154. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Jediné, čo si z toho zvláštneho sna veľmi dobre pamätal – a práve tomu sa divil – bolo len to, že v noci si viackrát vo sne opakoval akési slovo, ktoré mu bolo úplne neznáme, lebo ho nikdy predtým nepočul.

Ešte na niečo zo svojho sna sa dokázal rozpamätať.

V sne sa mu zjavil nejaký muž, ktorý sa priam na nerozoznanie podobal na jedného zo slovanských poslov kráľa Rastislava.

A toho tvár si zapamätal preto tak dobre, lebo ten sa zas nápadne podobal na neho.

Vstal z postele a podišiel k veľkému oknu priestrannej miestnosti a otvoril ho. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a vyklonil sa z okna a pozeral na širokú ulicu plnú náhliacich sa ľudí.

Odrazu pocítil silné nutkanie, aby sa vybral hneď teraz do paláca, a to skôr ako slovanské posolstvo odíde na ďalekú spiatočnú cestu do svojej vlasti.

Niečo v ňom, nejaký vnútorný hlas mu hovoril, že je pre neho veľmi dôležité, aby sa bezpodmienečne porozprával s mužmi kráľa Rastislava.

Vôbec si nevedel vysvetliť čo sa s ním deje a čo je to za sila, ktorá ho núti, aby išiel za nimi a s nimi rozprával. Vedel len to, že sa hneď vydá na cestu za nimi a naplánované stretnutie s Melinou opäť odsunie na neskôr.

Nemal ani len najmenšiu predstavu, o čom sa s nimi chce rozprávať – cítil v sebe len jedno, a to bolo, že stoj čo stoj s nimi musí hovoriť.

A bol to len jeho vnútorný hlas čo mu hovoril, že stretnutie s nimi bude mať v sebe niečo nesmierne osudové, niečo rozhodujúco dôležité v jeho živote.

***

Keď Anastázius spoločne s Fotiom, ktorého stretol  v blízkosti cisárovho paláca, prišiel na jeho nádvorie, tak tam bol už veľký ruch a prípravy na odchod slovanského posolstva z Konštantinopolu boli už takmer ukončené.

Poslovia mali za sebou dlhý a rušný pobyt v Byzancii, vyplnený nespočetnými zážitkami, ale i povinnosťami.

Na mužoch bolo vidieť na ich tvárach veľkú spokojnosť a zadosťučinenie, že splnili svoju úlohu a že prosba ich kráľa, ktorú predniesli cisárovi Michalovi, bola vyslyšaná. Dosiahli to, prečo do Konštantipolu prišli.

Cisár Michal akceptoval Veľkú Moravu, tak ako mu to poslovia v mene Rastislava navrhli, ako svojho budúceho spojenca. Na dvore, ale i všade v meste sa im dostalo zdvorilé zaobchádzanie a i patričné uznanie a rešpekt.

Rastislavovi prinesú mnoho darov od cisára, ako aj jeho písomnú správu, v ktorej mu okrem iného tlmočí svoju priateľskú náklonnosť a zhovievavú dobroprajnosť.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

152. časť si môžete prečítať TU

153. časť si môžete prečítať TU