“Nenávistný prejav” je z právneho hľadiska nesprávne pomenovanie pre prejavy, ktoré niektorí ľudia môžu považovať za urážlivé, znepokojujúce alebo pohoršujúce.

Európsky parlament (EP) bude 18. januára hlasovať o uznesení, ktoré sa má týkať trestných činov z nenávisti a nenávistných prejavov.

“Eurozločiny”

Ak bude uznesenie prijaté, jediné, čo bude stáť v ceste zaradeniu týchto pochybných kategórií prejavov na zoznam obzvlášť závažných trestných činov EÚ, ktoré “majú vplyv presahujúci hranice štátu”, bude hlasovanie v Rade Európskej únie.

V prípade takzvaných “eurozločinov” tohto druhu majú EP a Európska komisia (EK) právomoc stanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa definície trestných činov a sankcií, ktoré musia členské štáty následne začleniť do svojich právnych systémov.

Možnosť EÚ takto bezohľadne ignorovať zásadu subsidiarity je zakotvená v článku 83 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii (ZFEÚ), ktorý stanovuje zoznam “eurokriminality”.

Hoci je tento zoznam vyčerpávajúci a v súčasnosti zahŕňa len desať oblastí trestnej činnosti – vrátane terorizmu, obchodovania s ľuďmi a sexuálneho vykorisťovania žien a detí – článok 83 ods. 1 obsahuje ustanovenie, ktoré umožňuje Rade prijať rozhodnutie, so súhlasom EP, o rozšírení tohto zoznamu.

Tento proces sa spustil už v roku 2020, keď predsedníčka EK Ursula von der Leyenová vo svojom prejave o stave Únie a v sprievodnom liste o zámere oznámila novú iniciatívu “rozšíriť zoznam trestných činov EÚ na všetky formy trestných činov z nenávisti a nenávistných prejavov – či už z dôvodu rasy, náboženstva, pohlavia alebo sexuality”.

Zmena, ktorú si tento návrh vyžaduje, je ohromujúca. Hoci všetky členské štáty v súčasnosti kriminalizujú nenávistné prejavy z dôvodu rasy, farby pleti, náboženstva, pôvodu, národnosti alebo etnického pôvodu, iba 20 z nich výslovne zahŕňa do právnych predpisov o nenávistných prejavoch sexuálnu orientáciu, zatiaľ čo 12 zahŕňa rodovú identitu a iba dva zahŕňajú pohlavné znaky.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že na návrhu zameranom na účinnejšiu kontrolu a sankcionovanie “nenávistných prejavov” nie je nič, čo by sa nám mohlo nepáčiť. Veď kto by chcel obhajovať nenávisť? Ako povedala samotná prezidentka von der Leyenová: “Nenávisť je nenávisť a nikto by sa ňou nemal zaoberať.”

Ale aj keby sme si takéto tautologické frázy zamenili za skutočnú múdrosť, nemusí z toho nevyhnutne vyplývať, že vnímaná nenávisť je vždy skutočnou nenávisťou. Pre každého, kto sa snaží chrániť slobodu myslenia, prejavu a vyjadrovania, je súčasťou problému návrhu EK to, že rôzne podkategórie prejavov sa teraz často nešikovne označujú za “nenávistné prejavy”.

V tomto zmysle máme problém s pojmom, ktorý existuje v určitom spektre

Na najtvrdšom, najextrémnejšom konci tohto spektra sa nachádzajú formy prejavu, ktoré podnecujú násilie alebo nepriateľstvo voči iným osobám a skupinám, a ktoré sú preto zakázané podľa všetkých hlavných medzinárodných a regionálnych zmlúv o ľudských právach.

Okrem toho, na miernejšom konci spektra, sa pojem “nenávistné prejavy” stáva trochu nesprávnym právnym pojmom, pretože ide o formy prejavu, ktoré niektoré osoby alebo skupiny môžu skutočne považovať za urážlivé, znepokojujúce alebo pohoršujúce, ale napriek tomu sa im dostáva právnej ochrany.

Zavedenie tohto prvku subjektivity do policajnej kontroly nenávistných prejavov – pokračujúce predlžovanie spektra na jeho miernejšom konci – nebolo úplne neúmyselné, pretože umožňuje nevoleným byrokratom EK, aby vo vlastnom politickom záujme nanovo definovali, čo sa považuje za “nenávisť”, a tak rozšírili sieť uplatniteľnosti na rôzne osoby a skupiny, ktorých odlišné názory na zmenu klímy, masovú imigráciu a otázky LGBTQ+ sú ideologicky nepohodlné.

V tomto kontexte je zrejmé, že návrh predsedníčky von der Leyenovej je súčasťou dlhodobejšieho trendu všetkých troch riadiacich orgánov EÚ, ktorý smeruje k znižovaniu hranice trestných prejavov, a tým k tomu, aby sa veľká časť tejto miernejšej časti spektra stala záležitosťou polície.

V dokumentácii súvisiacej s návrhom EK možno napríklad nájsť rôzne súhlasné priklonenia sa k definícii “nenávistných prejavov”, ktorú formuloval Výbor OSN pre odstránenie rasovej diskriminácie (CERD): “Forma prejavu zameraného na iných, ktorý odmieta základnú zásadu ľudských práv, ktorou je ľudská dôstojnosť a rovnosť, a ktorého cieľom je zhoršiť postavenie jednotlivcov a skupín v hodnotení spoločnosti.”

Všimnite si, že na rozdiel od všetkých ostatných medzinárodných definícií tohto javu – vrátane vlastnej definície EK – definícia CERD ruší spojenie medzi “nenávistnými prejavmi” a podnecovaním k násiliu.

Výbor Európskeho parlamentu pre občianske slobody v návrhu správy, ktorou sa schvaľuje oznámenie EK, nielenže cituje CERD, ale tiež tvrdí: “základným právom, ktoré je chránené v boji proti nenávistným prejavom a trestným činom z nenávisti, je ľudská dôstojnosť”, a že: “budúce právne predpisy EÚ, ktoré sa budú vzťahovať na nenávistné prejavy a trestné činy z nenávisti, musia chrániť ľudskú dôstojnosť” a že EÚ musí “ponúknuť ochranu, ktorá nevylučuje nové spoločenské motívy nenávisti, pretože je potrebné chrániť dôstojnosť obetí”.

Ako to však môže vyzerať v praxi?

Bude nosenie plagátu s nápisom “Transženy nie sú ženy” porušovať ľudskú dôstojnosť osoby s príslušnými chránenými charakteristikami? Budú kresťania, ktorí sa na sociálnych sieťach delia o svoje názory na manželstvo a sexualitu, porušovať ľudskú dôstojnosť ľudí, ktorí pre seba vyhlasujú excentrickú rodovú identitu alebo pociťujú určitú sexuálnu orientáciu?

A čo situácie, ako v Írsku po dublinských nepokojoch – keď používatelia sociálnych médií identifikujú národnosť podozrivého vraha – bude sa to považovať za porušenie ľudskej dôstojnosti iných osôb, ktoré majú podobné národnostné, etnické alebo rasové charakteristiky?

V skutočnosti nemusíme špekulovať na základe hypotetických príkladov.

Nedávne – štyri roky trvajúce súdne trápenie fínskej političky Paivi Rasanenovej, ktorá bola obvinená na základe nedávno zavedených zákonov o nenávistných prejavoch v krajine za to, že na Twitteri zverejnila verš z Biblie. Zároveň spochybnila rozhodnutie miestneho kostola sponzorovať podujatie Helsinki Pride. Už len to poskytuje znepokojujúci pohľad do nového odvážneho sveta EK.

Utečenci v Nemecku

Navyše, hoci väčšina ľudskoprávnych organizácií, charitatívnych organizácií a mimovládnych organizácií, ktoré spolupracujú s EÚ a po jej boku, je pomerne zdržanlivá, pokiaľ ide o poskytovanie reálnych príkladov “nenávistných prejavov”, v nedávnej štúdii Rady Európy o prevencii a boji proti nenávistným prejavom v čase krízy je zastrčená podkapitola s názvom “Nenávistné prejavy a agresívna vojna Ruskej federácie proti Ukrajine”, ktorá obsahuje nasledujúcu pasáž: “Na miestnej úrovni (v Nemecku) však – najmä v malých mestách alebo dedinách, kde boli a sú ubytovaní utečenci z Ukrajiny – vzniklo napätie a v prípade nenávistných prejavov boli upozornené orgány činné v trestnom konaní… Podľa Spoločnosti pre občianske práva sa nenávistné prejavy začali zameriavať na utečencov z Ukrajiny, a to aj ako reakcia na nedávnu ‘bytovú krízu’ v Nemecku. Ľudia sa totiž začali sťažovať, že utečenci majú lepšie ubytovanie ako naši bezdomovci, ako naši chudobní.”

Je to nenávistný prejav, ktorý porušuje ľudskú dôstojnosť Ukrajincov? Alebo len vyjadrenie úplne legitímneho politického názoru na prístup nemeckého štátu k územným hraniciam, prisťahovalectvu a sociálnemu zabezpečeniu?

Samozrejme, motivácia na zníženie hranice trestnosti je sčasti, z nedostatku lepšieho slova, prebudená. Ako s uznaním konštatuje jeden z akademikov na adresu iniciatívy EK: „Došlo k pozorovateľnému posunu vo vnímaní a chápaní škôd spôsobených nenávistnými prejavmi, čo nepochybne súvisí … so spoločenskou citlivosťou voči dlho neviditeľným alebo menej viditeľným obetiam, hlasom menšín a s rozšírením všeobecných vedomostí, založených na výskume dynamiky a vplyvu takéhoto konania.“

Podľa Európskej siete orgánov pre rovnosť (Equinet) skutočnosť, že členské štáty trvajú na zachovaní objektívnej hranice súvisiacej s verejným poriadkom, aby sa prejav stal trestne stíhateľným, tiež svedčí o tom, že “legislatíva nereflektuje životné skúsenosti zraniteľných skupín postihnutých nenávistnými prejavmi”.

Odvolávanie sa na tento nesporný článok viery prebudených, “prežitú skúsenosť”, podľa ktorej subjektivita a solipsizmus prevažujú nad objektivitou a vonkajšou realitou, naznačuje politickú aj ideologickú motiváciu tejto siete.

V inej časti však motivácia zrejme vychádza z fascinácie EÚ patologizáciou určitých typov prejavov.

Pyramída nenávisti a Allportov model

“Nenávistné prejavy,” ako uvádza EK vo svojom pôvodnom oznámení, “môžu viesť nielen ku konfliktom, ale aj k zločinom z nenávisti. Dôkazy poukazujú na ‘pyramídu nenávisti’ … Tá začína od prejavov predsudkov (napr. šikanovanie, zosmiešňovanie, dehumanizácia) a diskriminácie (napr. ekonomickej, politickej), smeruje k násiliu motivovanému predsudkami, ako sú vraždy, znásilnenia, útoky, terorizmus, násilný extrémizmus, dokonca genocída.”

Tento odkaz na “pyramídu nenávisti” je prevzatý zo “škály predsudkov” amerického sociálneho psychológa Gordona Allporta, ktorá bola prvýkrát vytvorená v roku 1954. Allportov model zahŕňa päť stupňov správania jednotlivca, ktoré začínajú “antilokučným” (ohováranie, stereotypizácia, zlomyseľné klebetenie), prechádzajú cez ďalšie stupne vyhýbania sa, diskriminácie a útoku (trestné činy, fyzické útoky) a potom vrcholia vyhladzovaním (genocída, etnické čistky).

Allport sám bol psychológ a varoval pred tým, aby sa tento špecifický model považoval za všeobecný deterministický prediktor ľudského konania. „Mnohí ľudia by nikdy neprešli od antilokácie k vyhýbaniu sa. Alebo alebo od vyhýbania sa k aktívnej diskriminácii, alebo vyššie na škále,“ napísal v knihe The Nature of Prejudice (1954).

Zdá sa však, že práve toto behavioristické čítanie jeho práce fascinuje európske politické elity: schopnosť jednotlivca vykonávať nekontrolovanú antilokáciu pôsobí ako pozitívny stimul, ktorý posilňuje správanie, ktoré sa časom zvyšuje a nakoniec sa posilní do diskriminácie. Schopnosť toho istého jednotlivca vykonávať nekontrolovanú diskrimináciu potom pozitívne posilňuje správanie, ktoré sa časom zvyšuje, a tak ďalej a tak ďalej.

“Prenášači”

Základná logika tu už nie je demokratická, ale epidemiologická. Občania sa menia na ” prenášačov” a určité formy prejavov, ktoré by sa kedysi považovali za legitímny nesúhlas s prevládajúcimi ortodoxiami – a teda za nevyhnutné pre pluralitnú verejnú sféru, sa pretvárajú na ” rizikové faktory”, ktoré označujú jednotlivcov, ktorí sú na ceste k radikalizácii a následnému prenosu ich nenávisti do reálneho násilia.

Pre výskumných pracovníkov, tvorcov politík a európske agentúry, ktorých úlohou je identifikovať jazykové rizikové faktory a vypracovať včasné intervencie zamerané na prerušenie tohto procesu radikalizácie, sú dôsledky tohto spôsobu myslenia zrejmé z dokumentácie týkajúcej sa iniciatívy EK.

Je tu napríklad badateľný odklon od politickej angažovanosti v prípade nesúhlasu a prechod k hľadaniu sociálnych a psychologických faktorov, ktoré prispievajú k nadobudnutiu “nenávistného zmýšľania”.

Prevencia ?

Možno neprekvapuje, že veľká časť podpornej literatúry obsahuje odkazy na potrebu vyvinúť preventívne opatrenia schopné prelomiť mechanizmus pozitívneho posilňovania správania, ktorý udržiava tieto akoby choré stavy mysle.

Podľa odporúčania Rady Európskeho výboru ministrov (CECM) o boji proti nenávistným prejavom by “štátne orgány, národné inštitúcie pre ľudské práva, orgány pre rovnosť, organizácie občianskej spoločnosti, médiá, internetoví sprostredkovatelia a ďalšie príslušné zainteresované strany mali nielen spolupracovať na konkrétnych iniciatívach, ale aj vymieňať si údaje a osvedčené postupy. Prostredníctvom koordinovaných strednodobých akčných plánov dôkladnejšie pracovať na prevencii”.

Pod pojmom “prevencia” má CECM samozrejme na mysli “preventívnu cenzúru”.

Jednou zo zainteresovaných strán, na ktoré sa CECM v tomto dokumente odvoláva, je Európske laboratórium online nenávisti (EOHL) financované EÚ, ktoré sa v súčasnosti pokúša rozšíriť poznatky o ekosystémoch nenávisti online a schopnosti reagovať. Kľúčovým slovným spojením je “ekosystémy nenávisti”.

Označením určitých foriem prejavu ako “toxický jazyk” (t. j. hrubý, neúctivý alebo nerozumný komentár, ktorý vás pravdepodobne prinúti opustiť diskusiu) a “urážlivý jazyk” (t. j. akákoľvek forma neprijateľného jazyka (vulgarizmov) alebo cielenej urážky, ktorá môže byť zahalená alebo priama) . EOHL v skutočnosti mení postavenie “zákonného prejavu” na niečo, čo tvorí perifériu nového, pozoruhodne expanzívneho “ekosystému nenávisti”.

Inými slovami, prejav, ktorý by väčšina z nás považovala za silný, ale aj zákonný, a teda za neoddeliteľnú súčasť toho, čo znamená žiť v pluralitnej liberálnej demokracii, sa stáva jazykovým ekvivalentom “vstupnej drogy”.

Opäť je úplne zrejmé, že tento “allportovský” spôsob myslenia môžu politické elity EÚ využiť ako zbraň na “prenasledovanie” akýchkoľvek foriem prejavu, ktoré sa im z ideologických dôvodov nepáčia. Pretože patologizácia určitých druhov politických prejavov samozrejme znamená pripraviť pôdu pre ich následnú kriminalizáciu.

Pluralizmus

Bez ohľadu na to, či sa súčasný návrh EK na rozšírenie zoznamu trestných činov v celej EÚ o “trestné činy z nenávisti a nenávistné prejavy” niekedy dostane na rokovanie Rady, faktom zostáva, že sa zrodil zo spôsobu uvažovania o prejave a jazyku, ktorý sa zrejme ujal v troch hlavných inštitúciách bloku.

To sa pravdepodobne ukáže ako problematické pre EÚ ako politický systém, ktorý sa hlási k “zastupiteľskej demokracii” ako k jednej zo svojich šiestich základných hodnôt.

Jedným z kľúčových znakov zastupiteľskej demokracie je pluralizmus, teda sloboda zdieľať, diskutovať o myšlienkach, počúvať iných ľudí a skupiny, s ktorými nesúhlasíme, a to v duchu tolerancie, otvorenosti a dobrej viery.

Práve táto sloboda je však smrteľne ohrozená súčasnou fascináciou EÚ patologizovať a kriminalizovať určité druhy nepohodlných, nesúhlasných a skeptických prejavov.