V období od r. 1965 doteraz prešlo jeho trénerskými rukami niekoľko sto hráčov pod žilinskými deravými košmi, ale aj v zahraničí. Trénoval na 4 kontinentoch – okrem Austrálie a Antarktídy. Mnohí sa pripravovali pod jeho vedením od detských, dorasteneckých rokov až po kategóriu mužov. Inak ako „coach – coachi“ (čítaj „kouč – kouči) na neho v Žiline, na basketbalových ihriskách, nikto nezavolal.Dnes ešte pôsobí vo funkcii predsedu basketbalového oddielu Academic Žilinská univerzita.  V minulej sezóne viedol družstvo mužov Žiliny v I. lige.

Od detstva – v Sokole, a neskôr na atletických dráhach, v telocvičniach, v plaveckých bazénoch, na lyžiarskych svahoch a bežeckých lyžiarských stopách, bol zapáleným športovcom – až po reprezentáciu Československa. Začínal v rodnej Považskej Bystrici, pokračoval počas vysokoškolského štúdia v Bratislave na Fakulte telesnej výchovy a športu a po jej absolvovaní, najväčší úsek života venoval basketbalu na Vysokej škole dopravy a spojov a po roku 1989 na Žilinskej univerzite v Žiline. Ako druhý Slovák v histórii preskočil v skoku do výšky 200 cm. Bol mnohonásobným majstrom Slovenska v skoku do výšky i v iných atletických disciplínach – až po viacboje. Bol členom širšej reprezentácie ČSSR v atletike.  V Dukle Banská Bystrica si nešťastne zranil na lyžovačke – na Silvestra – nohu. Jednalo sa o špirálovitú zlomeninu oboch predkolenných kostí. Po doliečení sa vrátil k atletike, ale už nedokázal nadviazať na predchádzajúcu výkonnosť, a tak začal trénerskú kariéru s atlétmi v Považskej Bystrici. Za krátky čas vychoval mnoho mládežníckych reprezentantov. Basketbal hrával v rodnom meste  a potom aj na vysokej škole, ale nikdy nehral najvyššiu súťaž mužov. Ako tréner vysokoškolského družstva v Žiline sa upísal basketbalu až doteraz.

V r. 1965 nastúpil ako telovýchovno-športový pedagóg na Katedru telesnej výchovy Vysokej školy dopravnej, neskôr Vysokej školy dopravy a spojov.  Na tomto pracovisku získal titul PaedDr. – doktora pedagogických vied a dlhodobo pôsobil vo funkcii zástupcu vedúceho KTV VŠDS. V Slávii VŠD resp. VŠDS viedol basketbalový oddiel ako tajomník basketbalového oddielu.  Aj dnes pôsobí v Academic ŽU ako predseda basketbalového oddielu. Určitý čas stál ako predseda na čele Slávie VŠDS – od r. 1984, ale bez basketbalu neostal. Jedno funkčné obdobie pôsobil ako tajomník na OV ČSZTV.

Vykonával aj externe pedagogickú funkciu na Telovýchovnej škole SÚV ČSZTV, neskôr pri FTVŠ UK, kde odovzdával skúsenosti novým trénerom.  Pod jeho trénerským vedením postúpila Slávia VŠDS v roku 1977 do najvyššej basketbalovej súťaže v bývalom Československu, kde sa družstvo najlepšie umiestnilo na 4. mieste. Žilinské mužské basketbalové družstvo bolo bez prestávky najdlhšie pôsobiacim kolektívom v najvyššej basketbalovej súťaži v Československu a po roku 1989 – na Slovensku – spomedzi všetkých slovenských zástupcov. Aj keď potom zostúpili do nižšej súťaže, bolo to len z finančných a hráčskych dôvodov. Vychoval mnohých mládežníckych reprezentantov i reprezentantov mužských kategórii. Prvými boliPeter Chrenka a Ján Faith, ktorý bol aj v širšej nominácii na OH v Mníchove. Poslednými sú jeho starší vnuk Robert a Jakub Merešš. Spolu s trénerom Z. Hummelom viedol rezervu Československej reprezentácie (1970-1975).

V r. 1984 – 1989 bol členom realizačného tímu reprezentácie ČSSR pred ME v Ríme, kde muži obsadili 4.miesto. V r. 2003 bol hlavný tréner reprezentácie SVK U-16 a v r. 2011 asistent trénera reprezentácie SVK U-16 s účasťou na ME.

Dlhodobo pracoval vo výbore SBZ, resp. ako generálny sekretár vo výkonnom výbore SBA. Viedol trénerskú radu SBZ a bol podpredsedom trénerskej rady ČSBZ, neskôr pôsobil vo funkcii viceprezidenta SBZ pre vrcholový basketbal – bol viceprezidentom vrcholového basketbalu ČSBZ.

Po Nežnej revolúcii vykonával aj funkciu generálneho sekretára SBA a stal sa opäť prezidentom Združenia trénerov SVKa SBA. Na úrovni vysokoškolského športu pôsobil dlhodobo vo funkcii predsedu komisie basketbalu  pri MŠ SVKa. Dlhodobo viedol družstvo Akademikov Slovenska, resp. Československa.

Basketbalisti Žiliny vo vysokoškolskej TJ Slávii VŠD resp. VŠD získali ako doteraz jediné družstvo, ktoré nehralo najvyššiu basketbalovú súťaž, titul víťaza Slovenského pohára a prebojovali sa do finále Československého pohára. Ako družstvo najvyššej basketbalovej súťaže Československa hrali niekoľko razy finále Slovenského a Československého pohára. Jeden raz ho získali na pôde vtedy slávneho Interu Bratislava – v kádri so Stanislavom Kropilákom.

V československej najvyššej basketbalovej súťaži sa 2 razy umiestnili na 4. mieste (prvý raz pod vedením M. Rožánka, druhý raz pod vedením B. Iljašku st.) Získali niekoľko razy titul majstra Slovenska, ako najlepšie slovenské družstvo. Po roku 1989 získali bronzovú medailu za 3. miesto v slovenskej extralige (2011).

Tréner Milan Rožánek okrem Žiliny viedol aj extraligovú Prievidzu – len v máji a júny, nakoľko v auguste odišiel trénovať na Island. Ďalej Chemosvit Svit, Slovakofarmu Pezinok – s ktorým získal titul majstra Slovenska, Slovenský pohár a hrali aj v Koračovom pohári (vtedy 2. najvyššia európska basketbalová súťaž vtedy).

Pôsobenie v zahraničí:

– 1988 – Líbya – coach clinic – prvá zahraničná misia

– 1989 – 1992 – tréner Tindastoll Saudarkrokur – Island – 2 x 4. Miesto v najvyššej súťaži

– 1993 – 1998 + 1999 – 2000 Kaharaba Zouk Beirut – 4 x vicemajster Libanonu + Anibal

Zachle – Libanon – 2 x účasť na Arabskom šampionáte klubov V Egypte resp. v Libanone

– 2000 – Wyoming Univerzity – 6 mesačná stáž

Pod menom trénera Milana Rožánka sa konali za organizácie WABA (West Asian Basketball Assotiation), kde pôsobil ako inštruktor, basketbalové kliniky v Libanone, Sírii, Iráne, Jemene, na ktorých sa zúčastnilo viac ako 500 basketbalových trénerov.

V Žiline mužský basketbal prežíva v súčasnosti krízu

V posledných sezónach hrá v hornej tretine tabuľky, ale len v I. lige.  Prianím dlhoročného lídra Žilinského basketbalu – Milana Rožánka, je zlepšiť tréningové a finančné podmienky pre mužský basketbal tak, aby talenty z mládežníckej liahne B. Iljašku ml. neboli vychovávané len pre iné – nie pre žilinské farby. Podmienkou pre zlepšenie tohto stavu je, aby sa Žilinská župa i mesto Žilina, ale i iné inštitúcie, intenzívnejšie zaujímali aj o športovú reprezentáciu takých tradičných kolektívnych športov Žiliny, akými sú basketbal, volejbal, hádzaná…

Tým Milan Rožánek samozrejme nechce povedať, že taký výrazný šport akým bola žilinská atletika a iné individuálne športy by mali byť mimo zorný uhol uvedených orgánov. Keby sa napríklad Milan Rožánek narodil v našom regióne na začiatku nového tisícročia, nemal by si ako dieťa a mládežník v Žiline napr. kde zaskákať do výšky, do diaľky, tobôž nie o žrdi. V dnešnej dobe je to skutočne viac ako nepochopiteľné, že si takúto skutočnosť doposiaľ nikto nevšimol.

Po roku 1989 sme si žiaľ napríklad z USA skôr brali negatívne príklady pre mládež a kladné sme si nevšímali. Inak by sme nezostali bez hodiny telesnej výchovy denne na školách, bez kvalitného stredoškolského a vysokoškolského športu a bez tejto dobe zodpovedajúcich športových stánkov.  Pritom v médiách neustále počúvame, že súčasnosť potrebuje čo najviac kvalitných odborníkov a vysoko erudovaných jedincov. Bez ich adekvátnej telesnej zdatnosti prakticky takýchto nie je možné vychovať. Menom celej spomínanej širokej rodiny basketbalových nadšencov mu osobne poďakovali  Ing. Robert Rožánek a Ing. Ján Merešš, členovia výboru BO Academic ŽU Žilina.

Jozef Cvajniga