Zúfalstvo ruských liberálov dosiahlo nové dno, pokles popularity chcú zvrátiť boľševickými heslami

Moskva 8. mája 2018 (HSP/russia-insider.com/Foto:TASR/AP-Pavel Golovkin)

V kontexte oficiálnej inaugurácie ruského prezidenta Vladimíra Putina na nové funkčné obdobie došlo v Rusku k ďalšiemu pokusu pseudoliberálnych aktivistov zviditeľniť sa a oživiť tak svoju tradičnú agendu rozvratu a chaosu. V princípe by na tom nebolo nič, čo by stálo za pozornosť, keďže drvivá väčšina Rusov je už zvyknutých a absolútne ľahostajných voči podobným prejavom hystérie a mediálneho obťažovania zo strany marginálnych, ale o to ambicióznejších adeptov na prevzatie moci v Rusku ako sú Alexej Navaľnyj či Xenija Sobčaková. Novým prvkom sú však podľa portálu „russia-insider.com“ antimonarchistické heslá a slogany, ktoré si protagonisti tzv. liberálnej opozície vypožičali od boľševikov.

Pokrik „(Putin) nie je náš cár“ bol ústredným leitmotívom demonštrácií, ktoré 5. mája zvolal Alexej Navaľnyj. Zhluku jeho sympatizantov sa nepáči, že po 18 rokoch pri moci Vladimír Putin opäť vo voľbách suverénne obhájil svoj prezidentský mandát aj na ďalších šesť rokov. „A to nielen ako hlavný predstaviteľ štátu, ale ako cár,“ zúril Navaľnyj prostredníctvom svojho statusu na YouTube. Antimonarchistický podtón najnovšieho mítingu piatej kolóny vopred definoval samotný Navaľnyj, ktorý sa v minulosti opakovane uchyľoval vo svojich medializovaných vystúpeniach k vyjadreniam silne pripomínajúcim rétoriku boľševikov z obdobia na sklonku monarchie v Rusku začiatkom minulého storočia.

Nezaujatí pozorovatelia ruskej politickej scény usudzujú, že Navaľnyj sa týmto spôsobom usiluje nalákať tú časť ruskej spoločnosti, ktorá pociťuje nostalgiu za obdobím Sovietskeho zväzu a stalinizmu. Zároveň si od tejto zvrátenej taktiky sľubuje, že by tým mohol vyvolať rozbroje či dokonca separatistické tendencie napríklad v povolžskom Tatarstane. Ruský analytik Jegor Cholmogorov v tejto súvislosti pripomína, že Tatárska autonómna sovietska socialistická republika bola rovnako ako Ukrajina Leninovo dieťa. Zároveň s tým ako na Ukrajine pováľali všetky Leninove pomníky, sa tento postsovietsky štátny útvar transformoval na hlavné baranidlo západu voči Rusku. Podobný scenár by zrejme Navaľnyj rád aplikoval aj v Tatarstane, čomu má slúžiť práve jeho neoboľševická rétorika, od ktorej si sľubuje, že by mohla vyvolať protiruskú animozitu v prostredí moslimských Tatárov. Paradoxné reprodukovanie boľševických hesiel a sloganov aktérmi liberálnych mítingov preto nie je náhodné. Po tom ako v prezidentských voľbách neuspel komunistický kandidát Pavel Grudinin, liberálna klika v Rusku vycítila svoju príležitosť a skúša vyplniť uvoľnený priestor pseudoliberalizmom maskovaným boľševickou rétorikou. V skutočnosti podsúvajú ruskej verejnosti akýsi hybrid, ktorý nemá nič spoločné s tradičnými ruskými hodnotami, a už vôbec nie s pôvodnými komunistickými myšlienkami či s autentickým liberálnym svetonáhľadom.

Podľa Cholmogorova je toto zúfalstvo ruskej piatej kolóny v konečnom výsledku aspoň v niečom pozitívne. Tragikomickým pokusom skrížiť vyznávačov rusofóbneho neoliberálneho globalizmu s pohrobkami boľševizmu by mohlo byť tou správnou cestou, ako by sa Navaľnyj mohol spláchnuť do definitívneho zabudnutia spolu so svojimi sympatizantmi. V takom prípade nezostáva podľa Cholmogorova nič, než zaželať Navaľnému úspech v nastúpenej ceste.

Gabriel Gačko