Erdogan sa odjakživa opieral o turecké tajné služby a vzťahy s armádou neboli práve najlepšie. Za 13 rokov bašovania Erdogana v Turecku sa armáda dostala vyložene na vedľajšiu koľaj a plnila najmä úlohy, ktorých cieľom bolo posilniť Erdoganov imidž rozhodného megalomanského sultána.

Dnes sa zdá, že sa situácia mení a armáda posilňuje svoje pozície v tureckom politickom živote. Tureckí dôstojníci, ktorí od roku 1960 vykonali v Turecku štyri štátne prevraty boli zatlačení do úzadia pri Erdoganovom vstupe do politického života. Erdogan sa opieral, ako sme už spomenuli, najmä o turecké tajné služby a využíval súperenie medzi tajnou políciou a armádnymi zložkami.

Začiatok vojny v Sýrii, v ktorej Turecko zohralo svoju negatívnu úlohu a takisto obnovenie bojov v Kurdistane s členmi zakázanej Kurdskej strany pracujúcich zvýšilo dôležitosť armády v tureckom politickom priestore a de facto oslabilo Erdoganove pozície. The Wall Street Journal podčiarkuje, že navyše niektorí vysokí tureckí dôstojníci už otvorene volajú po posilnení národnej bezpečnosti Turecka a je zrejmé, že v ich koncepcii riešenia nemá Erdogan miesto.

Armáda proti Erdoganovi

Bývalý vysoký veliteľ tureckej armády plukovník Metin Gurchan, ktorý dnes pôsobí ako vojenský analytik v jednom z istanbulských bezpečnostných centier tvrdí, že tureckí dôstojníci nie sú jedinou silou, ktorá je schopná odstaviť Erdogana z jeho politickej pozície.

Podľa jeho slov angažovanie sa Turecka v Sýrii len prehĺbilo rozpory medzi Erdoganom, podporovaným fanaticky tureckými islamistami a vojakmi, ktorí zastávajú skôr sekulárne postoje. Tureckí vysokí dôstojníci odmietali tureckú vojenskú kampaň v sýrskej vojne, vytvorenie bezpečnostnej zóny na severe Sýrie a akcie špeciálnych tureckých jednotiek v Sýrii či Iraku, však podporili. Práve nekompromisný postoj tureckej armády neumožnil Erdoganovi otvorene vstúpiť do sýrskej krízy – píše Wall Street Journal.

Možnosť vojenského prevratu

V USA a EÚ začínajú považovať možnosť vojenského prevratu a odstránenie Erdogana z pozície hlavného tureckého lídra za značne reálnu. Americký expert pre Blízky východ a Turecku, bývalý zamestnanec Pentagonu Mike Rubin publikoval na oficiálnych stránkach konzervatívneho inštitútu “American Enterprise Institute for Public Policy Research” zaujímavé názory, v ktorých sa venoval dôvodom pravdepodobného vojenského prevratu v Turecku.

Záujemci si môžu pozrieť priame znenie Rubinovho článku tu.

Podľa Rubina medzi tureckými dôstojníkmi silnejú hlasy, že Erdogan vedie krajinu na okraj priepasti a ak sa jeho vplyv v krajine neeliminuje, problémy zasiahnu všetky sféry tureckého života. Pozícia Washingtonu je pritom zrejmá, Washington – a to je jedno či to budú republikáni alebo demokrati nebude mať problém spolupracovať s novým tureckým režimom. A ak sa Erdogan vnútorne uisťuje, že členstvo Turecka v NATO je prekážkou možnosti vojenského prevratu, tak je na omyle – uzatvára svoje vysvetlenie Mike Rubin.

Erdogan sa stal nekontroľovatelným?

Ako píše Jurij Bogdanov vo svojom článku uverejnenom na rusvesna.su – zdá sa, že Erdogan sa dostal v posledných mesiacoch do stresu a je pod silným psychickým tlakom. Až priveľmi využíva služby tureckej tajnej pozície a povoľuje čoraz silnejšie zásahy polície do bežného života v krajine. S tajnou políciou Erdogana spája aj jeho kšeft s kradnutou sýrskou ropou, ktorý mu likvidáciou tureckých cisterien prekazili práve ruské lietadlá.

Priame znenie Bogdanovho článku si môžete pozrieť tu.

Erdoganom iniciované útoky voči predstaviteľom opozície sa už prejavili aj v obmedzovaní slobody tlače – v Turecku na Erdoganov príkaz zakázali viacero novín a mnoho novinárov sedí v policajných vyšetrovacích celách. Paranoidný Erdogan útočí hystericky na slobodu tlače aj za hranicami Turecku, známe sú jeho útoky voči nemeckým médiám a novinárom.

Útoky voči novinárom nie sú pritom tým najväčším politickým prešľapom Erdogana. Na prelome apríla a mája 2016 pohrozil Erdogan rozpustiť Ústavný súd Turecka. Dôvod bol prozaický – Ústavný súd neumožnil Erdoganovi nezákonne odsúdiť dvoch tureckých žurnalistov, ktorí boli zatknutí za svoje články v tureckom denníku Hurriyet v ktorých zverejnili informácie o dodávkach zbraní sýrskym džihádistom zo strany špeciálnych služieb Turecka.

Konflikt Erdogana s armádou získava ideologický rozmer

Podľa slov politológa Aždara Kurtova, hlavného redaktora ruského časopisu ” Problémy národnej stratégie” (Проблемы национальной стратегии), ktorý vydáva Ruský inštitút strategického výskumu, konflikt Erdogana s vojakmi zreje už dlhšiu dobu, nesmierne však nabral na intenzite vďaka angažovaniu sa tureckých špeciálnych jednotiek za hranicami Turecka v Sýrii a v Iraku.

Podľa Kurtovových slov sú vzťahy Erdogana s tureckými dôstojníkmi nesmierne zložité. Vojaci majú v Turecku od Atatürka, ktorý prevzal Turecko po rozpade Osmanskej ríše silnú pozíciu. Turecká armáda sa angažovala v štyroch štátnych prevratoch (1960, 1971, 1980, 1997), príchodom Erdogana sa ich moc zmenšila. Erdogan, ktorý je islamista naráža na nepochopenie u vojakov, ktorí sú sekulárni, odvolávajúci sa pritom na Ataturkov duchovný odkaz.

Pre bližšie vysvetlenie Atatürk, (vlastným menom Mustafa Kemal) bol kádrový dôstojník osmanskej armády, ktorý sa angažoval v bojových operáciach I. svetovej vojny i vojny o nezávislosť v rokoch 1919 – 1923. Vytvoril Turecko na troskách Osmanskej ríše, ktorá sa v roku 1918 rozpadla podobne ako Rakúsko-Uhorsko a na osmanskom území vzniklo množstvo nových štátov.

Turecká armáda sa vždy ponímala ako garant republikánskeho a svetského charakteru Turecka. Erdogan a jeho islamské princípy sú dôstojníkom tureckej armády cudzie. Konflikt medzi armádou a Erdoganom má preto osobitý ideologický rozmer – uzatvára svoje názory Aždar Kurtov.

Erdoganova labutia pieseň?

Erdoganov tlak na armádu zosilnel v roku 2007. Erdogan za pomoci tureckej tajnej polície zasiahol armádu na citlivom mieste, viacero vysokých dôstojníkov bolo zatknutých. Dôvodom boli údajné prípravy vojenského prevratu v krajine s cieľom odstrániť Erdogana. Či to bola pravda, alebo nie je ťažko nezaujate posúdiť, faktom však zostáva že uvedení dôstojníci, odsúdení na dlhodobé tresty odňatia slobody sedia v tureckých väzniciach dodnes.

Zrejmé je však to, že Erdogan nemá veľa priateľov v armáde a po zákernom zostrelení ruského SU-24 sa jeho pozície v krajine začali ešte viac zhoršovať. Embargo zo strany Ruska voči tureckým firmám, čoraz úspešnejšie aktivity Kurdov v bojoch proti tureckej armáde, straty a neúspechy špeciálnych jednotiek v sýrskej či irackej kampani, likvidácia Erdoganovho kšeftu s ropou ruským letectvom, čoraz silnejší odpor obyvateľstva voči policajným aktivitám presadzovaným Erdoganovou klikou, či odklon viacerých politikov (odchod premiéra Davtogluho) od Erdogana sa dajú chápať ako jasný signál, že Erdoganove dni v pozícii tureckého lídra sa krátia.

Branislav Krasnovský