Samozrejme, vojenský vpád nie je vylúčený. Príkladov, keď Washington ručne stručne rieši problémy, je neúrekom aj v priebehu ostatných rokov – Juhoslávia, Afganistan, Irak, Líbya, Sýria a pod.

V prípade Venezuely však vzniklo také malé „ale“… Po prvý raz v postsovietskej histórii Rusko a Čína spoločne vystúpili proti rozhodnutiu Spojených štátov vojenskou silou zosadiť vládu toho alebo iného štátu. Moskva a Peking nielen slovne, ale už aj prakticky podporili Madura a vo Venezuele sa objavilo, povedzme, zopár ruských a čínskych vojakov a nejaká tá vojenská technika. Biely dom a samotný Donald Trump boli nútení zamyslieť sa a zmeniť rétoriku.

V prípade humanitárnej katastrofy vo Venezuele si ani Moskva, ani Peking nedávajú servítku pred ústa a otvorene obviňujú Spojené štáty, že vyprovokovali krízu venezuelských elektroenergetických zariadení. Priamo obviňujú americké tajné služby, že spáchali, fakticky, teroristický čin.

Pripomínajú, že Biely dom už dva roky obviňuje Moskvu z toho, že sa miešala do priebehu amerických prezidentských volieb, čo je prinajmenšom ohováranie a lož: vyšetrovanie špeciálnej komisie dokázalo, že Rusko sa do priebehu amerických volieb nijako nemiešalo. Veľká bublina praskla.

Na druhej strane Washington priamo a nepriamo ovplyvňuje dianie v iných štátoch. Často používa, povedzme, nie celkom korektné metódy, ako aj v prípade Venezuely. Neváha používať vojenskú silu, ako to bolo v prípade Juhoslávie, Afganistanu, Iraku, Líbye, Sýrie a pod.

Washington veselo organizuje štátne prevraty a nasadzuje svoje marionetky, ako to bolo v prípade Gruzínska, Ukrajiny, Arménska a iných štátov. Pozoruhodným faktom je, že v Bielom dome podobné konanie nepovažujú za miešanie sa do cudzích záležitosti alebo ovplyvňovanie diania v iných krajinách…

Fakty nepustia a historické paralely nasvedčujú, že sa metódy amerických tajných služieb, Kongresu a šéfov Bieleho domu po rokoch príliš nezmenili. Možno sa čiastočne zdokonalili a stali sa ešte zločineckejšími a krvilačnejšími.

Bohužiaľ, mnohí európski politici, analytici a médiá majú krátku pamäť a nevšímajú si, že sa situácia opakuje. Proti Venezuele americké tajné služby používajú presne podobné metódy, ktoré využívali už desaťročia predtým. Aspoň zopár príkladov.

Rovnakým spôsobom tajné služby USA zaútočili na energetické zariadenia Čile pred takmer polstoročím, keď v krajine vládol prezident Salvador Allende, ktorého v USA, jemne povedané, nemali radi. Scenár bol rovnaký, ako v prípade Venezuely: 13. augusta 1973 „z ničoho nič“ skolaboval celý energetický systém Čile. Stalo sa to vo chvíli, keď prezident Allende vystúpil s prejavom a hovoril o vnútorných a vonkajších nepriateľoch krajiny. Koho označil za vonkajšieho nepriateľa, asi nie je ťažké sa dovtípiť. A o polhodinu /o 22. hod. 15. min. miestneho času, 35 minút od začiatku prejavu Allendeho/ celá krajina zostala bez elektrickej energie.

Všetci, ktorí majú dobrú pamäť, vedia, že onedlho v Čile došlo k štátnemu prevratu a prezident Salvador Allende zahynul, keď so zbraňou v ruke bránil slobodu a nezávislosť svojej krajiny.

O rok, v r. 1974, The New York Times informoval, že administrácia vtedajšieho amerického prezidenta Richarda Nixona „investovala“ vyše 8 miliónov dolárov /v tých rokoch bola to dosť značná suma/ na financovanie opatrení proti vláde Salvadora Allendeho. Podobným spôsobom vláda USA „investovala“ do štátneho prevratu na Ukrajine, v Gruzínsku a v mnohých iných krajinách. Bombardovanie Juhoslávie, podľa Bieleho domu, bol asi turistický výlet na Balkán. Ale, prirodzene, v Bielom dome to v žiadnom prípade nepovažujú za ovplyvňovanie diania v iných štátoch…

Venezuela je obrovská zásobáreň ropy. Aj žiačik základnej školy vie, o čo ide Spojeným štátom v prípade tejto latinskoamerickej krajiny. Preto odznel ten hysterický výkrik Donalda Trumpa „Rusi, vypadnite z Venezuely!“

V Bielom dome územie oboch amerických kontinentov považujú za „svoje“. Popritom Spojeným štátom neprekáža robiť poriadok v regiónoch, ktoré sa nachádzajú desaťtisíce kilometrov od USA. Hysterický výkrik Trumpa nikoho na oboch stranách oceánu neprekvapil a nevzrušil. Zaujímalo by nás, ako by svetoví lídri reagovali na výkrik Putina „Američania, vypadnite z Ukrajiny, Gruzínska či Poľska!“

V prípade Venezuely sa Biely dom ocitol v trochu inej situácii. Caracas svorne podporili Moskva a Peking. Čínske ministerstvo zahraničia vyhlásilo, že Peking poskytne Caracasu finančnú pomoc a technickú podporu, aby sa podarilo čo najskôr obnoviť energetický systém krajiny.

Čínsky gigant v oblasti komunikačných technológií ZTE Corporation uviedol, že je pripravený vytvoriť novú digitálnu infraštruktúru, ktorá nielen stabilizuje prácu internetu, ale umožní kontrolovať všetky finančné transakcie, ktoré smerujú z USA na účty predstaviteľov venezuelskej opozície. V tomto prípade bude po venezuelskom majdane…

O tom, ako Rusko podporilo a mieni podporovať vládu Madura, písali mnohé európske médiá, preto to nebudeme opakovať. Pripomenieme iba to, že čo má v rukáve Čína. Peking navrhol jednoduchý a vzájomne výhodný obchod – „tovary za ropu“. Čína bude nakupovať od Venezuely ropu a doslova jun zaplaví svojím tovarom. Bezproblémovo podobné obchody sa dajú realizovať aj barterom.

Mimochodom, Čínu veľmi zaujíma latinskoamerický kontinent: v priebehu ostatných 15 rokov Peking poskytol krajinám Latinskej Ameriky pôžičky celkovo vyše 150 miliárd dolárov a samotnej Venezuele približne 30 miliárd dolárov. Čínu a Venezuelu, okrem vzájomne výhodných obchodov, spája aj dosť blízka ideológia. Hrozí, že Washington postupne bude strácať vplyv aj na svoje latinskoamerické kolónie. Biely dom zúri…

Moskva a Peking spôsobili veľkú bolesť hlavy pre Washington v otázke Venezuely. A čo čert nechcel, je tu ešte aj Irán. Neoblomný nepriateľ USA tiež sa „zamontoval“ do podpory Caracasu. Svedčí o tom aj to, že v pondelok tam prišla oficiálna delegácia z Teheránu, o čom informoval aj Newsweek.

„Raz sme už prepásli začiatok podobnej spolupráce v Sýrii, keď Rusko a Irán využili občiansku vojnu, ako zámienku pre nastolenie svojej vojenskej prítomnosti v tejto krajine. Niečo podobné dvaja nepriatelia USA mienia urobiť aj vo Venezuele,“ varuje známy americký politik a analytik Jed Babbin.

Nervozita a nespokojnosť Bieleho domu je absolútne pochopiteľná. Vo Washingtone si zvykli, že USA sa dlhé desaťročia hrajú na svetového lídra a svetového žandára. Zúria, keď niektoré štáty, vzdialené aj desaťtisíce kilometrov od amerických brehov, oponujú Bielemu domu.

V danom prípade je tu vzbura takpovediac vo vlastnej kolónii, za rohom – v „susednej“ Venezuele. V Bielom dome panuje stále väčšia nervozita. Donald Trump asi začne vykrikovať: „Rusi, Číňania, Iránci, vypadnite z Venezuely!“ Onedlho bude musieť spomínať asi aj ďalšie štáty…

Eugen Rusnák