Môj profil 
Predplatné
Štát Texas popravil v posledných rokoch viac ľudí než akýkoľvek iný americký štát. Michelle Lyonsová najskôr procesy a popravy zločincov sledovala ako reportérka miestneho denníka, neskôr ako hovorkyňa Odboru trestného súdnictva v Texase (Texas Department of Criminal Justice), v rámci ktorého bolo pozorovanie popráv súčasťou výkonu jej povolania. Teraz vydala knihu memoárov o jej povolaní s názvom “Death Row: The Final Minutes”.
V rokoch 2000 až 2012 videla Michelle zomrieť takmer 300 mužov a žien v dôsledku ich násilných činov. Zomreli však omnoho nenásilnejšie, než ich obete – dvoma injekciami. Prvá na uspanie, druhá so smrtiacou látkou. Elektrické kreslo sa už v Texase dávno nepoužíva kvôli humánnosti.
Prvú popravu videla, keď mala 22 rokov. Po tom, čo videla zomrieť Javiera Cruza, zapísala si do zápisníka: “Bola som s tým v pohode. Mám byť nahnevaná?” Ľútosť pociťovala skôr voči jeho obetiam – dvom starším pánom, ktorých Cruz ubil k smrti kladivom. “Pozorovanie popráv bolo súčasťou môjho povolania,” povedala Michelle pre BBC. “Bola som za trest smrti, myslela som si, že je to najvhodnejší trest pre určité zločiny. Keďže som bola mladá a trúfalá, všetko bolo pre mňa čierne a biele. Ak by som mala začať skúmať svoje pocity z popráv, ako by som sa mohla vracať naspäť do tej izby, mesiac po mesiaci, rok za rokom?” sama sa pýta.
Každá poprava v štáte Texas sa uskutočňuje v malom meste Huntsville, ktoré mnohí nazývajú aj “hlavným mestom trestov na svete”. Napriek tomu je to veľmi pokojné mestečko s niekoľkými kostolmi a peknými uličkami s rodinnými domami. Ak sem niekto príde bez toho, aby o mestečku niečo vedel, ani by mu nenapadlo, že tu končia svoju životnú púť najväčší zločinci. Nachádza sa tu však sedem väzníc, vrátane Walls Unit vo viktoriánskom štýle, v ktorej je situovaná aj cela smrti.
V roku 2000 sa v Texase udialo 40 popráv, čo je rekordom spomedzi všetkých amerických štátov. 38 z nich videla na vlastné oči aj Michelle Lyonsová. Ako sama hovorí, pri pohľade späť na svoje zápisky, snažila sa samu seba presvedčiť, že to s ňou nič nerobí, bol to však len akýsi obranný mechanizmus. V skutočnosti sa však svoje skutočné pocity rozhodla ignorovať a práve vďaka ich otupovaniu mohla prísť vždy naspäť a sledovať ďalšie a ďalšie popravy.
Postupne sa jej ale vynárajú detaily, ktoré jej všetko pripomínajú, ako napríklad poprava Carla Heiselbetza, ktorý zavraždil matku s jej dcérou. Zabudnúť nevie ani popravu Rickyho McGinna, pri pomyslení na ktorú sa vie stále rozplakať. Kedykoľvek, keď to najmenej čaká, si totiž spomenie na jeho matku, malú starú ženu, ktorá prišla na jeho popravu v jej pravdepodobne jediných sviatočných šatách, ktoré nosila v nedeľu do kostola. Rukami tlačila do skla pozerajúc sa, ako do jej syna vstrekujú smrtiacu látku. Betty Lou Beets, ktorá zakopala svojich manželov do záhrady, akoby boli jej domácimi zvieratami, mala veľmi malé nohy. Thomas Mason, ktorý zabil matku svojej ženy a starkú, vyzeral zasa ako Michellin dedko. Aj takéto spomienky nevie Michelle vytesniť z mysle ani po rokoch.
“Pozerať sa na niečie posledné chvíle a vidieť, ako duša opúšťa ich telo, nikdy nebude rutinné či normálne. Ale Texas vykonáva popravy násilníkov s takou frekvenciou, že tento proces zdokonalili a odstránili z neho akúkoľvek drámu,” vraví Michelle.
Svoju prácu opísala ako sledovanie niekoho, ako zaspáva, čo bolo veľkým sklamaním najmä pre príbuzných obetí, ktorí chceli, aby násilníci viac trpeli. Elektrické kreslo sa tu využívalo v rokoch 1924 a 1964 a uspalo 361 väzňov, potom bolo nahradené injekciami.
Michelle si spomína na posledné slová väzňov, ktorí pred smrťou zvykli prosiť o odpustenie, ospravedlňovať sa či tvrdiť, že sú nevinní. Niektorí tiež zvykli citovať pasáže z Biblie či obľúbené verše z rockových skladieb, niektorí však dokonca i žartovali. Len málokedy boli násilníci nahnevaní a len raz počula väzňa vzlykať. Dodáva, že po vstreknutí injekcie už vydávalo telo zvuky len mimovoľne – posledný výdych, kašeľ či chrapot ako výsledok kolapsu pľúc, ktoré vytláčajú vzduch. Po tom, čo umreli, sledovala ich, ako ofialoveli.
Michelle vraj často chodia maily a správy, v ktorých jej ľudia z celého sveta vyčítajú spoluúčasť na “štátom sponzorovaných vraždách”. Občas im ešte nahnavená odpíše, aby nestrkali nos do vecí štátu Texas. “Takmer celý svet mimo Ameriky si myslí, že je čudné, že stále vykonávame trest smrti. Napríklad európski novinári často používajú slovo “zabíjame” namiesto “popravujeme”. Myslia si, že ľudí vraždíme.” Svoj vyhranený postoj za trest smrti však Michelle trochu zmiernila po tom, čo sa stala sama matkou a stretávala sa s nešťastnými matkami, ktoré sledovali umierať svoje deti.
V roku 2012 Michelle z tejto práce odišla kvôli diskrimanlizácii žien na jej pracovisku. Po odchode z práce si myslela, že bude konečne schopná myslieť na iné veci, ako bežný človek, ale bol to úplný opak. “Myslela som na to celý čas. Bolo to ako keby som otvorila Pandorinu skrinku a nemohla som ju zatvoriť. Otvorila som balíček čipsov a cítila som celu smrti, alebo mi niečo v rádiu pripomenulo konverzáciu, ktorú som mala s odsúdeným pred tým, než ho popravili. Alebo vidím vráskavé ruky matky Rickyho McGinna, ktoré tlačí o sklo cely smrti a okamžite sa rozplačem,” uzatvára Michelle.
Thrilling to find my #DeathRow book at a UK @Waterstones…so I had to take a pic (after making the poor shop associate move it in front of other books, of course). So American! #Texas #UK pic.twitter.com/SAuGgw4kMA
— Michelle Lyons (@mclyons4) 5. mája 2018
.
.jpg)
