Bratislava 2. novembra 2017 (HSP/Foto:TASR-Roman Hanc)

V týchto dňoch na začiatku novembra, kedy slávime sviatok Všetkých svätých a dušičiek, častejšie ako inokedy smerujú naše cesty a kroky na cintoríny a miesta odpočinku našich blízkych a naše myšlienky sa vracajú k ich životu. Možno si  viacej uvedomíme i to, že náš pozemský  život má svoj koniec, a v čase ktorý nepoznáme ho budeme musieť ukončiť a naše telo skončí v hrobe a naša duša, ako to vyznávame vo vyznaní viery, bude pokračovať v živote vo večnosti. A toto uvedomenie by nás malo smerovať k zodpovednému životu podľa  Božej Pravdy a Ježišovho učenia a k upriameniu sa k hodnotám, ktoré presahujú náš telesný, pozemský, materiálny rozmer a upriamiť nás k hodnotám duševným a duchovným, ktoré tvoria podstatu nášho, plnohodnotného, šťastného života na zemi i vo večnosti.

Ako prežívame svoj život, aké hodnoty uprednostňujeme, čo tvorí jeho náplň a za čím sa ženieme, je na každom z nás. Každý sa musí rozhodovať za seba. Máme rozum a slobodnú vôľu. Ale výsledok tohto rozhodnutia ovplyvňuje aj životy iných ľudí. V prvom rade tých najbližších, ale aj mnohých ďalších. Sv. Pavol apoštol nás varuje pred len telesným spôsobom života. „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela.“ /Gal. 5,   16/  Podľa toho, čo sejeme, budeme aj žať. Ako často sa uspokojujeme s povrchným a prázdnym konaním, ktoré vnútorne vyprázdňuje nás samých i naše okolie.  Ale často automaticky preberáme spôsoby správania nášho okolia, bez toho, že by sme sa zamýšľali nad ich správnosťou.

Spôsoby života sveta okolo nás na nás vplývajú a my sa im často prispôsobujeme ako jednotlivci, rodiny, spoločenstvá, národy, Cirkev. Ale nezrádzame takýmto konaním Boha, ľudí i sami seba? Nestávame sa otrokmi niečoho nízkeho, podradného, a to podstatné nám uniká? Snažíme sa správať ako osobnosti, či sme súčasťou davu, ktorý  nás pohlcuje a vnucuje nám svoje pravidlá džungle, ženie nás do tmy a prázdna, my sa mu prispôsobujeme a vzdávame sa vlastnej identity? Netrávime čas prázdnym rečnením bez konkrétnych skutkov? Či nie sme v závese rozličných mediálnych rétorov, ktorí mnohých svojimi demagogickými, pomýlenými, prázdnymi a seba oslavnými názormi vedú na pochybné cesty, za ktorými nestojí zodpovedný život naplnený dobrými skutkami a prejavmi konkrétnej lásky, ale domáhajú sa výnosných miest a vlastných výhod i za cenu toho, že pomýlia mnohých.

Budujeme svoj život na pravde a láske, alebo na podvode, klamstve a  egoizme? Ponúkame sami to, čo žiadame od iných, sme dobrým príkladom pre tých, ktorí sú nám zverení, sme im oporou v ich ťažkostiach a dokážeme ich správne nasmerovať? Svet reaguje na náš neusporiadaný a nezriadený spôsob života. Bráni sa a môže nastať čas, že už neunesie našu nezodpovednosť v správaní sa a prinesie to nielen nárast problémov, ale katastrofu širokých rozmerov. Biblia hovorí o potope sveta, ktorá nastala, keď sa Boh na to zlo, ktoré ľudia páchali nemohol pozerať. Svet sa nám rúti, do záhuby, zadlženie sa zvyšuje, my pripúšťame reformy, ba po nich voláme, ale pokračujeme v jeho deštrukcií a kameňujeme prorokov, nechceme odstrániť príčiny problémov. Sme ešte schopní triezvo uvažovať a pozerať sa na svet a na seba z Božej perspektívy?

My si chceme dávať vlastné pravidlá. Tými Božími pohŕdame. Čnosti nahrádzame etikou, ktorú si meníme podľa našich predstáv. Chceme si vládnuť a rozkazovať sami, Božiu spravodlivosť a poriadok sa pokúšame nahradiť ľudskými. Pozemské kladieme nad nebeské, časné nad trvalé, ľudské nad Božie. Máme chaos v hodnotách. Ekonomiku a politiku kladieme nad morálku, neberieme ohľad na dôsledky takéhoto konania, hlavne že nám to prináša ekonomické výhody. Správame sa prospechársky, hlavne že je to dobré pre nás, čo na tom, že to musia zaplatiť iní, obyčajne tí najbiednejší a najohrozenejší, hlavne že sa my máme dobre. Sami máme množstvo požiadaviek na iných, ale málo ponúkame a vkladáme do spoločného. Svoje si chránime, budujeme múry a vysoké ohrady, ale zo spoločného a od druhých chceme brať čo najviac. Seba kladieme do popredia a predstavujeme v čo najlepšom svetle i za cenu toho, že iných zrádzame, zhadzujeme, ponižujeme, len aby sme sami vynikli.  Naše prospechárske a materialistické správanie akoby celkom ovládlo naše srdce. Sme ešte schopní a ochotní niečo darovať, alebo urobiť bez nároku na odmenu, alebo berieme nezaslúžené odmeny bez výčitiek svedomia a ochoty byť užitočný pre blížnych a pre spoločnosť?

Spôsobom života popierame tvorivosť, kreativitu, rozvoj, čnosť… a podporujeme konzum, úpadok,  hriech… Kým spoločenstvo verné pravým hodnotám buduje, dvíha, zhromažďuje… súčasné povrchné a prázdne vnucuje, nariaďuje, ponižuje, vyprázdňuje, rozhadzuje, ničí… Treba nám budovať aj hĺbku a výšku, vertikálny rozmer života, nielen šírku horizontálny rozmer a medziľudské vzťahy. Ak nie sú vzťahy budované na Biblických základoch, ťahajú nás k prízemnosti, primitivizmu a k hriechu.

Upúšťame od duchovného a duševného základu a spoliehame sa len na akési ľudské a materiálne hodnoty, ktoré nás vyčerpávajú a zotročujú.  Bohatstvo obsahu nahrádzame formou vonkajšku a obalu, čím nám pribúda len balastu. Osobné vzťahy a vzájomnú komunikáciu ktoré sú pre človeka nezastupiteľné, nahrádzame médiami a spoliehame sa na techniku, ktorá nás robí formálnymi, slepými, hluchými a vnútorne prázdnymi. Naše drahé komunikačné prostriedky sa stávajú zbytočnými, lebo prestávame komunikovať v najbližších vzťahoch, v rodinách, v školách, v zamestnaniach, na uliciach, v spoločenstvách… a pri osobných kontaktoch. Budujeme často formálne spoločenstvá, zabúdame, že treba človeka vychovávať, formovať, usmerňovať a budovať osobnosť každého človeka pretože ako sila reťaze, aj sila akéhokoľvek spoločenstva, teda aj rodiny a Cirkvi, spočíva v sile jej najslabšieho článku.

Kto je stredobodom nášho života. Je ním Boh, ktorý nás stvoril a u neho máme  aj po smrti večne žiť, alebo sú to prízemné ciele a záujmy, ktoré ho zatieňujú, zrádzajú, odsúvajú do pozadia, či celkom preč z nášho osobného, rodinného i spoločenského života? Prvotná Cirkev rástla v láske, službe, obetách i v počte napriek prenasledovaniam. Hovorilo sa, že krv mučeníkov je semenom kresťanov. Dnes v dobe relatívnej slobody Cirkev v našich krajinách upadá kvalitou i kvantitou, i v prejavoch viery jej členov, rastie egoizmus a sebectvo, akoby aj tu platili práva mocnejších, silnejších, priebojnejších…

Aj dnes poznáme mnohých, ktorí podľa Ježišovho príkladu Cirkev budujú, pre ňu sa obetujú. Ale ako v minulosti boli  aj v súčasnosti sú  niektorí, ktorí Cirkev využívajú pre seba, vlastné zviditeľnenie a obohatenie sa. Chcú znej čo najviac vyťažiť pre seba a formovať ju nie podľa Ježiša ale podľa vlastných predstáv a takto ju ničia. Za posledné tri desaťročia sme videli mnohých ako sa práve cez ňu dostávali do popredia. Komu tým prospeli. Či vari už dnes neplatia slová „Kto chce byť medzi vami prvý, nech je sluhom všetkých?“  /Mk 10, 44/ Ale podľa ovocia je poznať výsledky našej práce. Aby sme aj dnes sa neprispôsobovali tým, ktorí spoločné dobro podriaďujú vlastným výhodám a už vôbec ich egoizmu a mocenským pozíciám, či vlastným názorom, ktoré sú v rozpore s Božím poriadkom a neprispôsobovali a nepodraďovali im Boží Zákon. Treba sa nám pozdvihnúť nad našu prirodzenú náklonnosť k hriechu, ale vyvinúť úsilie aby sme kráčali k Bohu a zodpovedne viesť zápas samých seba o nadprirodzený Boží život v nás, o posväcujúcu milosť, ktorá je vstupenkou do radosti večného života.

Ľudovít Košík