Minister zahraničných vecí Pompeo už obvinil z útoku Irán a Lindsey Brahamovú, vrchný senátor za štát Južná Karolína a jeden z vodcov Republikánskej strany už požadoval bombardovanie Islamskej republiky a jasne stanovil žiaduci výsledok: “zlomiť chrbát iránskemu režimu“.

Je úplne jasné, že toto vyhlásenie nie je adresované ani tak Iránu, ako samotnému Donaldovi Trumpovi, jedinému americkému politikovi, ktorý má právo vydať americkým vojenským bombardérom rozkaz bombardovať iránsku ropnú infraštruktúru.

Ako ukazuje prax, Trump sa bude snažiť do poslednej chvíle odbočiť z jemu vyšliapanej cestičky ku skutočnej vojne. On už technicky uzavrel iránsku tému a obmedzil sa na jeden symbolický raketový útok, nehľadiac na kolosálnu mediálnu hystériu a provokácie s použitím chemických zbraní.

Trump sa tiež dokázal vykrútiť z “Kerčského incidentu“, keď americký “deep state” a časť armády požadovali eskaláciu konfliktu s Ruskom a priechod lodí NATO cez Kerčský prieliv, o čom sa vysokopostavení americkí úradníci snažili dohovoriť dokonca aj s Angelou Merkelovou.

Problém je v tom, že iránska kríza je zložitejšia situácia ako tie, s ktorými sa Trump stretával skôr. Na jednej strane tvrdý boj s Iránom, zrušenie “jadrové zmluvy“ a prinútenie Iránu vzdať sa jadrových zbraní a podpory šiitskych politických hnutí na Blízkom východe – to sú základné kamene volebného programu samotného Trumpa. Na druhej strane sa mu príliš nechce púšťať sa do skutočnej vojny, pretože značná časť voličov súčasného prezidenta sa s obavami alebo veľmi negatívne pozerá na návrhy začať ďalšiu “neveľkú demokratickú a víťaznú“ vojnu na Blízkom východe a právom sa domnieva, že miliardy dolárov, ktoré sú premrhané na vojny, by bolo lepšie poskytnúť ako sociálne dávky alebo daňové úľavy samotným voličom.

Problémy “iránskeho klbka rozporov“ sa neobmedzujú na domácu politickú rovinu. V medzinárodnom kontexte je všetko ešte nepríjemnejšie. Na jednej strane Izrael navrhoval a navrhuje, aby na Irán vyvíjali maximálny nátlak a mimoriadne úzke vzťahy Trumpa a jeho najbližšieho okolia s izraelským vedením nie sú tajomstvom (ale naopak – predmetom hrdosti amerického prezidenta). Na druhej strane samovoľné odstúpenie USA od “jadrovej zmluvy“ vyvolalo kolosálne diplomatické problémy medzi Washingtonom a Bruselom.

Popredné európske krajiny (dokonca aj vrátane “večne odchádzajúcej z Európskej únie“ Veľkej Británie), nielen vyjadrili svoju nespokojnosť, ale aj vytvorili (aj keď veľmi surový) mechanizmus obchádzania sankcí prostredníctvom platobného systému Intex, do ktorého sa budú podľa tvrdení iránskych zdrojov už do konca roka vložené prostriedky ekvivalentné 15 miliardám dolárov.

Odborný konsenzus, čo sa týka predpovede európskej reakcie na pokus riešenia iránskej krízy z pozície sily je jednoznačný: vzťahy medzi USA a EÚ budú vážne poškodené.

Okrem toho už prvé bombardovanie iránskych rafinérií bude vážnym impulzom k pokusom Európskej únie vytvoriť paralelnú finančnú infraštruktúru, a tiež vlastnú “armádu Európskej únie” jednoducho preto, aby mala nejakú možnosť ovplyvňovať medzinárodnú politiku v zemepisnej sfére európskych záujmov a odstrániť závislosť na rozmaroch americkej zahraničnej politiky.

Ešte pred štyrmi až piatimi rokmi sa dalo predpokladať, že americká diplomacia by dokázala – v prípade veľkej túžby a šťastnej náhody – vytvoriť akúsi európsku “koalíciu spojencov” k ďalšiemu americkému vojenskému dobrodružstvu, ale teraz, dokonca aj ak Trump pošle ministra zahraničia Pompea osobne nocovať pri dverách Elyzejského paláca a spievať serenády pod balkónom Merkelovej, ťažko bude možné počítať s tým, že sa stanovisko Európskej únie voči iránskej kríze aj voči všetkým akútnym problémom americko-európskych vzťahov podstatne zmení.

Ale to nie je všetko. Iránska kríza má aj ekonomickú rovinu. Na jednej strane každá vojenská operácia proti Iránu povedie k podstatnému zvýšeniu cien ropy, čo vyvolá politické problémy pre samotného Trumpa: jeho voliči neradi platia príliš veľa za benzín a Trump často používa “verbálne intervencie“ na Twitteri v snahe “stlačiť“ ceny ropy na svetových trhoch. Na druhej strane americké spoločnosti, špecializujúce sa na bridlicovú ťažbu sa v posledných rokoch stali dôležitou časťou amerického hospodárstva, a tiež dôležitými zamestnávateľmi a daňovými poplatníkmi (pričom v “republikánskych“ štátoch) a potrebujú teraz vyššie ceny ropy, pretože súčasné ceny okolo 60 dolárov za barel im nedávajú (dokonca aj podľa hodnotenia západných médií) žiadnu možnosť ziskovej produkcie.

Vzniká dojem, že Washington sa bude ešte dlho nachádzať vo vratkej dynamickej rovnováhe medzi vojnou a mierom, pričom každý krok v ústrety nejakej “mierovej dohode“, (napríklad prepustenie Boltona) bude kompenzovaný nejakou udalosťou tlačiacou Trumpa k vojne (napríklad výbuchy v arabských ropných rafinériách a vyhlásenie senátora Grahama). Ako dlho sa Trump dokáže udržať na tomto “geopolitickom lane“, nie je jasné.

Spencerová: Netreba prehliadať jemenských rebelov, ktorí vyzývajú cudzincov, aby rýchlo vyprázdnili oblasti okolo saudských ropných polí a rafinérií, pretože ďalšie útoky vraj môžu prísť kedykoľvek

Tejto téme sa v svojom komentári venovala ja česká publicistka Tereza Spencerová, ktorá uvádza, že šach okolo reakcie na víkendový masívny útok jemenských rebelov proti saudským ropným zariadeniam pokračujú ďalej, a to neskrývanou snahou amerického establishmentu “usvedčiť” Irán.

Lenže je to celé akési podivné. “Minister zahraničia Pompeo obvinil Irán už v nedeľu, teraz tvrdí, že útok bol vedený z “iránskeho územie “, čo však nie je celkom jasná formulácia. Saudovia, ktorí dostali za úlohu ukázať na Teherán, pre zmenu hovoria o útoku vedenom” iránskou raketou “, čo tiež ponúka rôzne možnosti. A podľa Trumpa, ktorý má už dva dni” nabité “, síce všetko “vyzerá”, ako by páchateľom bol Irán, ale chce “konečné dôkazy” a vojne by sa vraj rád “vyhol,” vysvetľuje situáciu Spencerová, ktorá upozorňuje, že aj napriek všetkému, netreba prehliadať jemenských rebelov, ktorí vyzývajú cudzincov, aby rýchlo vyprázdnili oblasti okolo saudských ropných polí a rafinérií, pretože ďalšie útoky vraj môžu prísť kedykoľvek.

V každom prípade to podľa novinárky vyzerá tak, že sa saudská armáda, v minulom roku tretia “najdrahšia” na svete, nevie vysporiadať s dronmi jemenských rebelov a USA preto majú pocit, že s tým treba niečo robiť a tak šéf Pentagonu zdôrazňuje potrebu obrany medzinárodného poriadku a Trump k tomu sľubuje blízkovýchodným spojencom vojenskú pomoc.

“Aj keď, Trumpova administratíva očividne znovu netuší, čo má vlastne robiť, kvôli svojej “ochranárskej” saudskej politike sa znovu dostáva pod paľbu kritiky zo strany Kongresu,” pripomína Spencerová.

Ruský prezident Vadimir Putin ale medzitým po summite s Erdoganom a iránskym Rúháním ponúkol Saudom, aby si (rovnako ako Turecko a Irán) kúpili ruské protiraketové systémy S300 alebo S400. Spencerová informuje, že zatiaľ čo sa americký establishment chystá na Irán, prezident Rúhání sa v Ankare stretol so svojimi náprotivkami z Ruska a Turecka a sa zhodli na tom, že USA musia zo Sýrie vojensky odísť a že územná celistvosť Sýrie bude obnovená po tom, čo budú porazení všetci teroristi.

“Obe krajiny sa “priblížili” k dohode o vzájomných platbách v národných menách. Nabudúce sa možno všetci traja zídu rovno v Teheráne,” konštatuje v závere novinárka.