Archeológovia v roku 2008 objavili pri Ražňanoch neďaleko Prešova stopy kamennej stavby. Unikátny nález, starý vyše 1600 rokov, bol súčasťou sídla kráľa Vandalov, ktorí sa tu obšmietali v 3. až 4. storočí. Kráľ mohol byť voči rímskemu impériu lojálny (hovorí sa tomu aj kolaborácia) a umožňoval bezpečné obchodovanie Ríma s týmito oblasťami Slovenska. Rovnako starý je aj nález honosnej kniežacej hrobky v Poprade-Matejovciach z roku 2006, pripisovaný „Germánom“.

Vandali údajne mali tie najhoršie možné vlastnosti. Boli okupantmi, pirátmi, odpadlíkmi, zlodejmi chleba. Možno nájsť pôvod ich zlej reputácie v ich náboženstve? Pre Nemcov boli ariánmi, paganmi, pohanmi, a s tými nemali zľutovanie. A kanonik brémskej cirkvi Adam ich považoval za Slovanov. Ariáni neakceptovali spojenie cirkvi a svetskej moci, dokonca sa proti tomu búrili. Viac ako 150 rokov trvala ich ozbrojená revolta proti rímskym pápežom a ich svetským ambíciám, ktorú z histórie poznáme ako povstanie Vandalov. Začalo sa pred Silvestrom 406 pri rieke Rýn, v roku 429 sa Vandali dostali do Afriky, v roku 439 dobyli Kartágo a v roku 455 sa preplavili na Apeninský polostrov a vyplienili Rím.

Oficiálna história uvádza, že v rokoch 675–791 bol súčasťou slovenských dejín avarský kaganát. Ten v čase svojho maximálneho teritoriálneho rozsahu, to znamená okolo polovice 8. storočia, zahŕňal však iba desatinu južného slovenského územia od dnešnej Bratislavy na východ po Košickú kotlinu.

A osud našich predkov sa najskôr podobal osudu dedinčanov z filmu „Sedem statočných“: zlodeji prišli, obrali roľníkov o úrodu, zneuctili im manželky a dcéry a odišli. To bol dôvod, prečo si roľníci v dlhých bielych rubášoch zaplatili žoldnierov ako svojich ochrancov. A podobne sa začali brániť aj naši predkovia, „synovia dobyvateľov, ktorých splodili z manželiek Sporov a ich dcér, neznášali ďalej zlo krutosti a násilia, vzpierali sa nadvláde“ – uvádza Peter Ratkoš.

Z „tradície“ prevzatej od Nemca Fredegara vyplýva, že takým „naverbovaným“ ochrancom Slovenov, „nazývaných Korutánci“ (podľa bavorského spisu) bol Samo. Toho sme už spomenuli, a v jeho krvi možno boli, ale nemuseli byť – aj kvapky arkádijské, čo vzbudilo nevôľu podčiarniko. Bol zrejme súčasťou „aliancie“ pri rozbití avarskej moci. A jeho potomkovia, splodení so Slovenkami – mal ich dvanásť – pravdepodobne vládli medzi našimi predkami po jeho smrti (658/859). Ríša sa rozpadla na niekoľko malých panovníckych území, v ktorých strede sa nachádzalo hradisko často značnej veľkosti. Možno to bol Nitrabor, Moravod či Marot, ktorý mal vládnuť v rokoch 680–700, potom od roku 720 Suatben, neskôr Hormidor (796–805) a Mojmír (811–820), Pribislav, Pribinov otec? A Unzat, Pribinov brat.

V spise „O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru (De Conversione Bagoariorum et Carantanorum)“, ktorý vznikol v rokoch 871-873 na dvore salzburského arcibiskupa Adalvina, sa uvádza, že „vojvodom tohto národa bol akýsi Sloven/Slovan menom Samo, žijúci v Korutánsku“. Takže nie „franský kupec“ – ako sa to „traduje“ podľa Fredegara. Veď Samo naopak „prikázal povraždiť kupcov, ktorí prišli od Dagoberta, a ulúpil kráľovské peniaze“ a „keď sa to kráľ dozvedel, poslal svoje vojsko s rozka­zom, aby pomstilo škodu, ktorú mu tento Samo spôsobil. A tí, ktorých tam vyslal, splnili jeho príkaz a uvrhli ich do kráľovho poddanstva…“

Keď chceme hľadať a nájsť základný princíp historickej „spolupráce“ Slovákov (Slovenov, Korutáncov, Vendov, Nitranov, Moravanov) a Nemcov (Frankov, Bavorov), musíme sa pristaviť pri spise „O obrátení“, Bol zlostnou reakciou na činnosť moravsko-panónskeho metropolitu Metoda, v podstate „odôvodnením“ jeho uväznenia po úspešnej misii v Ríme. Jeho cieľom nebolo zachovať historickú pravdu, ale zdôvodniť práva salzburského arcibiskupstva na územie Panónie. Nekriticky zištne vyzdvihuje zásluhy salzburských arcibiskupov o kristianizáciu slovenského obyvateľstva žijúceho na území „Korutánska“ (Panónie) a jednoznačne odsudzuje pôsobenie byzantskej misie na Veľkej Morave. No až dosiaľ sa nekriticky čerpali z tohto spisu informácie ako zo Svätého písma, o pokrstení Pribinu v Traismaueri, o vysvätení prvého kostola v Nitre v roku 828. Áno, spis obsahuje údaje o Samovi, Nitrianskom kniežatstve, aj o vyhnaní Pribinu z Nitry a spojení Nitrianskeho a Moravského kniežatstva, a o usadení Pribinu a jeho syna Koceľa v Blatnohrade. Podľa niektorých zdrojov (napríklad http://www.hradiska.sk/2011/06/spis-o-obrateni-bavorov-korutancov-na.html) je v ňom aj „prvá písomná zmienka o Nitre“. Naozaj? Tento spis sa dostal oltár našej historickej vedy, lebo napríklad „bez salzburských biskupov by sme nemali vedomosť o vysvätenom Pribinovom chráme v Nitre“.

Je to asi tak, ale pravdou je aj to, že tento spis má viacero tendenčných a zavádzajúcich informácií. Autorom pochybností o niektorých tvrdeniach spisu je nemecký bádateľ a historik Hans Dieter Tönsmeyer. V knihe „Koceľ a Blatnohrad“, ktorú vydal Ordinariát Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky v Marianke v roku 2013, je jeho stať „… in castro Chezilonisnoviter Mosapurc vocato / Vzťahy panónskeho kniežaťa Koceľa k Bavorsku a začiatok etnogenézy Slovákov“. Vyberáme z nej.

Ríšske anály z rokov 742/743 dokumentujú spojenectvo Bavorov s Alemanmi, Sasmi a Slovanmi/Slovenmi, ktoré pokračovalo za vlády Tassila v Bavorsku po roku 757, kedy sa vzťahy s kniežacou rodinou z Nitry ešte upevnili. Z roku 772 sa dá dokázať v Bavorsku šľachtic menom Meiol, raný príslušník rodu kniežaťa Pribinu a Koceľa z Nitry. V roku 792 sa spomína Oazo, od roku 778 manžel bavorskej vojvodskej (Tassilovej) dcéry Cotanie, s ktorou mali syna Meiola mladšieho. Tento mladší Meiol spája sa v roku 837 s Unzatom, pravdepodobným bratom Pribinu. Úzke vzťahy medzi bavorskou a nitrianskou kniežacou rodinou vyvrcholili manželstvom Cotanie a Oaza a súčasne posvätením Pribinovho kostola v Nitre salzburským arcibiskupom Adalramom v roku 827/828. Našiel však tam už starší chrám zasvätený patrónovi regensburského biskupstva sv. Emerámovi. Toto patrocínium priniesol do Nitry možno už biskup Gawiblad, ktorý pôsobil do roku 762, alebo jeho nástupca v časoch vojvodu Tassila. Tieto prepojenia medzi Nitrou a Bavorskom stavajú do iného svetla tvrdenia „Conversia“, že Pribina nebol ešte pri vysviacke druhého nitrianskeho chrámu (827/828) kresťanom. „Pri zmienke o Pribinovom krste v Traismaueri ide jednoznačne o lož“, tvrdí s plnou vážnosťou Nemec Tönsmeyer a dodáva, že prvé kontakty nitrianskej a moravskej „Sklavinie“ s kresťanstvom môžu siahať už do Samovej ríše. Anton Semeš v tej súvislosti udáva časy spred roka 50, keď sv. Peter posiela k nám Syra a Juventia.

Cudzinec Tönsmeyer nás nabáda, aby sme ranú, predmaďarskú fázu histórie Nitrianskeho kniežatstva, vrátane kniežatstva na Blatnohrade  označovali ako „ranoslovenskú“ alebo „staroslovenskú“. „Starí Púchovčania“ sa takto teda so súhlasom Nemca stávajú „starými Slovákmi“.

Jeho závery na základe genealogicko-vlastnícko-dejinnej metódy skúmania svedčia o „osudovej“ prepojenosti nitrianskych (slovenských) a bavorských (nemeckých) dejín. Ale aj o nemeckej ľstivosti. A jej štartovacia dráha je práve  v spise, ktorý sme pokladali za „výkladnú skriňu“ našich najstarších historických prameňov. Nemecká ľstivosť práve odštartovala.

A odvtedy sa ťahá celými slovenskými dejinami ako čierna niť.

Marián Tkáč