Slovensko si 30. októbra pripomína pamätný deň Martinskej deklarácie

Výročie Deklarácie slovenského národa sa od roku 1993 pripomína ako pamätný deň. V roku 2018 pri príležitosti 100. výročia prijatia deklarácie sa jednorazovo slávil 30. október ako štátny sviatok.

Nezávisle od udalostí v Prahe, o ktorých sa na Slovensku v rušných dňoch na konci októbra 1918 – na pozadí vrcholiacej prvej svetovej vojny – vlastne nič nevedelo, sa vo vtedajšom Turčianskom svätom Martine (dnes Martin) zišlo deklaračné zhromaždenie. Konalo sa v budove Tatrabanky.

Zhromaždilo sa tam vyše 200 zástupcov z takmer všetkých oblastí Slovenska. Schádzali sa už od predošlého dňa. Predpoludním 30. októbra sa konala predporada, na ktorej sa zvažovali niektoré hľadiská pripravovanej deklarácie, najmä stupeň jednoznačnosti prihlásenia sa k česko-slovenskému štátu.

Ivan Dérer, ktorý spolu s Kornelom Stodolom, Milanom Hodžom a Jánom Cablkom rokovali s českými politikmi odchádzajúcimi na stretnutie s predstaviteľmi zahraničného odboja do Ženevy, tlmočil ich obavy, aby jednoznačné vyhlásenie nevyvolalo násilnú reakciu z maďarskej strany.

Napokon sa predporada zhodla na upravenom znení, ktoré predložil Samuel Zoch. Na slávnostnom zasadnutí o 14.00 h najskôr predseda Slovenskej národnej strany (SNS) Matúš Dula referoval o situácii, potom prehovoril Andrej Hlinka, ktorý vyzval slovenský národ k jednote a svornosti.

Zhromaždenie ustanovilo 20-člennú SNR a jej 12-členný výkonný výbor. V jej mene prijalo Deklaráciu slovenského národa, známu viac pod názvom Martinská deklarácia. Jej znenie predniesol Samuel Zoch.

Deklarácia odmietla právo uhorskej vlády konať v mene slovenského národa. Vyhlásila SNR za svojho jediného oprávneného zástupcu a žiadala preň sebaurčovacie právo na základe úplnej nezávislosti, ako aj uzavretie okamžitého mieru.

Zmysel celého jej obsahu, najmä používanie názvu česko-slovenský národ v spojitosti so zásadou sebaurčenia, vyjadroval myšlienku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Deklarácia oficiálne zrušila zväzok Slovenska s Uhorskom a utvárala i potvrdzovala nový zväzok s českým národom. Stala sa tak jedným zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu a fundamentálne prispela k jeho konštituovaniu.

Bez Martinskej deklarácie by aj úsilie zahraničného odboja o utvorenie Česko-Slovenska ostalo len torzom bez legitimity domácich politických predstaviteľov.

Z politických dôvodov, najmä s ohľadom na česko-slovenský zahraničný odboj a jeho dohody, sa v tomto dokumente okrem pojmu slovenský národ použil aj pojem česko-slovenský národ, respektíve slovenská vetva jednotného česko-slovenského národa.

Večer sa k členom výkonného výboru SNR, ktorí sa radili u Matúša Dulu, dostavil Michal Hodža prichádzajúci z Budapešti. Priniesol prevratné novinky – členovia výkonného výboru sa dozvedeli, že Rakúsko-Uhorsko bezpodmienečne kapitulovalo a v Prahe vyhlásili Československú republiku (ČSR).

Vznikla otázka, akým spôsobom sa tieto nové fakty odzrkadlia v texte deklarácie. Hodža navrhol, aby sa z dokumentu vypustila požiadavka samostatného zastúpenia Slovákov na mierovej konferencii, keďže zahraničnopolitické zastupovanie obidvoch národov pripadlo spoločnému štátu.

Zároveň sa text doplnil o fakt, že rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Július Andráši uznal požiadavky prezidenta USA Woodrowa Wilsona z 18. októbra 1918.

Deň po vyhlásení deklarácie rokoval Výkonný výbor SNR o úprave správy na Slovensku. Emil Stodola upozornil na odlišnosť vývoja na Slovensku a v českých krajinách vo všetkých oblastiach, pričom zdôraznil, že je nevyhnutné postupne, najneskôr do desiatich rokov, vybudovať samosprávu Slovenska.

Účastníci porady sa domnievali, že Slovensko potrebuje na konsolidovanie pomerov prechodné obdobie. Poukazovali na nedostatočné národné uvedomenie ľudu a nedostatok slovenskej inteligencie. Prijali rozhodnutie, že „po nastúpení prechodnej doby, najďalej do desať rokov, upraví sa štátoprávny pomer dosiaľ v Uhorsku žijúcej vetvy nášho národa úmluvou medzi legálnymi zástupcami zo Slovenska z jednej strany, a z Čiech, Moravy a Sliezska zo strany druhej“.

Uznesenie porady nebolo súčasťou deklarácie. Nemožno ho preto považovať za jej takzvanú tajnú klauzulu o vystúpení Slovenska z česko-slovenského štátneho zväzku, ak do desiatich rokov nezíska autonómiu, ako to v rámci svojich iredentistických aktivít pri desiatom výročí vzniku ČSR interpretoval Vojtech Tuka.

Vyjadrovalo však presvedčenie, že štátoprávne postavenie Slovenska nie je definitívne a po uplynutí času na konsolidovanie pomerov ho bude treba určiť.