V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Rušenie bilinguálnych ruských škôl v Lotyšsku

• Vojnové myslenie lotyšských politikov

• Domáca a zahraničná kritika zákona

• Chránia diskrimináciu slovenskí vojaci?

Závažným príkladom tejto diskriminácie je novela zákona o vzdelávaní v Lotyšsku z roku 2018, ktorý koncom roku 2019 schválil aj lotyšský ústavný súd. Nový zákon tak zásadne mení úpravu lotyšského vzdelávania smerom k odnárodňovaniu. Podľa novely, na prvom stupni má byť podiel výučby v lotyšskom jazyku aspoň 50%, na druhom stupni aspoň 80% a na treťom stupni má byť celá výučba v lotyšskom jazyku. V ruštine sa pripúšťa len tzv. etnicko-kultúrna výučba, čo zahŕňa predovšetkým výučbu ruského jazyka ako cudzieho jazyka.

Obmedzenia sa dotýkajú diskriminačne 145 bilinguálnych škôl s ruským jazykom, resp. jednej školy s bieloruskom a jednej s ukrajinským jazykom. Tieto školy dodnes prežili, hoci boli vystavené rôznym formám znevýhodnení, najmä finančným. Veľmi zásadné však je aj to, že nový zákon zakazuje ruštinu aj na súkromných školách. Na nižších stupňoch sa zákon aplikuje od roku 2019, od roku 2020 sa zmeny začínajú uplatňovať aj na stredných školách, čo pre rusko-jazyčnú menšinu znamená úplnú likvidáciu množstva bilinguálnych stredných škôl s ruským jazykom.

Doteraz pritom platilo, že ruský jazyk sa môže v školách používať, i keď na druhom a treťom stupni verejných škôl musí byť podiel výučby v lotyšskom jazyku aspoň 60% – 40% však mohlo byť aj v ruskom jazyku. Tento status je síce slabý v porovnaní so širokým rozsahom menšinových práv, ktoré majú garantované neruské menšiny v iných európskych štátoch, avšak predsa išlo o akceptovateľný stav.

Pokusy o prijatie podobných protiruských zákonov o vzdelávaní sa pritom pravidelne opakovali i v minulosti: jeden takýto zákon sa už objavil v roku 1998, keď sa k moci dostali rusofóbni politici, ktorí o. i. vyhlásili 16. marec, sviatok lotyšských veteránov Waffen SS za oficiálny sviatok Lotyšska. Voči danému školskému zákonu sa dlhé roky viedli masové protesty tamojších Rusov, spojené s bojkotom miestnych škôl a v roku 2005 sa im skutočne aj podarilo dosiahnuť, že sa 40% predmetov smie učiť v ruskom jazyku.

Na aktuálnej novele zákona z roku 2020 je však najhorší otvorene diskriminačný aspekt, keďže právna úprava sa cielene zameriava na diskrimináciu ruského jazyka. Naopak, pre oficiálne jazyky EÚ existuje výnimka. Teoreticky je tak možné zriadiť si v Lotyšsku strednú školu, kde sa bude bilinguálne učiť v slovenčine, nie však v ruštine. Nastane tak celkom paradoxná situácia, kde deti budú mať právo na bilinguálnu výučbu podľa toho, či daný jazyk vyhlásia v Bruseli za oficiálny jazyk EÚ.

Samozrejme, že ide o zneužitie EÚ za účelom diskriminácie rusko-jazyčného obyvateľstva. Lotyšskí nacionalisti sa usilujú cielene zlikvidovať ruské školstvo, ale bez toho, aby v zákone znemožnil bilinguálne školstvo ako také. Aj oni si totiž uvedomujú, že v globálnom svete je dôležité, aby tamojšia mládež mala možnosť bilinguálnej výučby, najmä v angličtine a práve preto stanovili, že obmedzenia sa na oficiálne jazyky EÚ nevsťahujú. Pri diskusii o novele zákona sa lotyšskí nacionalisti často odvolávali aj na „historickú pamäť“, čo však bolo tiež pokrytecké, lebo zákon sa nevzťahuje na nemčinu…

Netreba opakovať, že nacionalistická diskriminácia Rusov v Pobaltí je hrubým porušením ľudských práv, ale to v Pobaltí nie je nič nové. O mnohých protiruských excesoch a masívnom porušovaní ľudských práv som už písal, takže tu spomeniem len hanebné postoje lotyšských politikov, ktoré sa týkajú jazykových otázok. Jedna z iniciátoriek zákona I. Druviete povedala, že ruské deti by sa mali rozprávať po lotyšsky i pri hrách. Europoslanec K. Karinš zasa otvorene vyzýval na priamu asimiláciu ruských detí v Lotyšsku. Skúsme si pritom predstaviť, že by sa niečo podobné ako v Lotyšsku udialo na Slovensku proti maďarskej menšine…

Nazávažnejšie vyjadrenia však pochádzajú od ministra školstva K. Šadurskisa, nazývaného tiež „čierny Karlis“. Spomedzi jeho excesov možno spomenúť to, že nový lotyšský zákon prirovnal k situáciu v Alsasku po Druhej svetovej vojne, kde nemecké školy prešli v roku 1945 na francúzsky jazyk. Je absurdné, že minister štátu EÚ ešte v rokoch 2018-20 rozmýšľa o jazykových menšinách v kategóriách Druhej svetovej vojny. Veľmi zaujímavý bol v danom interview aj jeho komentár o ukrajinskom školskom zákone, ktorý vyvolal toľko rozhorčenia v Maďarsku. Povedal: „Prečítal som si ukrajinský zákon a zdá sa mi veľmi umiernený…“

V prípade ruskej menšiny v súčasnom Lotyšsku ide o dramatickú situáciu, ktorá pripomína excesy maďarského šovinizmu v 19. storočí, keď uhorská vláda zrušila Slovákom všetky gymnáziá. Súčasná situácia v Lotyšsku je však ešte horšia, lebo na rozdiel od 19. storočia sa stredo-školské vzdelávanie dotýka takmer všetkých detí v krajine. Nová lotyšská úprava vzdelávania tiež nie je vôbec domyslená a spôsobuje aj praktické problémy. Keďže z Lotyšska do západnej Európy odišlo v 21. storočí mnoho mladých ľudí, chýbajú tam pracovné sily v oblasti školstva. Zvlášť citeľný je nedostatok učiteľov pre technické smery, pri ktorých plnili dôležitú úlohu rusko-jazyční učiteľskí dôchodcovia, pracujúcich za nízke mzdy v menej vyspelých regiónoch krajiny.

Proti novým školským predpisom sa medzi príslušníkmi ruskej menšiny objavil veľký odpor. Pravidelne sa konajú protestné zhromaždenia, rôzne akcie odporu, bojkoty, atď. Situáciu odporcov v roku 2020 ale skomplikovala pandémia koronavírusu COVID-19, vďaka ktorej štátne orgány Lotyšska získali efektívny nástroj na zákaz protestných zhromaždení. Aj predtým však vládna moc používala proti protestom rôzne metódy boja, od obvinení z ruskej propagandy až po obmedzovanie základných práv a slobôd. Lotyšské úrady tiež komplikovali realizáciu iných foriem nesúhlasu.

Protestné pochody obvykle nezakazovali úplne, ale na poslednú chvíľu organizátorom menili trasy pochodov. Objavilo sa aj policajné násilie. Lotyšské orgány zatýkajú a bijú odporocov reformy. Najznámenjší je príad S. Gaponenka, ktorého napriek veku 64 rokov bili a držali 11 hodín v putách a následne aj štyri mesiace vo väzbe, všetko za status na Facebooku o „etnických čistkách“. Lotyšské orgány tiež na školách organizujú rôzne workshopy s účelom diskreditovať odporcov reformy ako „ruských agentov“.

Kritika lotyšského zákona prichádza nielen od miestnych Rusov, ale aj zo zahraničia. V máji 2019 ju vyslovil vysoký komisár OBSE pre národnostné menšiny. Rozhorčenie vzbudila kauza aj v orgánoch OSN – kritiku vyslovil Výbor OSN pre likvidáciu rasovej diskriminácii, ako aj ďalšie orgány, najmä spravodajcovia OSN pre národnostné menšiny a pre slobodu prejavu. Nespokojnosť vyjadrila aj komisárka Rady Európy pre ľudské práva. Ostrá kritika zo zahraničia zaznieva i voči postoju lotyšského Ústavného súdu, ktorý zákon podporil a odôvodnil jeho ústavnosť tvrdením, že národnostné školstvo predstavuje „segregáciu“. Je však zrejmé, že konanie lotyšského štátu porušuje Dohovor proti diskriminácii vo vzdelávaní, Dohovor o právach dieťaťa, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, a mnohé ďalšie.