Môj profil 
Predplatné
Adela Vinczeová vo svojim prejavom na záver vyhasovania OTO vniesla do programu určitú kultivovanosť, ktorá v posledných dňoch niektorým Slovákom chýba. „Viem, že tu dnes zneli všelijaké vyhlásenia, viem že sú pohnuté časy, ale dnešný večer je dôkazom toho, že sa dá kumulovať dobrá energia – dnes tu bolo veľa prajnosti, veľa humoru, veľa potleskov, veľa radosti, veľa smiechu a necítila som žiaden hnev. Myslím si, že čím menej hnevu budeme mať, tým viac nadhľadu budeme mať, tým skôr uvidíme pravdu a tým skôr to bude lepšie, uviedla Vinczeová.
Vo svojom aktuálnom príspevku uvádza, že napätú a ťažkú situáciu by ľudia nemali riešiť hnevom. “Hovorí sa – „zmocnil sa ma hnev“, prípadne „vstúpil do mňa hnev“. Hnev má teda podstatu zmocniteľa, alebo pomerne nevyžiadanej návštevy, ktorá do nás len tak vstúpi. Ťažko povedať, či sa dá považovať za dobrého riešiteľa situácií. Hnev však dnes mnohí považujú za dobrý, dávajú mu prívlastky ako „spravodlivý“ . Ťažko si však predstaviť, že niekto, kto má zastretý zrak hnevom, vidí situáciu s potrebným nadhľadom. Takže – hnev do nás vojde. Predstavujem si, ako vchádza do bytu nášho JA. On sa pozval na návštevu. A my sme natoľko slušní, že ho nielen vpustíme dnu, nemusí sa ani vyzuť a rovno mu aj prenecháme velenie celého nášho JA! Tomu hovorím naozaj „vrchol slušnosti“.”
O hneve veľa rozprával aj americký lingvista Daniel Everett, ktorý divákom v Trochu inak opísal svoj takmer 30-ročný kontakt s amazonským kmeňom Piraha. Títo boží ľudia ho, paradoxne, z jeho cesty kresťanského misionára priviedli k ateizmu. Neboja sa smrti, a tak nepotrebovali počuť o nebi. “Neveria tisíckrát prefiltrovaným príbehom, preto nepotrebovali počuť o stvorení sveta. Každého človeka prirodzene vnímajú ako svojho brata a sestru. Ich najväčším hriechom je hnev a pomsta. Preto sú z môjho pohľadu Boží, bez toho, aby si o tom hovorili.
Vinczeová hovorí, že v uliciach vída veľa pokojných a láskavých tvárí. Ľudí s nádejou a výdržou, vďaka ktorým sa zoskupila relatívne pokojná masa. Každý jednotlivec totiž niečo dotvára. “Preto by sme si mohli želať vytvoriť jedného dňa aj vedomé Slovensko. A ako vznikne? Z vedomých ľudí.” Pokračovala odporúčaním, že v každom momente, keď nás navštívi hnev, si môžeme uvedomiť, že to nie je odvaha, za ktorú si ho často zamieňame. Že naša žiarlivosť nie je prejavom lásky, ako to pred sebou iluzórne prezentujeme. Že naša závisť nie je len „spravodlivé hodnotenie“ druhého, ale krok k tomu, aby sme sa my cítili lepšie. Že naše posudzovanie iných je len únikom pred videním pravdy o sebe. Že túžba po pomste je prejavom našej zmanipulovanosti hnevom.”
Byť si vedomý, že všetky tieto veci niekde vyrastajú zo strachu a hnev je s ním v jednej partii. Je na nás, či si ho vyberieme. Je na nás aj, akých politikov si vyberieme. Prepáčte, že som dnes nepísala veľmi o nich, ale zmeníme ich časom len tým, že si budeme lepšie vyberať. Lepšie sa bude vyberať, keď skultivujeme samých seba. Máme na to, byť nielen slušní, ale aj vedomí. Lebo, ako sa hovorí – slušnosť káže. Lenže vedomý vie.”
.jpeg)
.jpg)
.JPG)
