal a nekomunikoval s ním. Články posielal mailom. V inkriminovanom čase jeho spolupráce s ruskou tajnou službou boli možno 4 a ani jeden sa netýkal Ruska.

Meno média je ukončením celého prípadu, bez toho aby bol stíhaný čo i len jeden člen redakcie, očistené, aj keď to niektorí manipulátori ako Ghanam, Šnídl a podobní odmietajú zobrať na vedomie. Pritom by bolo zaujímavé zistiť, koľko agentov CIA alebo MI6 pracuje priamo v ich redakciách.

Nepriateľsky nastavenú časť žurnalistov v sále uzemnil aj Richard Glück. Na základe rozhodnutia ktorého súdu sa rozhodli haniť Hlavné správy, a označiť ich za dezinfoweb? Istá novinárka menovala akúsi mimovládku (zvukovej stope nie je na tom mieste rozumieť), za čo si vyslúžila spontánny výbuch smiechu prítomných poslancov. (Pozrite si to, bol to veľmi milý moment, vidieť úprimnú ľudskú reakciu politických lídrov.)

Legitimita mimovládok označovať jeden či druhý web za dezinformačný je nulová. Našimi opozičníkmi toľko ospevovaný právny štát zrazu neexistuje – na to, aby sa vás pokúsili zdiskreditovať, už nepotrebujú rozhodnutie súdu, stačí nejaký „projekt”, ktorý sa zaoberá „lovením” hoaxov… a je platený z americkej agentúry USA ID.

Aj keby za ním stál, povedzme, Raťafák Plachta. Im netreba autoritu, im stačí nenávisť k svetonázorovej inakosti.

Keď diskutujeme o objektivite médií, mali by sa v dnešnej dobe na seba pozrieť v prvom rade práve predstavitelia liberálnej tlače: Veď je zjavné, že sú ideologicky prilnutí jednoznačne k hodnotám progresívneho neoliberalizmu, vrátane politických preferencií. Namiesto kritických článkov prinášajú jednostrannú demagógiu – ako sme na to už neraz upozorňovali na konkrétnych príkladoch.

Záverom môžeme konštatovať, že práve vďaka súčasnej vládnej iniciatíve priniesť do tretieho sektora viac svetla budú zákulisné procesy zahraničného financovania a cielených vplyvových operácií Západu na našom politickom poli konečne transparentné. A tak sa aj občania, ktorí doteraz nekriticky prijímali jedinú „správnu pravdu” od opozície, jej naklonených médií a mimovládok, budú môcť presvedčiť, odkiaľ vlastne fúka vietor…

Mimochodom, ešte malý dodatok: „Smeráckych vlkov” potreboval náš verejný priestor a mediálny éter ako soľ. Časy drzých detí typu Ghannam sú definitívne na konci – tieto indivíduá sú ako zaseknutá platňa, ktorá demagogicky opakuje koldokola svoju propagandu a lži. Až doposiaľ neobmedzene útočili na každého, kto im nebol po chuti. Teraz sa však začnú na povrch dostávať zaujímavé informácie aj pokiaľ ide o financovanie a zámery niektorých tradičných médií, ako aj ich koordinovanú, systematickú súčinnosť s mimovládkarmi a opozíciou…

Dovolím si anticipovať, že slovenskú spoločnosť ešte čakajú prekvapujúce odhalenia.

Prečítajte si tiež:

• Zákon o zahraničných agentoch sa mení na zákon o lobistoch. O čo vlastne ide
• Vládni politici vracajú úder: „Šedá zóna” slovenských mimovládok to má zrátané