V Nitre na lavičke sa pobozkali dvaja mladí muži. Dvaja útočníci ich preto napadli, jeden z napadnutých skončil v nemocnici, kde podstúpil operáciu. Inokedy zase vo vlaku násilník kopal do ženy zato, že mala dúhovú vlajku. V bratislavskej reštaurácii Kolkovňa Riverpark boli napadnutí dvaja gejovia. Najnovšie Národná kriminálna agentúra (NAKA) oznámila, že sa zaoberá nenávistnými prejavmi publikovanými na internete, ktorých intenzita sa mala podľa polície zvýšiť po teroristickom útoku na Zámockej ulici v Bratislave. Čo je príčinou týchto nechutných útokov a prečo sa to odrazu začalo diať práve teraz?

Slniečkové médiá o tom vo veľkom píšu a bedákajú nad vlnou zla, vlnou nenávisti, ktorá sa šíri spoločnosťou. Hovoria o zlých ľuďoch… lenže väčšinou, ak niekto dospeje k škôlkarsky primitívnemu záveru, že niekto koná tak ako koná, lebo je jednoducho zlý, tak tým iba prizná, že tam sa jeho duševný obzor končí a nie je schopný chápať kauzálnu reťaz hlbšie a v širších súvislostiach.

Kde sa berie nenávisť a agresivita?

Je samozrejmosťou, ktorú je aj trápne už stále opakovať, ale treba to zdôrazniť (aby si nejaký angažovaný udavač úvahy na túto tému náhodou nezamieňal s vyvolávaním nenávisti, ospravedlňovaním násilia a propagovaním homofóbie): všetky prejavy násilia a nenávisti voči ľuďom, ktorí sú nejakým spôsobom iní alebo postihnutí, treba odsúdiť a v civilizovanej spoločnosti nemôžu mať miesto.

Treba však povedať aj to, že problémy sa nevyriešia tým, že ich zametieme pod koberec a budeme sa tváriť, že nejestvujú. Milióny rokov evolúcie v nás zanechali rôzne mechanizmy, ktoré boli kedysi dôležité pre prežitie a dnes sú nám niekedy na oštaru. Jedným z nich je aj nepriateľstvo a pudová agresivita a nenávisť voči votrelcom, ktorí nepatria do nášho kmeňa: bývala to prirodzená obrana rodu, žien, detí, uloveného mamuta pred dobyvateľmi zo susednej jaskyne. Tieto pudy v nás jednoducho objektívne existujú a nie je možné sa ich zbaviť tým, že ich vyhlásime za neexistujúce alebo zakázané, podobne ako nie je možné zakázať zemetrasenia ani povodne. Jediná cesta ako ich mať pod kontrolou, je spoznávať a disciplinovať seba samého.

Takže áno, treba si priznať: niektorí ľudia sú agresívni a nenávistní voči iným, ktorí sú odlišní. Asi to tak musí byť, asi sme my ľudia takí, že niektorí z nás nosia v sebe zlobu a v situácii, keď sa objaví vhodný – môže byť ľubovoľný – spúšťač, tak ju ventilujú. Čo s tým? Musíme sa kultivovať, vzdelávať… lenže realita aj tak vždy bude taká, že časť ľudí bude potenciálne agresívna a nenávistná voči tým, ktorých bude vnímať ako cudzí, nebezpečný element. A zďaleka to nie sú len „fašisti“, ktorí dokážu nenávidieť: len si spomeňte, koľko nenávisti dokážu vyprodukovať tí najslušnejší milovníci liberalizmu a demokracie…

Tu sa však dostávame k jednej veľmi dôležitej veci. Čo sa zmenilo, ak odrazu slovenská spoločnosť reaguje oveľa nepriateľskejšie na homosexuálov, hoci ich dlhé desaťročia tolerovala prinajmenšom na úrovni, ako bolo štandardom v okolitých krajinách?

Čosi ako americký chrobák, ale tentoraz v našich hlavách?

A ponúka sa veľmi pravdepodobná, veľmi logická a vo svojich dôsledkoch veľmi závažná odpoveď: nie, ľudia sa nezmenili, ale problém môže byť v tom, že sa zmenilo postavenie LGBT ľudí. Kým neboli organizovaní, tak boli zamiešaní medzi ostatných práve tak ako ľudia s nadváhou, plochými nohami alebo plešinou. Boli vnímaní ako ľudia s nejakou odchýlkou, ale v princípe „ako jedni z nás“.

To sa však zmenilo. Prišla sem LGBT ideológia a s ňou aj zmena postavenia ľudí s inou sexuálnou orientáciou. Mnohí z nich aj nechtiac, ale v očiach veľkej časti ostatných obyčajných Slovákov, občanov, ľavičiarov, pravičiarov, kolegov, spolužiakov, susedov, príbuzných sa odrazu stali, ak to trochu preženieme, „vojakmi LGBT armády“, predvojom nového svetového poriadku, šíriteľmi cudzej kultúry, šíriteľmi zmeny, ktorá sa nemá skončiť pri adopcii detí ľuďmi rovnakého pohlavia, ale kompletným preformátovaním celej spoločnosti. Šíriteľmi zmeny nepriateľskej, chorej a smrteľne nebezpečnej – tak ju časť občanov na Slovensku, ale aj inde vo svete vníma.

Do akej miery je takéto paušálne vnímanie LGBT komunity oprávnené, adekvátne? Na tom v tejto chvíli vlastne ani príliš nezáleží – pred nami stojí holý fakt, že LGBT ideológia práve takéto emócie a predstavy v nemalej časti populácie vyvolala a vyvoláva.

Tým, že sa LGBT ľudia so svojou inakosťou vyčlenili zo spoločnosti a prihlásili sa k ideológii, ktorá popri genderovej agende implicitne zahŕňa aj kopu iných vecí, sami sa dostali do ideologického sporu s konzervatívnejšou časťou spoločnosti – a potenciál na konflikt bol na stole. S tým, ako po tej vražde boli médiá doslova zaplavené LGBT agendou, sa v týchto dňoch priamo úmerne zvýšil aj odpor voči nej, a ten je u agresívnych jedincov spúšťačom akcie.

Či sa s tým ako autor týchto riadkov stotožňujem? No isteže nie! Tak ako mnohí iní ľudia by som bol najradšej, keby sa akýkoľvek nesúlad ideológií riešil zásadne iba kultivovanou a konštruktívnou priateľskou debatou, možno pri nejakom dobrom nápoji – lenže žiaľ, realita neberie ohľad na naše želania.

Hrotenie konfliktu prináša vždy iba zlo

Zvýraznenie odlišnosti vyvoláva odcudzenie, odcudzenie vyvoláva napätie, z napätia sa rodí konflikt, akcia vyvoláva reakciu. A výsledok teraz môžeme vidieť v priamom prenose: kým predtým boli homofóbne útoky zriedkavosťou, žiaľ, teraz sa množia a v uplynulých dňoch boli takmer na dennom poriadku. Je to niekomu na prospech? No isteže absolútne nikomu – teda možno okrem niekoho, kto by si za cieľ kládol práve rozloženie, rozoštvanie slovenskej spoločnosti, zničenie jej súdržnosti a kultúrnej svojbytnosti. Je ľahké zapáliť v spoločnosti požiar, oveľa ťažšie je ho uhasiť.

Čo poradiť ľuďom z tejto komunity? Čitatelia poznáte ten pocit: že ste napríklad v spoločnosti, kde ste so svojimi politickými názormi v menšine. Spomeňte si: naozaj musíte vždy, za každú cenu túto svoju odlišnosť otvorene manifestovať, hoci viete, že tým spôsobíte v tej spoločnosti nevôľu? Naozaj by ste sa vždy cítili neprekonateľne diskriminovaní a ublížení, keby ste to neurobili? Myslím, že väčšina čitateľov vie predýchať pocit odlišnosti a zmieriť sa s tým, že byť v menšine niekedy znamená, byť nepochopený väčšinou – a že je lepšie to akceptovať a dať prednosť empatii.

Oni by možno namietli, že to nie je také jednoduché a aj oni majú právo byť šťastní a svoje šťastie verejne manifestovať. Nuž, nebol som nikdy gej, a tak sa neviem dobre vcítiť do ich kože, do ich myslenia a pocitov. Viem však, že realitu sa musíme naučiť akceptovať všetci: väčšinoví aj menšinoví, a že betón je tvrdší ako hlava…

Coming-out? Prináša vysoké riziko reakcie „fuck-off“…

Viete ako najlepšie spáchať samovraždu? Choďte do Terchovej, vyskočte večer v krčme na stôl a z plného hrdla zakričte: „A Jiří Jánošík byl stejně homosexuální maďarský Žid!“ Tento starý vtip akosi nevdojak príde človeku na rozum, keď číta v novinách informácie o tom, ako sa v týchto dňoch objavuje celý rad prípadov, že niekto urobil „coming-out“, teda že verejne vyhlásil, že je homosexuál.

Prepánajána, akú reakciu tí ľudia čakajú? Veď povedzme si otvorene: ak ja tu teraz urobím „coming-out“ že som heterosexuál, bude to niekoho zaujímať, bude to niekto riešiť? Nebude. Bude to iba trápne obťažovanie verejnosti nepatričnými súkromnými detailmi, doslova neslušné a nevkusné. Tak prečo by to malo byť iné v prípade, ak niekto urobí „coming-out“ že je homosexuál? Alebo tam je to niečo iné? Sú oni niečo viac, sú azda niečím zaujímavejší ako ostatní?

Boli aj takí, ktorí sa nechali vyprovokovať a v reakcii na niektorých homosexuálov, ktorí verejne oznámili svoju orientáciu, oni zase verejne vyrukovali s tým, že sú heterosexuáli. Urobil to okrem financpremiéra Matoviča aj jeho poslanec Milan Kuriak. Stal sa zato terčom útokov, na ktoré zareagoval na sociálnej sieti:

„Toto je skutočné popieranie slobody. Včera mi jeden človek z médií počas nášho rozhovoru povedal, že provokujem. Na moju otázku ,ako provokujem‘ ma zarazila jeho odpoveď. Podľa neho provokujem tým, že som sa vyjadril že som hetero… To už začína byť naozaj vážne a nebezpečné, čo si dovoľujú. To sa akože máme začať báť priznať a vyjadriť, že sme normálni? Dajte aj vy najavo, že ste hetero…“

Ešte zaujímavejšia bola reakcia jednej diskutujúcej: „Áno, provokujete. Lebo zomreli dvaja ľudia a tretieho nedávno surovo napadli…“

Riešenie: zdravý rozum a umiernenosť

Vidíte, že tu skutočne niet iného riešenia, len sa vrátiť k zdravému rozumu a umiernenosti. Nespájať čo nesúvisí a rozlišovať: naozaj treba vidieť veľmi zásadný rozdiel medzi zdravotným postihnutím či odlišnosťou, čo je súkromná vec každého človeka, a medzi šialenou dekadentnou ideológiou, ktorá je sama osebe svedectvom úpadku civilizácie. A ktorá v skutočnosti nemá s uvedeným zdravotným postihnutím veľa spoločného.

Táto ideológia dokonca zaviedla aj nové výrazy. Používa napríklad termín „nebinárni ľudia“, čo majú byť takí, ktorí sú z pohlavného hľadiska nejakým spôsobom mimo klasického rozdelenia na mužov a ženy. A je pozoruhodné – ale príznačné – že práve tí, ktorí sa vysmievajú „obmedzenosti“ tzv. binárneho videnia sexuality* sú najviac „binárni“ v svetonázorových otázkach: buď si s nami, buď uznávaš našu LGBT agendu, alebo si fašista…

Ivan Lehotský