Podľa informácií z libanonskej televízie MTV Lebanon, tomuto občanovi Francúzska, ktorý sa narodil v Brazílii a vyrastal v Libanone, a ktorý mal byť v Japonsku súdený za finančné trestné činy, napriek zákazu opustiť krajinu vychádzajúceho slnka sa podarilo tajne odletieť z vidieckeho japonského letiska. Tento tvorca francúzsko-japonskej aliancie Renault-Nissan, ku ktorej sa neskôr pridala aj automobilka Mitsubishi, sa dostal cez Turecko do Libanonu, kde sa podľa všetkého teraz nachádza.

Ghosn bol obvinený z viacerých trestných činov, okrem iného z manipulovania s finančnými výkazmi, keď mal v rokoch 2011 až 2015 výrazne podhodnocovať svoje príjmy vo finančnej evidencii firmy a zneužívať financie firmy na osobné účely. Údajne priznal len polovicu z 88,8 milióna dolárov, ktoré dostal v tom období ako odmeny a v dôsledku týchto obvinení prišiel o pozíciu predsedu predstavenstva spoločnosti Nissan a celej aliancie Renault-Nissan-Mitsubishi, ako aj o kreslo šéfa Renaultu.

Podľa Ghosnovej verzie je japonská justícia zmanipulovaná, riadi sa prezumpciou viny, nedodržiava základné ľudské práva trestaných a postup tamojších úradov voči nemu nebol výkonom spravodlivosti, ale politickým šikanovaním. Teda hovorí zhruba niečo podobné tomu, čo hovoril o ruskej justícii britsko-americký špekulant William Browder, ktorý na prelome tisícročí vo veľkom cical ruské hospodárstvo a podľa jeho právnika Sergeja Magnitského nazvali Američania svoj zákon na perzekúciu cudzincov. Alebo čo hovorí o chorvátskej justícii šéf maďarskej spoločnosti MOL Zsolt Hernádi, ktorý bol odsúdený za to, že cez úplatky získal pre MOL podiel v chorvátskej spoločnosti INA…

Útek Carlosa Ghosna na spôsob Al Caponeho sa nepáči odborárom Renaultu. „Ako sa mohol z Japonska dostať, keď od jeho obhajcov vieme, že krajinu opustiť nesmel, a že jeho pohyb a styky s ostatnými podliehali prísnym kontrolám? Ako mohol prejsť letiskovou kontrolou bez pasu, keď jeho obhajcovia tvrdia, že majú jeho francúzsky, brazílsky aj libanonský pas? “ pýta sa predák ľavicového odborového zväzu CGT Fabien Gâche. A hovorí: „Dúfame, že všetko vyjde na svetlo sveta, a najmä to, kto Carlosovi Ghosn pomohol. Carlos Ghosn si znovu dovolil rozhodovať o tom, čo nepodlieha zákonu, rovnako ako si dovolil bez akéhokoľvek súdneho konania prepustiť stovky tisíc zamestnancov.“

Kto je Carlos Ghosn, že na rozdiel od obyčajných smrteľníkov pre neho neexistujú obmedzenia, zákazy ani hranice? Kto sú vlastne dnešní pohlavári nadnárodných korporácií? V minulosti panovníci zvykli prideľovať správu svojich statkov a jednotlivých gubernií svojim verným kniežatám. Títo šľachtici bývali kráľovsky odmeňovaní a panovník im všeličo toleroval, lebo vedel, že vždy je výhodnejšie s veľmožmi vychádzať, než o vplyv nad viac či menej vzdialenými dŕžavami prísť. A preto zvykol aj oko prižmúriť, keď bola šľachta chamtivá a nespratná.

Čo sa odvtedy zmenilo na mechanizme výkonu moci vladárov nad ich statkami? Aký je reálny rozdiel medzi stredovekými kniežatami a správcami svetových megakorporácií s mnohomiliónovými platmi z hľadiska ich pozície v globálnom systéme moci? V škole nás učia, že tam žiadna podobnosť nie je a budú spomínať celý rad vonkajších rozdielov. Skeptik sa pousmeje…

Zdá sa však, že aj tu funguje dvojaký meter: kým ľudia ako Ghosn, predstavitelia „demokratických“ priemyselných gigantov (zaujímavý článok o nepostihnuteľnosti juhokórejských magnátov nájdete napríklad TU: sú často takpovediac „nad zákonom“, neplatí to o šéfoch ruských či čínskych firiem – svoje by o tom vedela povedať napríklad Meng Wanzhou, dcéra zakladateľa spoločnosti Huawei, zadržiavaná v Kanade dlhé mesiace zato, že jej firma údajne porušuje sankcie obchodovania s Iránom.

Za povšimnutie stojí aj to, na ktorú stranu sa tak akosi automaticky stavajú globálne masmédiá so svojimi lokálnymi chápadielkami. Ak ide o lokálnych lotrov, väčšinou od Počiatka každej z týchto káuz (viď Bašternák, Majský, atď.) masmédiá bývajú na strane justície (výnimkami sú politicky kladní hrdinovia ako Kiska). Avšak v prípadoch predstaviteľov nadnárodných korporácií – samozrejme, okrem spomínaných ruských a čínskych – je štandardné nastavenie médií také, že môžu byť nevinnými obeťami skorumpovanej justície.

Aký odkaz z toho vyplýva pre nás na Slovensku? Ríša má aj tu nejaké aktíva a preto aj sem musí umiestňovať správcov svojich majetkov. Sú kráľovsky platení za to, aby strážili a disciplinovali podriadený personál s cieľom udržiavať štandardný chod gubernie, produkovať tovary a odvádzať desiatky do centra Ríše. Ako to už so šľachtou býva, tá si sleduje predovšetkým svoje záujmy. A ako to už s nenažranou šľachtou býva, môže to dospieť až do bodu, keď sa poddaní vzbúria. Pravda, dnes sa už na rebelov nevolá armáda, ale neviditeľná ruka trhu práce a v krajnom prípade drábi s vodnými delami.

A keď je naozaj zle, vtedy pažravé kniežatá dajú nohy na plecia – môže sa zísť aj debna na prepravu hudobných nástrojov. V tej súvislosti človeku nevdojak napadá otázka: ako budú opúšťať Slovensko napríklad manažéri US Steel (s platmi vo výške tisícov platov bežných zamestnancov), ktorí tú firmu v podstate vycicali, a s ňou aj nezanedbateľnú časť strednedobých perspektív rozvoja košického regiónu?

Ivan Lehotský