Po rozpade ZSSR Čínska ľudová republika pod vedením KSČ nielenže prežila, ale dosiahla veľkolepý úspech. Strana – štát, ktorá drží celkovú kontrolu nad hospodárstvom zloženým z pragmatickej kombinácie štátnych a súkromných podnikov, dokázala využiť trhové sily na budovanie socializmu a priviedla veľmi chudobnú spoločnosť na prah miernej prosperity. Na tejto ceste sa dosiahli mnohé technologické úspechy.

Nič z toho sa však nemuselo nevyhnutne stať. Všetko si to vyžadovalo vedenie, ktoré bolo schopné dobre zvážiť rozhodnutia, politickú zručnosť a múdrosť, schopnosť poučiť sa z chýb, počúvať ľudí a predovšetkým postaviť sa mocnému kapitalizmu a imperializmu. Vyžadovalo si to aj dlhodobú oddanosť pôvodným čínskym revolučným zásadám.

Rýchlo narastajúce neúspechy západného neoliberálneho a financializovaného kapitalizmu veľmi lichotivo poukazujú na úspechy Číny. Medzi tieto neúspechy patria opakujúce sa krízy, nízky rast, sociálna nerovnosť, politické rozdelenie, škandalózne výsledky v boji proti pandémii a v neposlednom rade jej hlboko pomýlená zahraničná politika agresie, ktorá vystavuje svet veľkému nebezpečenstvu vrátane nebezpečenstva jadrovej vojny.

Západný neoliberálny a financializovaný kapitalizmus, najmä v jeho dvoch vedúcich krajinách, USA a Spojenom kráľovstve, dnes zjavne zlyháva na výrobnom poli, zatiaľ čo čínsky socializmus je úspešný. Aby sme pochopili prečo, je najlepšie vrátiť sa k Marxovi. Marx považoval kapitalizmus za historicky progresívny, pretože rozvíjal výrobné sily ich socializáciou, zvyšoval deľbu práce a podporoval stále zložitejšiu spoločenskú spoluprácu.

Po prvé, konkurenčný kapitalizmus socializoval výrobu medzi firmami špecializujúcimi sa na rôzne produkty. Potom monopolný kapitalizmus socializoval výrobu v rámci firiem a vytvoril z nich obrovské výrobné aparáty, ktoré koordinovali tisíce pracovníkov pod svojou správou. Ako Marx predpokladal, v tejto fáze kapitalizmus dosiahol všetok historický pokrok, ktorého bol schopný, a bol zrelý na socializmus. Ten by znamenal dostať tieto veľké monopolné výrobné aparáty pod spoločenskú kontrolu a riadiť ich vo verejnom záujme a replikovať ich tam, kde ich ešte len treba vybudovať. Ich súkromná kontrola už nebola historicky pokroková, efektívna ani racionálna.

Vedúce kapitalistické krajiny dosiahli toto štádium na začiatku dvadsiateho storočia a nie náhodou vtedy kapitalizmus prepukol vo svojej najhlbšej kríze, ktorá zahŕňala dve svetové vojny a veľkú hospodársku krízu. Tridsaťročná kríza v rokoch 1914 – 1945 bola zároveň zaknihovaná dvoma doteraz najväčšími výzvami pre kapitalizmus, ruskou revolúciou v roku 1917 a neskôr čínskou revolúciou v roku 1949. Keďže povesť kapitalizmu bola v troskách, väčšina verila, že svet sa bude uberať socialistickým smerom: pokrokári ako Keynes a Polanyi to vítali, reakcionári ako Hayek sa toho obávali.

Počas nasledujúceho “zlatého veku” svetového rastu väčšina na tieto nádeje a obavy zabudla. Ich obavy sa však aspoň čiastočne potvrdili. “Zlatý vek” by nebol možný bez “socialistických” reforiem, ktoré vytvorili keynesiánske sociálne štáty v imperialistických krajinách, bez komunistických krajín a bez pokusov tretieho sveta o autonómny národný rozvoj, pričom všetky zahŕňali značné štátne vlastníctvo a riadenie, všetky sa opierali o vysokú úroveň organizácie a politického presadenia robotníckej triedy.

Hospodárska štruktúra, na ktorej sa zakladali keynesiánske štáty blahobytu, však zostala kapitalistická, a keďže výroba predstihla dopyt, nevyhnutne sa v 70. rokoch 20. storočia dostali do krízy. Vtedy sa tieto spoločnosti namiesto prehĺbenia socialistickej reformy, ktorá by zachovala a zlepšila ich výrobné odvetvia, obrátili na neoliberalizmus – oslobodenie kapitalizmu od štátnej regulácie a sociálnych záväzkov – s cieľom oživiť rast. Keďže sa to podobalo očakávaniu mladíckeho elánu konkurenčného kapitalizmu od senilného monopolného kapitalizmu, výroba v popredných neoliberálnych ekonomikách ochabla a nahradila ju explózia finančníctva a iných rentiérskych aktivít.

Preto je rozšírené presvedčenie, že kapitalizmus je najlepší vo výrobe a socializmus potrebujeme len na spravodlivé rozdelenie príjmov, falošné. Preto je čínsky socializmus na čele svetového rastu.

Po druhé, čínska revolúcia, ešte viac ako ruská, bola zároveň socialistická a antiimperialistická. Doteraz sa žiadna socialistická revolúcia neuskutočnila v domovských krajinách kapitalizmu, iba mimo nich. Dôvod je jednoduchý: kým imperializmus umožňuje kapitálu robiť väčšie ústupky pracujúcim ľuďom v jeho domovských krajinách, ostatným ponúka len ekonomickú podriadenosť a chudobu. Socialistické krajiny museli nevyhnutne budovať socializmus prekonávaním neúspechov imperializmu a tvárou v tvár neutíchajúcemu imperialistickému odporu. Ľavicové sily – hnutia, strany a štáty – to musia pochopiť, ak chcú napredovať vo svetovom socializme.

Po tretie, čínska zahraničná politika uznáva, že antiimperializmus a národná hospodárska suverenita sú pre pokrok socializmu kľúčové.

Po štvrté, čo s tým súvisí, podpora Číny socialistickým a rozvojovým krajinám prostredníctvom pomoci a obchodu a hustej siete inštitúcií a programov, ako je Ázijská banka pre investície do infraštruktúry alebo iniciatíva Pásmo a cesta, slúži na rozšírenie možností rozvojových a socialistických krajín, ktoré už nie sú nútené byť vydané na milosť a nemilosť imperialistickým inštitúciám.

Hoci Čína nemá ambíciu byť vzorom pre ostatné krajiny, jej skúsenosti a politiky slúžia ako dôstojný príklad. Ostatné krajiny môžu zo svojich vzťahov so socialistickou Čínou najlepšie ťažiť, ak aj ony prispôsobia čínske skúsenosti svojim ašpiráciám a okolnostiam.