Toto vystúpenie vyvolalo otázky o politickej nezávislosti prokuratúry, ktoré boli vzhľadom na argumentáciu prokurátora celkom oprávnené. Akiste si možno predstaviť právne dôvody, pre ktoré by prokurátor mohol konštatovať, že k trestnému činu neprišlo, ale populistické tvrdenia o „riadnom hospodárovi“ a „prakticky žiadnej škode“ medzi ne nepatria. Navyše, problém darovania stíhačiek vládou bez dôvery Národnej rady SR má nielen trestno-právny rozmer, ale otvára aj ďalšiu ústavno-právnu tému. Tou je ignorovanie demokratických princípov, ktorý sa prejavuje práve zásadnými politickými krokmi vlády bez dôvery od volených zástupcov.
Riadny hospodár a prakticky žiadna škoda?
Na spomínanej tlačovej konferencii prokurátora Remetu odznelo veľa tvrdení, ktoré by si zaslúžili polemiku a tá sa skutočne aj rozprúdila, najmä po tlačovej konferencii na ministerstve obrany. Sporné bolo napr. vyjadrenie prokurátora, že vláda nie je správcom majetku štátu alebo tvrdenie o nemožnosti techniku využívať. Celkovo asi najrozporuplnejším vyjadrením bol výrok prokurátora o darovaní stíhačiek Mig-29 a systému KUB, zvlášť keď prokurátor uviedol, že vláda konala ako „riadny hospodár“. Nie je pritom vôbec jasné, v čom sa ten „riadny hospodár“ prejavil. A keď prokurátor spochybňoval hodnotu stíhačiek vo výške asi 460 miliónov eur, zabudol vysvetliť, prečo túto hodnotu uznala aj samotná EÚ.
Tá totiž rok po darovaní v roku 2024 skutočne priznala SR asi 46 % z hodnoty stíhačiek (asi 200 miliónov), a to z Európskeho mierového nástroja (EPF) – i keď v roku 2023 sa čakalo, že nám priznajú vyššie percentá. Na druhej strane je ale tiež možné, že „riadny hospodár“ prostriedky z EPF za stíhačky v budúcnosti nikdy nedostane. EPF je totiž mimorozpočtový nástroj EÚ s nejasným financovaním a v súčasnosti v ňom chýbajú zdroje, ktoré sa EÚ pokúša zháňať problematickým siahaním na výnosy z ruských aktív – s čím však majú niektoré štáty EÚ vážny problém. Pritom sa píše už rok 2026 a peniaze z EPF za slovenské stíhačky sú stále v nedohľadne. Je tiež zrejmé, že prisľúbená suma bude každý rok kvôli inflácii znamenať stále menej.
Zaujímavým argumentom prokurátora bolo aj tvrdenie, že „nevznikla prakticky žiadna škoda“ a že stíhačky mali „takmer nulovú hodnotu“. A keďže sa prokurátor snažil argumentovať, že išlo o bezcenný materiál, malo by vzniknúť podozrenie, že niekto mohol spôsobiť škodu práve Európskej únii: uviedol azda nejaký slovenský subjekt orgány EÚ do omylu, aby sa tie rozhodli za „bezcenný šrot“ zaplatiť skoro 200 miliónov eur? A uviedol do omylu aj slovenský NKÚ, orgán, ktorý tiež uveril, že nejde o „šrot“? Pri spochybňovaní oficiálnej hodnoty stíhačiek sa však prokurátor nevysporiadal s faktom, že v čase darovania lietadiel neexistoval znalecký posudok, ktorý by mohol byť dôvodom určenia ceny odlišnej od oficiálnej hodnoty, uznanej aj zo strany EÚ či NKÚ.
Samozrejme, prokurátor si ho nemohol objednať sám, pretože v čase trestného konania už boli stíhačky na Ukrajine. Je ale otázne prečo si ho v roku 2023 nenechali vypracovať vtedajšie štátne orgány – potom by mali aspoň akýsi argument o „prakticky nulovej hodnote“. O darovaní našej výzbroje, vrátane lietadiel, sa pritom hovorilo dávno pred marcom 2023 a čas na vypracovanie posudku existoval. Navyše, v čase darovania sa Ukrajina neocitala v situácii hroziacej porážky, kedy by darovanie neznieslo odklad, ale práve naopak, pre Kyjev išlo o pomerne úspešné obdobie v priebehu vojny. Takže ani prípadný odklad darovania o niekoľko týždňov kvôli vypracovaniu znaleckého posudku by ju významne nepoškodil. Skôr to vyznelo tak, že minister obrany sa s odoslaním vojenskej techniky ponáhľal, pretože si nebol istý svojím zotrvaním vo funkcii (skončil v máji 2023) a tiež sa obával narastajúceho verejného odporu voči darovaniu techniky.
Keďže teda znalecký posudok neexistoval, prokurátor sa snažil spochybniť hodnotu darovaného materiálu inými argumentmi. Poukazoval napr. na to, že lietalo len jedno z daných lietadiel, na čo ale minister Róbert Kaliňák reagoval tvrdením, že ich až do uzemnenia lietalo minimálne sedem. V danej súvislosti vytiahol prokurátor aj tému maďarských stíhačiek Mig-29, ktoré tamojšia vláda nedokázala v minulosti predať ani za 10 miliónov za kus. Samozrejme, neuviedol, že maďarské stíhačky neprešli modernizáciou tak ako slovenské a vyše 15 rokov sa nepoužívali. Navyše, nebolo ich možné ďalej predať bez súhlasu Ruska, a to by zrejme vetovalo ich predaj štátom, s ktorými nemá Moskva dobré vzťahy. Súčasne je však faktom, že práve vojna na Ukrajine priniesla rastúce výdavky na zbrojenie v celej Európe a záujem o vojenskú techniku, vrátane tej staršej. Pri argumente maďarskými stíhačkami tiež prokurátor zamlčal fakt, že práve v minulom roku začalo prvé kusy maďarských Mig-29 odkupovať Srbsko, ktoré sankcie voči Rusku neuplatňuje a dokáže s ním i spolupracovať. Aj pri oprave vojenskej techniky. Belehrad pritom stále rokuje aj o odkúpení ďalších maďarských stíhačiek Mig-29.
Vláda bez dôvery a zásadné otázky politiky
Zrejme najvážnejším problémom, s ktorým sa prokurátor nevysporiadal, bola otázka, či mala vláda bez dôvery právomoc rozhodnúť 17. marca 2023 o darovaní zbrojnej techniky pre Ukrajinu. To bolo zásadné hlavne z hľadiska trestného činu Zneužívanie právomoci verejného činiteľa (§ 326 TZ). Podľa ústavy totiž vláda bez dôvery NR SR nemá právomoc rozhodovať o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky. Prokurátor sa síce pokúšal zásadný význam tejto otázky zľahčovať tvrdeniami, že hodnota danej techniky bola prakticky nulová. Lenže aj keby boli lietadlá MiG-29 nefunkčné na území SR, pre Ukrajinu mali značnú hodnotu, čo potvrdzuje aj fakt, že na summite EÚ v Bruseli pri stretnutí s premiérom Eduardom Hegerom prezident Volodymyr Zelenskyj oficiálne požiadal o ich dodanie. Ukrajina si bola schopná zabezpečiť ich servis, ako aj obsluhu a vďaka tomu ich mohla efektívne využiť ako zbraň na obranu vzdušného priestoru.
Avšak už samotná forma, akú pri tejto téme zvolil Kyjev, svedčí o tom, že to považoval za dôležitú otázku. Z hľadiska zahraničnej politiky sa dôležitosť nejakej otázky posudzuje aj podľa toho, aký význam má nejaká vec pre tých druhých. Úplne opomeniem, že na Slovensku bola vojna na Ukrajine celkovo vnímaná ako zásadná politická téma, kvôli ktorej sa masívne obmedzovali základné práva a slobody občanov a preto by bolo veľmi paradoxné, ak by sa darovanie takej významnej vojenskej techniky neinterpretovalo ako zásadná otázka zahraničnej politiky SR.
Prokurátor sa snažil podozrenie z trestnej činnosti odmietnuť aj s tvrdením, že exminister Jaroslav Naď sa mal opierať o stanovisko ministerstva zahraničia zo 16. marca 2023, že dohoda má byť medzinárodnou zmluvou vládnej povahy a že podlieha iba schváleniu vládou SR, pričom nejde o zásadnú otázku zahraničnej politiky. Lenže nemožno zabúdať, že vtedajší minister zahraničia Rastislav Káčer mal na darovaní stíhačiek taktiež zrejmý záujem, a to mohlo byť motívom aj pre stanovisko ministerstva zahraničia. Napriek tomu sa prokurátor snažil argumentovať, že v danej veci existuje pluralita názorov.
Paradoxne, keď sa však v čase darovania verejnosť dožadovala zverejnenia relevantnej analýzy v prospech vládneho postupu, požadované argumenty pre ňu neboli k dispozícii. V deň rozhodovania o darovaní stíhačiek už pritom bola verejne publikovaná analýza Právnickej fakulty UK o neústavnosti daného kroku, argumentácia ministra obrany však nie. Tú minister vytrvalo odmietal zverejniť a ignoroval i žiadosti podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Akýsi nepodpísaný dokument zverejnil Jaroslav Naď až v máji 2023 pri svojom odchode z ministerstva obrany. I ten sa však okamžite stal predmetom kritiky, pretože v ňom chýbali úplne základné bibliografické zdroje a problémom bol aj dátum 14. marec 2023, uvedený v „analýze“, hoci Jaroslav Naď už vo februári tvrdil, že analýzu má. Nakoniec sa ale oficiálnu analýzu na ministerstve vôbec nepodarilo nájsť, ako uviedol i verejný ochranca práv v roku 2024.
Odvolávka prokurátora na stanovisko ministerstva zahraničia a na pluralitu názorov medzi právnikmi o charaktere dohody medzi SR a Ukrajinou pri lietadlách Mig-29 bola značne nepresvedčivá. Akú hodnotu majú podobné „analýzy“ by sa najlepšie dalo preukázať na fakte, že aj pri ruskom útoku na Ukrajinu z februára 2022 existovali analýzy, podľa ktorých nešlo o akt agresie v rozpore s medzinárodným právom. Vždy sa totiž nájdu „ochotní“ právnici, ktorí sa pokúsia odlišne a účelovo interpretovať protiprávne konanie. Právne normy by sa však nemali spochybňovať kvôli účelovej interpretácii niektorých právnikov.
Podobné analýzy sú tradične akýmsi „figovým listom“ pre protiprávne konajúcich politikov, aby tí mohli následne konštatovať, že oni verili v legálnosť svojich krokov a celé im to odobrili nejakí právnici. Len na rozdiel od analýz o legalite ruského postupu proti Ukrajine, sa pod Naďov dokument, zverejnený v máji 2023, právnici netrúfali čo i len podpísať, a tak ich minister „ochránil“ pred zverejnením mien, aby sa vraj nestali predmetom útokov… Je však málo pravdepodobné, že by Jaroslav Naď i celá Hegerova vláda odmietli poslať stíhačky na Ukrajinu i keby mali negatívne stanovisko právnikov. Naopak bolo to zrejme tak, že o nedostatkoch svojho konania vedeli a práve preto hľadali výhovorku v podobe akejkoľvek účelovej právnej analýzy.
Pokračujúci úpadok demokracie
Hlavným problémom celého darovania vojenskej techniky vládou bez dôvery NR SR nie je ani tak trestné konanie, ako skôr principiálna otázka demokracie na Slovensku. Pri odovzdaní stíhačiek pritom totiž nešlo len o porušovanie ústavných a zákonných pravidiel, najmä v podobe porušenia formálneho ústavného zákazu robiť zásadné rozhodnutia vo vnútornej a zahraničnej politike. Išlo aj o zmysel a podstatu demokracie ako takej. Podľa ústavy štátnu moc v SR vykonávajú občania priamo alebo prostredníctvom svojich volených zástupcov. Ako je známe, priamy výkon moci, zvlášť referendum, je v SR fakticky nefunkčný a ústavný súd v posledných rokoch ešte zostril pravidlá pre jeho prípadnú realizáciu. V podmienkach posledných rokov by tak nemalo význam ani zbieranie podpisov pod petíciu za referendum, zakazujúce nakladanie s vojenskou technikou.
Jednak by hrozilo, že napriek statisícom podpisov ho prezident svojvoľne odmietne vypísať, a to aj bez ingerencie ÚS SR – danú možnosť potvrdil ÚS SR v novembri 2025 pri otázke referenda o protiruských sankciách (IV. ÚS 636/2025). Navyše, aj v prípade konania pred ÚS SR by ústavní sudcovia mohli nájsť ďalšie „implicitné dôvody“ pre nekonanie referenda, ktoré ústava výslovne neuvádza. Kľúčovou a dlhodobou prekážkou pre funkčnosť referenda je ale požiadavka účasti nadpolovičnej väčšiny občanov, ktorá sa ale pri voľbách rôznych funkcionárov nepožaduje a často ani nedosahuje. A keďže aj na voľby do NR SR chodia len asi dve tretiny voličov, pre účasť na referende nižšiu než 50 % stačí odhovoriť pomerne malú skupinu voličov.
Po znefunkčnení referenda sa tak posledným nástrojom demokratickej formy vlády v SR stali volení zástupcovia občanov. Aj preto treba klásť dôraz na to, aby štátne orgány konali aspoň v súlade s ich vôľou. Ako je známe, vláda priamy mandát od občanov nezískava a preto od nej ústava požaduje, aby predložila programové vyhlásenie vlády a požiadala o dôveru poslancov NR SR. Vážnym problémom ústavy je ale to, čo s vládou bez takejto dôvery. Pragmatickým riešením sa stala ústavná novela z roku 2011 (356/2011 Z.z.), ktorá posilnila právomoci prezidenta, avšak problém nízkej legitimity vlády sa neodstránil: volení poslanci tiež nie sú schopní efektívne kontrolovať nevolených ministrov, ktorým sami nedôverujú – formálne možnosti typu interpelácie zjavne nestačia. Je potrebné preto usilovať o to, aby vláda, ktorá nezískala demokratickú legitimitu od poslancov, nerobila zásadné rozhodnutia. Na tomto mieste nebudem riešiť, či bolo darovanie vojenskej techniky Ukrajine správne ani nesprávne a nerobím si ani ilúzie o racionálnosti politikov, ktorých zvolili občania – uvedomujem si, že aj oni môžu robiť zlé a hlúpe rozhodnutia. Majú však na to aspoň určitú volebnú legitimitu.
V SR však vznikla situácia, keď skoro rok (december 2022 až november 2023) nemali vtedajšie vlády dôveru parlamentu. Keby vtedy členova vlády otvorili tému darovania stíhačiek Mig-29 v NR SR a získali od nej pre tento krok mandát, mohol by daný krok získať určitú demokratickú legitimitu. NR SR však nebola vopred ani len dostatočne informovaná a pritom mala iba neefektívne možnosti ako túto vládu bez dôvery kontrolovať. Niečo podobné je pre demokraciu v SR vážny problém. Do budúcna pritom hrozí opakovanie kreácie vlád bez dôvery parlamentu. Aj po parlamentných voľbách 2027 sa môže stať, že dlhý čas budú pri moci vlády, ktoré od poslancov dôveru nezískajú. Treba zabrániť, aby členovia takýchto vlád v zásadných otázkach nenakladali so štátom a jeho majetkom podobne svojvoľne, ako sa to stalo v marci 2023 a aby to celé neodôvodňovali na základe akýchsi utajovaných analýz. Zvlášť keď im občan – suverén dal prostredníctvom svojich volených zástupcov jasne najavo, že im nedôveruje…
Tento článok bol publikovaný na www.noveslovo.eu
Doc. JUDr. Branislav Fábry, PhD, Právnická fakulta UK v Bratislave
Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.sk
Prečítajte si tiež:
Môj profil 
Predplatné
.jpg)
