156. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

On ale len urobil rukou prudký odmietavý posunok vyjadrujúci, že mu nie je vôbec nič a zhlboka a trhane dýchajúc akoby bol vo vytržení na nich po grécky zakričal:

„Hovorte prosím ďalej. Rozprávajte sa ďalej vašou rečou! Chcem ju počúvať – ach čo, musím ju počúvať. Zvuky vašej reči mi odrazu čosi pripomínajú, čosi veľmi vzdialené, a veľmi dávne.

Niečo, čo neviem vyjadriť, niečo, čoho súčasťou som voľakedy musel byť aj ja……..“

Ale muži sa odmlčali a už nehovorili nič, len sa na neho nechápavo pozerali a krútili hlavami. Ich pohľady sa do neho uprene zapichli a vyjadrovali veľkú zarazenosť. Zrejme si mysleli, že je v hlave trochu pomätený.

Po malej chvíli ticha, keď všetci traja mlčali, sa odrazu udialo čosi prekvapujúce – čosi, čo prekvapilo nielen oboch cudzincov, ale aj samotného Anastázia.

Z jeho úst priam vystrelilo ako zadržiavaná a nečakane oslobodená riava niekoľko ďalších slov.

Ale na obrovské prekvapenie všetkých troch zazneli v trhanej chybnej  a gréckym prízvukom zafarbenej staroslovenčine:

„Hovoriť…. Ja chcem vy hovoriť, lebo ja chcieť vám počuť. Tak hovoriť, aby ja som  môcť počuť!“

Teraz úžas oboch slovanských mužov už naozaj nepoznal hraníc. V tomto prípade už skutočne ostali celkom zmätení a nevedeli čo si mali o mužovi stojacom pred nimi myslieť.

Ale toľko pochopili, že pred nimi nestál žiadny pomätenec, ale niekto, čo podľa všetkého musel mať s nimi niečo spoločné – s nimi i so všetkými Slovanmi, veď poznal ich reč, aj keď len neúplne……

Anastázius bol ako vo vytržení a keď muži stále ešte mlčali, tak hovoril ďalej, ale aj teraz nie po grécky.

Opäť pokračoval v reči, ktorá bola jeho rodnou rečou, ale on o tom nemal zatiaľ ani len potuchy.

Jeho hlas teraz už dostal vyčítavé zafarbenie:

„Prečo len nechcieť hovoriť na mňa! Ja by rád hovoriť na vás!“

Muži sa na Anastázia aj naďalej pozerali s mlčanlivým úžasom.  Jeho hlas nečakane prešiel do mierne plačlivého tónu a teraz sa odrazu prihováral sám k sebe, pýtajúc sa:

„Ako to, že ja hovoriť túto zvláštnu reč? Odkiaľ len ju vedieť? A kto ju ma naučiť?

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

154. časť si môžete prečítať TU

155. časť si môžete prečítať TU