Už dlhodobo sa totiž poukazuje na dvojitý meter Západu vo vzťahu k Saudskej Arábii (písal som o tom už v roku 2016). V prípade Chašukdžího kauzy išlo len o jednu z množstva podobných káuz, pri ktorých saudské tajné služby unášali ľudí priamo v Európe. Tentokrát však bil do očí najmä dvojitý meter pri porovnaní celej kauzy s kauzou S. Skripaľa a prípad sa nedal ľahko umlčať.

V ďalšom texte sa budem venovať nasledujúcim témam:

• Únosy saudských disidentov v Európe
• Vojenské intervencie saudskej monarchie
• Ľudské práva a solidarita so spojencami?
• Prečo práve teraz?

Únosy saudských disidentov v Európe

Kauza Dž. Chašukdžího nie je prvou kauzou, pri ktorej by saudské orgány zasahovali proti odporcom režimu v zahraničí. Častými boli napr. únosy členov rozvetvenej saudskej kráľovskej rodiny, ktorí sa postavili proti politike Rijádu a utiekli do cudziny. Najznámejším prípadom takéhoto postupu tajných služieb bol prípad vysoko postaveného člena kráľovskej rodiny, princa Sultana bin Turki bin Abdulaziz. Išlo o priameho potomka zakladateľa saudského štátu, ktorý však bol veľmi kritický voči režimu a saudské tajné služby ho uniesli z Európy dokonca až dvakrát. Prvý únos sa uskutočnil už 12. júna 2003 v Collonge-Bellerive pri Ženeve, keď princa pri jednej návšteve čakalo päť saudských agentov, ktorí mu pichli uspávaciu látkou a ten sa prebudil až v Saudskej Arábii. Tam bol následne odsúdený.

Keďže však princ prejavoval pokoru a počas väznenia v Rijáde sa zhoršil aj jeho zdravotný stav, v roku 2010 mu vláda umožnila liečenie v USA. Lenže v zahraničí sa z neho stal opäť tvrdý kritik monarchie a kvôli únosu z roku 2003 sa vo Švajčiarsku dokonca obrátil na tamojšiu prokuratúru. Jeho prípad nie je stále uzavretý, avšak princov advokát C. Bergstresser sa vyjadril, že na vyšetrení prípadu nie je záujem. Výsledkom princových opozičných akcií v zahraničí však bol ďalší únos tajnými službami. V januári 2016 mali princ a jeho dvadsaťčlenný sprievod odcestovať súkromným lietadlom z Paríža do Egypta. V lietadle ho však už čakali ozbrojení saudskí agenti a keď vo vzduchu princ zistil, že miesto Egypta smerujú do Saudskej Arábie, začal protestovať. Agenti však boli na túto situáciu pripravení a donútili princa i jeho sprievod absolvovať let pod hrozbou zbraní. V Saudskej Arábii ho zadržali a odvtedy o ňom nie je nič známe.

Ďalším členom kráľovskej rodiny, ktorého saudskí agenti takto v Európe uniesli, bol Saud bin Saif al-Nasr. Nešlo o natoľko dôležitého člena klanu ako bol Sultan bin Turki, avšak na Twitteri kritizoval Rijád kvôli zasahovaniu do vnútorných záležitostí Egypta v prípade ex-prezidenta Mursího a podporil aj výzvu na zvrhnutie saudského panovníka. I v jeho prípade saudskí agenti využili cestu súkromným lietadlom. Princ cestoval z Milána do Ríma, avšak doletel do Rijádu. Zaujímavý bol aj prípad zmiznutia princa Turki bin Bandar v novembri 2015 v Maroku, keď čakal na lietadlo do Paríža. Vyzeralo to ako únos, aj keď po dlhšom čase marocké úrady potvrdili, že išlo o extradíciu. Pre porovnanie, skúsme si predstaviť, čo by sa dialo, keby ruskí agenti niekde vo Švajčiarsku uspali napr. M. Chodorkovského a uniesli ho do Ruska. Alebo keby sa skupina ozbrojených ruských agentov skryla v lietadle na parížskom letisku a súkromný let M. Chodorkovského s pomocou zbraní odklonili do Moskvy.

Vojenské intervencie saudskej monarchie

Saudskej Arábii však Západ opakovane toleroval kroky, ktoré by iným, najmä Rusku, nikdy netoleroval. V roku 2011 zasahovala saudská armáda aj v Bahrajne. V Bahrajne je vláda sunnitského panovníka Hamada dlhodobo nepopulárna medzi šiitskou väčšinou a vládnuci režim by zrejme padol, keby v roku 2011 násilne nepotlačil masové protesty vlastných občanov. V roku 2011 vládlo v krajine revolučné nadšenie, motivované príkladom z iných arabských štátov a nepopulárny autokrat Hamad by nedokázal potlačiť revolúciu vlastnými silami. Preto si na pomoc proti nespokojnej šiitskej väčšine zavolal armádu Saudskej Arábie, ktorá ho udržala pri moci. Pre porovnanie, skúsme si predstaviť, že by čosi podobné vykonalo Rusko a počas demonštrácií na Majdane v roku 2014 vyslalo do Kyjeva jednotky na podporu V. Janukovyča.

Oveľa závažnejším zločinom Saudskej Arábie je však invázia do Jemenu, ktorú Saudi v roku 2015 začali v spolupráci s niektorými svojimi arabskými spojencami. Interventi tvrdili, že prišli na pomoc prezidentovi Hádímu, lenže ten ich pozval do krajiny v rozpore s ústavou Jemenu (potrebný súhlas ďalších orgánov). Okrem toho, Hádí ešte v januári 2015 po porážke v občianskej vojne z funkcie odstúpil a následne ušiel do zahraničia, kde svoju abdikáciu „odvolal“. Saudi márne očakávali, že vojenskou intervenciou rozšírenia svoj vplyv a bývalého prezidenta Hádího budú obyvatelia Jemenu aspoň tolerovať. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že Hádí má len málo podporovateľov a občianska vojna sa preto zmenila na vojnu voči saudským interventom, ktorú vedú najmä šiitskí húsiovia. Saudi sa preto pokúsili zlomiť domáci odpor násilím a začali masívne ničiť infraštruktúru krajiny, čo viedlo k humanitárnej katastrofe.

Nekritický postoj západných politikov a médií voči saudským vojnovým zločinom zaráža už dlho. Naopak, na vojne v Jemene niektoré západné subjekty priamo participujú, najmä americkí žoldnieri zo súkromných bezpečnostných služieb. Pokrytecká reakcia Západu sa však ukázala zvlášť po tom, čo v Jemene vypukla jedna z najväčších zaznamenaných cholerových epidémií v dejinách. Táto blahovoľnosť voči Rijádu veľmi ostro kontrastuje s pozíciou Západu pri otázke ruskej podpory sýrskemu prezidentovi B. Asadovi, ktorý nikdy neabdikoval a vždy si zachovával podporu veľkej časti obyvateľov, navyše vojenskými úspechmi v posledných rokoch dokázal, že je schopný obnoviť vládu nad Sýriou. Paradoxne, hlavnou prekážkou pri realizácii tohto cieľa sú západné vojská, ktoré ilegálne okupujú časť Sýrie, avšak problémom je aj pokračujúca podpora islamistickým skupinám zo strany Rijádu.

Ľudské práva a solidarita so spojencami?

Známym problémom v Saudskej Arábii je aj masívne porušovanie ľudských práv a systém krutých šariátskych trestov v trestnom práve Saudskej Arábie. Téme som sa venoval v samostatnom článku. Treba tiež povedať, že postup režimu voči Dž. Chasukdžímu nebol prekvapujúci a on sám nebol ani prvým novinárom, s ktorým by sa režim vysporiadal krutými metódami. Na Západe najviac reznoval stredoveký trest 1000 úderov bičom pre R. Badáwiho za jeho kritický blog, ale odsúdený bol napr. Zuraib Kutbi, ktorý žiadal zmenu absolutistickej monarchiu na konštitučnú, podobne ako Fouhad al-Fahran , Turki al-Hamad či mnohí ďalší, ktorí komentovali úlohu náboženstva v štáte a iné politicky háklivé témy.

Veľmi kruté boli aj masové popravy menšín, ktoré v roku 2016 vykonala Saudská Arábia voči príslušníkom šiitskej menšiny, obvineným z terorizmu. V ich rámci totiž saudské úrady odsúdili na sťatie a ukrižovanie aj maloleté osoby z nespkojnej šiitskej menšiny. Je dobré si porovnať osud 47 popravených „teroristov“ v Saudskej Arábii a osud O. Sencova, ktorého v Rusku tiež odsúdili kvôli terorizmu, ale nesťali ani neukrižovali. Netreba sa pýtať, na ktorý z týchto prípadov sa ministri zahraničia štátov EÚ, vrátane M. Lajčáka, vyzvedali častejšie…

V poslednom roku zohrával dôležitú úlohu v otázke ľudských práv spor Saudskej Arábie a Kanady. V roku 2017 Saudská Arábia umožnila ženám viesť motorové vozidlá, čo sa považovalo za jeden z dôležitých prejavov modernizácie spoločnosti. Prvé vodičské preukazy dostali ženy na jar 2018 a tým získali nielen širšiu slobodu pohybu, ale tiež lepšie šance na zamestnanie. Avšak napriek tomu, že ženy dostali právo šoférovať, štátna moc pokračovala v procesoch proti aktivistkám, ktoré sa dovolávali tohto a ďalších práv žien. Nesmel totiž vzniknúť dojem, že by saudský monarcha mohol ustúpiť tlaku verejnosti, ale bolo treba dokázať, že „dobrý kráľ“ sám aktívne modernizuje spoločnosť a udeľuje širšie práva svojim poddaným.

Saudská polícia okrem iných zatkla i aktivistku S. Badáwi (sestra bloggera R. Badáwiho). Celý prípad by zrejme skončil mimo pozornosti, keby aktivistka nemala príbuzných v Kanade, ktorí začali na prípad upozorňovať a aj preto kanadskí predstavitelia na Twitteri vyzvali na prepustenie aktivistky. Reakcia Saudov však bola veľmi tvrdá a Rijád zaviedol sériu sankčných opatrení: vypovedal kanadského veľvyslanca, stiahol svojho veľvyslanca z Ottawy, vyzval saudských študentov na opustenie Kanady, atď. Najparadoxnejšia však bola reakcia západných štátov, ktorí svojho spojenca z NATO pri jeho spore s Rijádom vôbec nepodporili. Tento príklad má význam i pre diskusiu o NATO na Slovensku, pretože podobný prípad nesolidarity v NATO by mohol nastať, keby sme sa dostali do konfliktu s nejakým iným spojencom Západu, napr. s Ukrajinou. USA by sa vtedy mohli ocitnúť pred podobnou dilemou, ktorý spojenec im je bližší.

Podobné pokrytectvo však bije do očí i pri porovnaní kauzy Dž. Chašukdžího a S. Skripaľa. V prípade saudského novinára išlo o skutočnú a dokonanú vraždu, zatiaľ čo v britskom Salisbury malo ísť o nevydarený útok sofistikovanou chemickou látkou „Novičok“. V prípade S. Skripaľa sa objavilo množstvo ďalších nejasností a relevantné dôkazy dodnes chýbajú. Rozdiel spočíva i v tom, že zatiaľ čo S. Skripaľ bol dvojitý agent, v prípade Dž. Chašukdžího išlo o novinára, teda „strážneho psa demokracie“. Paradoxne, pri kauze S. Skripaľa sa argumentovalo požiadavkou solidarity so spojencami a celé to skončilo najmasovejším vypovedaním diplomatov v histórii, avšak v prípade Dž. Chašukdžího sa o solidarite s Tureckom príliš nehovorí. Našim spojencom v NATO je však nielen Veľká Británia, ale aj Turecko.

Prečo práve teraz?

V súvislosti s touto dlhodobou toleranciou Západu voči excesom saudskej vnútornej i zahraničnej politiky je potrebné sa pýtať, prečo práve kauza Dž. Chašukdžího vyvolala taký záujem. Dôvody nie sú celkom jasné, avšak voči predošlým kauzám tu existujú určité významné rozdiely. Zatiaľ čo doterajšie kauzy sa dotknuté štáty pokúšali skôr ututlať, teraz na saudskú politiku aktívne poukazuje Turecko. Ankara našla vítanú tému, kde môže veľmi dobre demonštrovať nerovnaký meter Západu v otázke porušovania ľudských práv a diskreditovať akúkoľvek budúcu západnú kritiku Turecka. Keďže išlo o vraždu priamo v Turecku, našiel prezident Erdogan i tému, ktorú môže do budúcna otvárať pri rozporoch so Saudskou Arábiou na Blízkom Východe.

Pokiaľ ide o reakciu USA, tá sa ukázala ako veľmi hlasná, ale bez zásadných praktických následkov. Zrušenie víz či vstupu do USA pre skupinu občanov Saudskej Arábie, ktorí sú podozriví z vraždy novinára Washington Post, nie je nič zásadné. Skutočne významným krokom by bolo obmedzenie zbrojných dodávok pre Saudov, ale to si prezident D. Trump nemôže dovoliť. Jeho prvá zahraničná cesta totiž viedla do Rijádu a mnohomiliardové zbrojné kontrakty s týmto spojencom sú jednou z hlavných tém politiky „America first!“. Okrem toho, prezident Trump môže tému vraždy novinára využiť aj na nátlak voči Saudskej Arábii, aby táto krajina ďalej zvyšovala ťažbu ropy. To by mohlo mať dopad nielen na ceny ropy, ale mohlo by vytvoriť i priestor pre prípadné nové zbrojné kontrakty s americkými firmami.

V prípade EÚ je problém zavraždeného novinára a vzťahov so Saudskou Arábiou podstatne komplikovanejší. Na jednej strane musia politici EÚ vraždu tvrdo odsúdiť, ak sa nechcú blamovať pred Ankarou, hlavne však majú záujem na jadrovej dohode s Iránom a najväčším odporcom tejto dohody je popri USA a Izraeli práve Saudská Arábia. Veľké štáty EÚ túto dohodu presadzujú, pretože si uvedomujú, že prináša ekonomické výhody práve im. Niektorí európski politici tiež ťažko nesú, že ich americký prezident ignoruje a na prvú zahraničnú cestu sa vybral nie do Európy, ale do Saudskej Arábie. Odsúdenie Rijádu je tak vítaná príležitosť diskreditovať jeho zahraničnú politiku a ukázať, že EÚ si zaslúži väčšiu pozornosť.

Na druhej strane však ani európski politici nemajú na skutočnej eskalácii konfliktu s Rijádom záujem. Prezident E. Macron to jasne vyjadril aj pri nedávnej návšteve Bratislavy, keď síce skritizoval vraždu Dž. Chašukdžího, ale súčasne odmietol rušenie zbrojných kontraktov s Rijádom ako populizmus. Takýto postoj je trochu pokrytecký, najmä keď si uvedomíme, ako zrušil Paríž zmluvu s Ruskom o dodávkach vojnových lodí Mistral. Rusko však nie je pri zbrojných kontraktoch až také dôležité, pretože si väčšinu zbraní vyrába samo a naopak, Francúzom na mnohých trhoch otvorene konkuruje. Celkovo, na rozdiel od Saudskej Arábie je pre európskych politikov výhodnejšie označiť za nepriateľa Rusko. Takto totiž môžu ospravedlniť každú novú vlnu zbrojenia, ale tiež vysvetliť klesajúcu dôveryhodnosť médií či politiky vôbec. Stačí vysloviť zázračné slovo „hybridná vojna“.

Branislav Fábry