Bude 17. november v znamení protestov? Fico pozýva všetkých nespokojných do Bratislavy na autoprotest. Uhrík reaguje

Bratislava 15. november 2022 AKTUALIZOVANÉ (HSP/Foto: Screenshot)

Robert Fico včera pozval všetkých, ktorí sú nespokojní so súčasnou vládou, aby sa zúčastnili autoprotestu, ktorý v Bratislave organizuje Smer SD

Vo štvrtok je štátny sviatok – Deň boja za slobodu a demokraciu. “Poďme teda bojovať, lebo Čaputová, Heger a Matovič oberajú Slovensko o demokraciu a slobodu každý deň,” hovorí vo svojej videopozvánke Fico. “Maria referendá, zatvárajú ústa iným názorom. A ešte Slovensko aj ožobračujú, lebo podporujú USA vo vojne na Ukrajine.”

Smer SD deň začína pracovným snemom, na ktorom oznámi predvolebnú stratégiu strany. “Hneď na to si pripomenieme Alexandra Dubčeka ako osobnosť sociálnej demokracie. A potom, aby sme neboli kaviarenskými sociálnymi demokratmi, vás pozývame na autoprotest proti súčasnej neschopnej a pre Slovensko nebezpečnej vláde,” vraví Fico. Pozýva každého, kto patrí k tým 80-tim percentám, ktoré túto vládu nechcú, aby prišiel vo štvrtok o 14:30 hod. na parkovisko v Petržalke pred obchodné centrum Danubia na Panónskej ceste a pripojil sa ku kolóne áut, ktorá slovenskými vlajkami a klaksónmi pozdraví “najneschopnejšiu vládu na svete a nej slúžiacu prezidentku.”

“Slovensko si zaslúži stabilitu, sociálne istoty a skúsených demokratických politikov. Tešíme sa na vás 17. novembra, vo štvrtok o pol tretej popoludní v Petržalke pred Danubiou,” zakončil pozvánku Fico.

Československo si v roku 1989 vyslúžilo medzinárodné uznanie za spôsob, akým prebehla revolúcia, ktorú tlač čoskoro nazvala zamatovou. Zďaleka však nepriniesla zamat. Napriek tvrdej práci patria obyvatelia Slovenska k tým najchudobnejším v Európe. Generácia, ktorá bola v roku 1989 najaktívnejšia, je dnes ignorovaná, veľká časť týchto ľudí – dnes dôchodcov – je akútne ohrozená chudobou.  Vtedy tak kritizované králikárne dnes ľudia splácajú takmer celý život v cenách, za ktoré by sa kedysi dal kúpiť palác. Pamätníci tvrdia, že si dnes nemôžu bez obáv z následkov ani v kruhu susedov povedať to, čo si každý deň dovolili počas osemdesiatych rokov, a prirovnávajú súčasnú situáciu k obdobiu normalizácie v sedemdesiatych rokoch. Vtedy však Československo obsadilo 12. priečku parity kúpnej sily v Európe. Dialóg, vtedy prvá a najdôležitejšia požiadavka námestí, umiera na podvýživu a vlastne sa mu u nás nikdy dlho nedarilo.

Zopár aktivistov sa na nás obrátilo s otázkami kde, kto, kedy, aký protest chystá. Hoci 17. november je stále pre Slovákov dôležitý deň, získal horkú príchuť protestov bez odozvy či bez účasti. Milan Uhrík (Republika) sa pokúsil vysvetliť, prečo to tak je. Dnes na sociálnej sieti napísal: “Jeden protest mal robiť v Bratislave Marček s Kotlebovcami. Mal tam byť aj hudobný sprievod, ale keď vlasteneckí hudobníci zistili o pozadí osôb, ktoré za protestom stoja, tak účasť zrušili. Sám neviem, čo z toho teda bude. Včera, 3 dni pred termínom, oznámila zas ďalší protest v Bratislave strana Smer. Idú chodiť po Bratislave na autách. V jeden deň tu teda máme v jednom meste hneď dva protesty, na ktoré si pozýva každý svojich a nepozýva druhých (nie, ani nás nikto nepozval). Priatelia, ruku na srdce, ale takto to fakt nemá význam.”

A v nasledujúcich vetách zhrnul svoj pohľad: “Myslíte si, že tieto rozdrobené protesty niečo reálne zmenia? Koľko ich už za tie 2 roky bolo? Päťdesiat? Sto? Nikto z vlády tie protesty už ani nepočúva, ľudia sú im už úplne ukradnutí. Samozrejme, týmto vás nechcem od účasti na protestoch odrádzať. Práve naopak, choďte kto môžete! Treba sa vzoprieť. Kritizujem len nejednotnú organizáciu tých protestov, kde si každý potrebuje postaviť svoje pódium a cítiť sa na 5 minút dôležito. Oveľa väčšiu silu by mal zjednotený protest a desaťtisíce ľudí v uliciach, tak ako v novembri 2020. To sa však teraz kvôli egám niektorých politikov/organizátorov evidentne nestane.”

Ľudia sú z protestov už unavení. No nielen z protestov, dolieha na nich pocit márnosti, keď sa namiesto odpovedí dočkajú zo strany vládnej garnitúry len urážok a zosmiešňovania. V takejto miere pohŕdať hlasom ulice si žiadna vláda od roku 1989 nedovolila. A Uhrík má pravdu aj v tom, že protesty sú nielen hrachom na stenu, ale ešte ich aj drobí nejednotnosť opozičných politikov. A nejde tu len o egá. Svoju úlohu zohralo aj nálepkovanie, s niektorými proste nie je slušné sa vôbec baviť, nie to ešte stáť s nimi na jednom pódiu.

Republika sa preto rozhodla, že nebude trieštiť sily organizovaním ďalšieho protestu. To, na čom dnes podľa Uhríka záleží, je sústrediť sily na referendum.