No v článku Roberta Farleya sa objavili nové tendencie. Teraz nie je dôležité, či ide o “uhorkovú sezónu, alebo náhle pomätenie zmyslov”. Faktom zostáva že namiesto obyčajného materiálu o tom ako ruský T-14 Armata “nakryje Abrams ako býk kravu”, dospel americký autor k názoru, že USA dokážu naraz vo vojne poraziť aj Čínu a aj Rusko.

Robert Farley začína obligátnym konštatovaním, že príčiny prípadnej vojny nebudú úplne jasné, vojna sa však stane skutočnosťou. V článku sa venoval doktríne, že “mierotvorné USA” musia byť schopné viesť dve regionálne vojny v tom istom čase na rôznych miestach planéty.

Americkí experti sú teda presvedčení, že USA sú veľmocou a dokážu viesť naraz dve vojny proti regionálnym veľmociam Rusku a Číne. Samozrejme podľa amerických expertov pôjde o tradičnú a konvenčnú vojnu.

Ako však chcú zabezpečiť, aby na ich územia nedopadli ruské a čínske atómové rakety nie je presne známe. Jedna ruská raketa Sarmat stačí na to, aby zlikvidovala kľúčový ekonomický priestor USA – napríklad Kaliforniu. Tri Sarmaty s 10 bojovoými hlavicami, letiace nadzvukovou rýchlosťou vrátia USA do doby kovbojov a indiánov. Všetky ich priemyselné oblasti, ktoré sa mimochodom nachádzajú podľa slov Donalda Trumpa v hlbokej recesii, by išli “okamžite pod nôž”.

Podľa Roberta Farleya konflikt vyprovokujú Rusi alebo Číňania. Nebude to samozrejme znamenať, že by sa Rusi vylodili na Aljaške a Číňania požadovali, aby im USA odovzdali Kaliforniu, dôvody vojny budú prozaickejšie – udalosti v Pobaltí a v Juhočínskom mori. Pobaltie a Juhočínske more evidentne ležia v oblasti záujmov USA, pretože záujmy USA sa týkajú predsa každého miesta na Zemi a Američania majú právo chrániť svoje záujmy.

V Juhočínskom mori sa bude presnejšie konflikt týkať Spratleyových ostrovov, celý šelf totiž leží na obrovských náleziskách ropy a cez Juhočínske more vedie jedna z dôležitých obchodných tepien svetového významu. Dostačujúce dôvody, aby sa Číňania podľa amerických politikov stiahli a oblasť odovzdali pánom z USA.

Obdobne je to aj s Pobaltím. Nikto ešte nedokázal podať logický dôvod, prečo by malo Rusko obsadzovať tri malé a nedôležité štáty s rozvráteným hospodárstvom, množstvom gastarbaiterov za hranicami a rusofóbnymi vládami, podporujúcimi otvorene pobaltských nacistov. Robert Farley je však presvedčený, že Rusko má o Pobaltie záujem a tak bude Pobaltie druhou oblasťou, kde sa rozhorí vojna USA proti Rusku a Číne.

Číňanom sa teda v konflikte bude venovať Tichooceánska flotila USA a Rusku Američania spoločne s NATO. Rusko uviazne v bojoch vo východnej Európe a americká flotila rozbije početne slabšiu čínsku flotilu. Po porážke Číny sa Rusko vzdá. Vymaľované, vojna sa skončí víťazstvom Američanom a pokračovaním americkej mierotvornej politiky aj v 21. storočí.

Prečo však Robert Farley v hypotetickom konflikte absolútne neberie do úvahy možnosť koordinácie a spoločný postup Ruska a Číny voči americkej hrozbe, nie je celkom jasné. V uvedenom článku je jednoznačne napísané, že Američania v dvoch krokoch zlikvidujú obe armády, pretože USA majú “najsilnejšiu armádu na svete”.

Pravda je však úplne iná. Ak by takýto konflikt vypukol, ani Rusko a ani Čína nestrpia americké údery na svoje vojská. Je možné ešte ovládnuť sa v prípade ojedinelého úderu, ako sa stalo napríklad v Sýrii, kedy Rusko nereagovalo priamo na zostrelenie SU-24 Olega Peškova, no aj tam asymetrická odpoveď Ruska dostala Turecko na kolená a Erdogan veľmi rýchlo pochopil, aká dlhá je jeho reťaz. V prípade otvoreného útoku na ruské vojská, úder ktorí utŕžia Američania bude strašný. U Číňanov, ktorí sledujú vlastné geopolitické ciele, to bude rovnaké.

V prípade  útoku USA na jednu z krajín – či Rusko, alebo Čínu sa okamžite druhá krajina stane tylom a spojencom, všetky rusko-čínske vzťahy a kontakty tomu nasvedčujú. Takže ruský medveď a čínsky drak vytrhajú všetko perie z amerického orla.

Čo sa týka NATO a nasadení na “Východnom fronte” v Európe, NATO nie je schopné viesť plnohodnotný konflikt s Ruskom. Všetky kontingenty NATO  sú napriek snahám ústredia značne rôznorodé, bojovú hodnotu majú Nemci, Poliaci, Maďari, Briti, Francúzi a Turci, pričom NATO ráta že v prípadnom konflikte využije aj ukrajinskú armádu. Zvyšok NATO sú exotickí skauti, ktorí sú schopní vyslať miniatúrne kontingenty bez väčšieho významu.

Nemci majú stále vo svojích génoch porážku, ktorú utrpeli v rokoch 1941-1945. Napriek pokusom Západu tvrdiť, že porážku nacistického Nemecka zapríčinili anglo-americké vojská, všetci vedia, že nemecká armáda vykrvácala v bojoch proti ZSSR. (Počas poslednej ofenzívy Nemecka v Ardenách na prelome 1944/1945 Briti a Američania úpenlivo požadovali ruský útok na východe, ktorý by zastavil nemecké aktivity v Ardenách).

Poliaci majú väčšie ambície ako skutočnú bojovú silu a na to ako obyčajne doplatia. Maďari sa nikdy netvárili, že by chceli do konfliktu proti Rusku vstupovať, Turci uviazli v Sýrii a veľmi sa obávajú Kurdov, takže žiadne turecké jednotky mašírovať na Rusko nebudú. Ukrajinci napriek veľkohubým vyhláseniam nedokážu poraziť doneckú a luhanskú domobranu, ktorá chráni svoje domovy a nemá žiadne letectvo, rakety a moderné zbrane, ako chcú teda poraziť Rusko je otázne. No a úroveň francúzskej a britskej armády v posledných 25 rokoch výrazne poklesla, to už nie sú vojaci z konca Studenej vojny, ktorí boli naozaj na vysokej úrovni (SAS, parašutisti a Cudzinecká légia nestačia na víťazstvo proti Rusku).

Ruskú armádu možno rozdeliť na tri základné časti. Prvú skupinu tvoria vojaci základnej služby, ktorých úroveň sa zvyšuje bojovým výcvikom, približujúcim sa reálnym bojovým podmienkam, pričom inštruktori vo výcviku zohľadňujú všetky aspekty vedenia modernej vojny. Druhú skupinu tvoria profesionáli, ktorí podpísali kontrakt s ruskou armádou. Ide o vojakov s bohatými vojenskými skúsenosťami, ktorí bojovali na všetkých horúcich miestach Spoločenstva Nezávislých Štátov a v cudzine, napr. v Sýrii. Tretiu skupinu tvoria záložníci a členovia Národnej gardy, tí majú vo väčšine prípadov takisto priame bojové skúsenosti z jeľcinovského obdobia a prešli peklom čečenských vojen v čase, kedy bolo na tom Rusko veľmi zle a hrozilo dokonca jeho rozbitie.

Ruskí piloti na sýrskej základni Hmeimmim  získali cenné skúsenosti, v Sýrii si preverili zbraňové systémy i svoju techniku, bojový krst zažili aj príslušníci námorných síl, ktorí majú základňu v Tartuse. Ruské námorné sily sú slabšie ako americké, ruské ponorky však predstavujú pre USA obrovskú hrozbu. Kaliber môže vyletieť aj z malej lode a z ponorky, nie je problém inštalovať na raketu Kaliber bojovú jadrovú hlavicu. Takisto ruské atómové torpéda dokážu zničiť základňu v Norfolku či San Diegu, takže americká vojenská flotila stratí svoje základne.

Čo sa týka atómových zbraní tu už Rusko technicky predbehlo USA. Nové Sarmaty, letiace nadzvukovou rýchlosťou prevyšujú možnosti protiraketovej obrany USA.

Takže odkiaľ pramení americká istota, že dokážu naraz poraziť v konflikte Rusko a Čínu je minimálne otázne, najmä keď doteraz nedokázali zvíťaziť v Iraku, Somálsku, Afganistane, Sýrii či Lýbii. Američania dokázali tieto krajiny len rozbiť a ťažia z toho, že ich slabí súperi nemajú potenciál vyhnať ich zo svojích krajín. Ale aj k tomu po určitej dobe dôjde.

Alexander Cyganov