Môj profil 
Predplatné
Národná rada nie raz, ale rovno dvakrát vyjadrila nesúhlas s prijatím Istanbulského dohovoru. Prezidentka je povinná toto stanovisko rešpektovať a má z titulu svojej funkcie oficiálne oznámiť vypovedanie dohovoru Rade Európy. Ona tak neurobila a vymyslela si výhovorku, že vraj pri odmietnutí tohto dokumentu Národnou radou nebol dodržaný správny formálny postup. Píšeme o tom TU.
Pani prezidentke neprekáža, že formálne správne nebolo doriešené ani jej zvolenie za prezidentku (písali sme o tom napríklad TU), zato v prípade jej povinnosti vypovedať Istanbulský dohovor najprv niekoľko týždňov voči tomu nemala žiadne námietky, aby si dodatočne vymyslela absurdnú výhovorku o tom, že parlament nepostupoval tak, ako mal.
Uznesenie Národnej rady pritom nespochybnil nikto okrem nej, dokonca ani len kreatívna parlamentná opozícia. Aj inokedy divoko protestujúci opozičníci totiž vedia, že Národná rada SR „je orgánom štátnej moci a od jej primárneho postavenia v republike je odvodené postavenie ostatných štátnych orgánov. Ako volený orgán reprezentuje suverenitu štátu a ľudu,“ ako je napísané v štatúte Národnej rady SR (nájdete ho na stránke Národnej rady: viac TU).
Podľa ústavy do pôsobnosti Národnej rady patrí okrem iného „pred ratifikáciou vyslovovať súhlas s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, s medzinárodnými politickými zmluvami, s medzinárodnými zmluvami vojenskej povahy, s medzinárodnými zmluvami, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, s medzinárodnými hospodárskymi zmluvami všeobecnej povahy, s medzinárodnými zmluvami, na ktorých vykonanie je potrebný zákon, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, a zároveň rozhodovať o tom, či ide o medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 5“.
Prezidentke neprísluší komentovať vnútorné procesy Národnej rady a ak sa Národná rada väčšinovo na niečom uznesie, tak je to oficiálnym uznesením Národnej rady, a to bez ohľadu na prianie a názory pani prezidentky. Táto Čaputovej obštrukcia trochu pripomína malého Jožka, ktorý si neurobil úlohu a keď ho začala učiteľka hrešiť, vyhováral sa, že ju neurobil preto, lebo šlabikár má na zadnej strane obálky mastný fľak.
Niekto by sa mohol spýtať: prečo si vymyslela takú priehľadnú zámienku? Nuž, preto, lebo lepšia nebola poruke. A keďže pani prezidentka má priority ujasnené, mnohým bolo jasné, že bude robiť všetko pre to, aby nepríjemnú povinnosť týkajúcu sa Istanbulského dohovoru oddialila až na čas po voľbách, dúfajúc že nový parlament zmení postoj k tejto veci a všetko sa utrasie k spokojnosti Istanbulu, Bruselu aj Washingtonu.
Tento príbeh je výrečnou výpoveďou o rozmýšľaní a hodnotách pani prezidentky, o jej chápaní parlamentnej demokracie a o jej nestrannosti a objektívnosti. A tiež indíciou, čo od nej možno očakávať aj v budúcnosti – pre tých, ktorí azda ešte majú nejaké ilúzie.
Ivan Lehotský
.jpg)
