Tretí konsolidačný balíček, schválený v tichosti v septembri 2025, nie je len o zvyšovaní príjmov štátu; je to štátom posvätený útok na peňaženky samostatne zárobkovo činných osôb (SZČO). Vláda, ktorá sľubovala podporu pre drobných podnikateľov, teraz doručuje najagresívnejší skok v nákladoch za celé desaťročie. Výsledok? Každý živnostník platiaci minimálne odvody si siahne do vrecka pre ďalších takmer tisíc eur ročne.

Hlavná rana prichádza v podobe sociálneho poistenia. Kým nám ministri láskavo vysvetľujú, že im ide o naše vyššie dôchodky v starobe, v skutočnosti používajú túto sociálnu rétoriku ako krytie pre brutálne zvýšenie odvodového základu. Ministerský výmysel dvíha minimálny vymeriavací základ pre Sociálnu poisťovňu z doterajších 50% priemernej mzdy na drakonických 60%. Toto nie je drobná úprava; je to 20% skok v nákladoch, ktorý prichádza cez noc a má zaručiť väčší výber pre Sociálnu poisťovňu.

Samozrejme, nesmie chýbať zdravotná daň. Aby bol tlak úplný, sadzba zdravotného poistenia sa opäť nenápadne dvíha zo 15% na celoplošných 16%. 

Napriek tomu, že minimálny vymeriavací základ zostáva na 50%, toto jedno percento zvyšuje minimálny mesačný preddavok na 121,92 €. Štát sa jednoducho rozhodol, že ak zarábate, neexistuje hranica, za ktorou by vás prestal zdaňovať.

Aká je kompenzácia za toto drastické zvýšenie zaťaženia? Vláda veľkolepo ruší transakčnú daň a s ňou spojenú povinnosť viesť oddelený podnikateľský účet. Táto administratívna úľava je však len cynický vtip v porovnaní s takmer tisíceurovým ročným nárastom odvodov.

Pre strategického podnikateľa nezostáva iná možnosť, ako sa zamyslieť nad únikom. Tento trestajúci systém núti SZČO hromadne migrovať do administratívne zložitejšieho prostredia spoločností s ručením obmedzeným (s. r. o.), len aby opäť získali elementárnu kontrolu nad svojím ziskom a optimalizáciou daní. Vláda tak síce krátkodobo konsoliduje, ale dlhodobo systém destabilizuje a komplikuje, a to na úkor tých najmenších. Jej odkaz je jasný: Slovensko už nie je krajinou pre jednoduché a nízkonákladové podnikanie.

Živnostenská komora kritizuje vládu, nové opatrenia podľa nich ohrozia malé podniky a živobytie ľudí

Lenže pod povrchom ekonomických tabuliek sa odohráva tichá psychologická katastrofa. Živnostník, kedysi symbol slobody a samostatnosti, sa mení na unaveného daňového poplatníka, ktorý sa ráno zobúdza nie s chuťou pracovať, ale s otázkou, či mu to ešte vôbec stojí za to. Na začiatku jeho cesty bolo nadšenie – predstava, že bude pánom svojho času, že vytvorí niečo vlastné. Dnes sa mení na človeka, ktorého najväčším pracovným rizikom nie je neúspech, ale štát s nepredvídateľnými rozhodnutiami. Únava sa hromadí pomaly, ale neúprosne. Každý nový poplatok pridáva jednu tehlu do steny frustrácie.

Vyhorenie nie je len problém korporátnych manažérov. Dnes ním trpia aj remeselníci, účtovníci, grafici, programátori – ľudia, ktorí namiesto istoty zamestnania zvolili neistotu pod rúškom slobody. Teraz im štát berie aj tú. Chronický stres z neistoty, z pocitu, že ak na mesiac ochorieš, padne ti celý systém, sa mení na úzkosť, nespavosť a apatiu. Vzniká generácia ľudí, ktorí už nečakajú pomoc, len pokoj – a ani ten im štát neposkytne.

A kým drobný podnikateľ počíta centy, veľké firmy počítajú bonusy. Banky a poisťovne majú rekordné zisky, nadnárodné korporácie využívajú daňové optimalizácie a ich právnici sa smejú pri káve, kým drobný živnostník zháňa peniaze na ďalšie odvody. Konsolidácia sa tak mení na cynickú paródiu solidarity – namiesto systémovej rovnováhy sledujeme, ako vláda siaha na vrecká tých, ktorí nemajú moc brániť sa. Mocní sa chránia, malí platia.

Štát by mal začať od seba – obmedziť zbytočné výdavky, zdaniť obrovské zisky korporácií, spraviť systém odvodov flexibilným a spravodlivým. Mal by prestať hľadať peniaze v peňaženkách tých, ktorí držia túto krajinu nad vodou. Živnostník nepotrebuje úľavy ani milosť. Potrebuje férovosť a stabilitu. Potrebuje, aby ho štát prestal trestať za to, že sa snaží byť samostatný. Kým sa to nestane, budeme sa ďalej pozerať, ako mizne najcennejšia časť spoločnosti – ľudia, ktorí chcú tvoriť, nie len prežívať. A potom už nebude koho zdaňovať. Iba ticho a prázdne dielne.

Banky, poisťovne, energetické monopoly či nadnárodné korporácie – subjekty, ktoré počas posledných rokov dosahovali rekordné zisky – zostali prakticky nedotknuté. Tam, kde je ťažké lobovať, sa reformuje. Tam, kde hrozia právnici, lobisti a mediálne kampane, sa mlčí. Veľké korporácie optimalizujú dane cez materské spoločnosti v Holandsku či na Cypre a vláda sa tvári, že s tým „sa nedá nič robiť“. Zato remeselník z Bardejova či grafik z Michaloviec sa stávajú ideálnymi obeťami – transparentní, kontrolovateľní, bez sily a bez hlasu.

Táto politika nie je len ekonomicky krátkozraká, ale aj spoločensky nebezpečná. Každý, kto sa rozhodne podnikať, berie na seba riziko, ktoré štát nedokáže pochopiť. Živnostník nemá istotu výplaty, dovolenky ani nemocenskej. A napriek tomu je nútený platiť stále viac – nie preto, že by sa mu darilo, ale preto, že štát nedokáže vybrať peniaze tam, kde skutočne sú. Morálka sa ohýba podľa finančnej sily a všetko sa maskuje technokratickým slovníkom: konsolidácia, udržateľnosť, fiškálna disciplína.

Lenže čísla nevidia, ako sa cíti človek, ktorý po dvoch desaťročiach práce zvažuje, že zruší živnosť, pretože štát ho postupne zlomil. Nevidia, že vyhorenie nie je len osobný problém, ale aj politické zlyhanie. Keď spoločnosť trestá aktivitu a odmeňuje pasivitu, vytvára generáciu, ktorá sa bojí riskovať. A bez odvahy riskovať nevzniká ani pokrok, ani ekonomika, ani kultúra práce. Zostanú len prázdne dielne, ticho v prevádzkach a úradník, ktorý sa čuduje, kam sa všetci podeli.

Živnostník je chrbtová kosť slovenskej ekonomiky – nie je to len fráza, ale fakt. Sú to tí, ktorí opravujú, stavajú, účtujú, šijú, programujú, varia, starajú sa o starších, učia deti mimo systému, vytvárajú hodnoty, ktoré sú priamo viditeľné a okamžite užitočné. Ak z ekonomiky odstránite týchto ľudí, zrúti sa nie ticho, ale s rachotom – lebo na nich stojí každodenné fungovanie krajiny. Bez malých podnikateľov by ste čakali mesiace na opravu práčky, týždne na murára, dni na účtovníka, roky na servis. Ekonomika by stratila svoju pružnosť, štát by sa stal ešte viac závislým od veľkých hráčov, ktorí by si diktovali ceny, podmienky a politické rozhodnutia.

Prechod na malú eseročku nie je len možnosťou optimalizácie, ale existenčnou nevyhnutnosťou. Tento vynútený „exodus“ však neznamená úľavu, ale skôr byrokratickú migrénu pre malých podnikateľov, ktorí nemajú zdroje na drahé účtovné služby. Ešte horšie je, že pre nízkopríjmové SZČO, ktoré si doteraz len privyrábali, sa podnikanie stáva natoľko ekonomicky neudržateľné, že im zostáva len jedna voľba: úplné ukončenie činnosti. A práve tu leží najväčšie riziko. Štát, ktorý chce vybrať viac peňazí, paradoxne tlačí časť populácie do šedej ekonomiky alebo do zániku podnikania, čím namiesto konsolidácie dosiahne pokles ekonomickej aktivity v malých regiónoch a dlhodobo ohrozí svoj vlastný rozpočet. Inými slovami, vláda si práve namierila pištoľ na vlastnú nohu.