Soči 9. februára (TASR) – Anastasia Kuzminová mala v nedeľu oproti ostatným olympijským súperkám veľkú výhodu. V Komplexe Laura bola totiž asi jediná, ktorú prišli podporiť manžel, brat i rodičia. Navyše do "batôžka" dostala aj slová od synčeka Jeliseja.
Po fantastickom triumfe nechala plynúť city naplno a na jej tvári sa objavili aj slzy radosti. "Neboli prvé a určite ani posledné," povedala po príchode medzi novinárov. "Mám tu rodičov, brata, manžela. Je to niečo iné, keď mám takúto podporu a nevidím ich iba cez obrazovku. Som asi jediný športovec na olympiáde, ktorý tu má toľko rodinných príslušníkov," zasmiala sa.
Pre Kuzminovú bol synček akýmsi dopingom aj pred štyrmi rokmi vo Vancouveri, kde si vybojovala zlatú a striebornú medailu. Vtedy ani nie trojročný potomok iba ukázal na medaily a povedal: "Mama, chcem túto a túto". Teraz je to už iné. "Syn už je väčší, už viac rozmýšľa ako dospelý človek. Je viac sklamaný, že mamina veľa cestuje, že si vybrala takúto prácu a že sa málo vidíme. Tento rok šiel navyše aj do školy," povedal čerstvá víťazka. Napriek tomu ju však vyprevadil silnými slovami: "Povedal mi veľmi dôležitú vetu: ‘Mamička, prajem ti, aby sa ti podarilo dosiahnuť to čo chceš a budem ti držať palce. Lebo ja som vždy taký nešťastný, keď sa ti nedarí. Tak mi ťa je ľúto," zverila sa.
Už dvojnásobná olympijská víťazka si do Soči priniesla aj talizman. Inšpiroval ju k tomu tréner Juraj Sanitra. "Deň pred odchodom mi volal, či som si nejaký zobrala a ja že aký? Tak sme zobrali číslo, 19-tku, s ktorou som vyhrala vo Vancouveri. Dala som ho na vankúš a spala som na ňom," prezradila recept na úspech.
K nemu prispelo aj domáce prostredie, i keď nie to prírodné. Predsa len, stredisko na brehu Čierneho mora má len málo spoločné s ďalekou Sibírou. "Soči sa veľmi nepodobá na moju rodnú zem, Ťumeňskú oblasť. Ale tým, že sa tu rozpráva po rusky a je to v Rusku, tak mi je tá atmosféra veľmi príjemná a naozaj som sa cítila ako doma," pokračovala Kuzminová a na otázku, či ju nemrzí, že úspech nezískala aj v ruskom drese, okamžite odvetila: "Nie, nemrzí ma to a budem veľmi rada, keď budem mať možnosť zaspievať si slovenskú hymnu. Nerada počúvam, že ‘Nastička si stále naša’. Už je neskoro deliť Nastičku, Nastička je už Slovenka."