Bratislava 7. mája 2019 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)
Europoslankyňa Anna Záborská, ktorá doteraz pôsobila v EP ako členka KDH a ktorá kandiduje v májových voľbách už na kandidátke svojej novej strany Kresťanská únia, v blogu upozornila na množstvo projektov, ktoré sa podľa jej slov podarilo realizovať práve vďaka EÚ.
Záborská napísala, že Slovensko pred pätnástimi rokmi urobilo rozhodnutie, ktoré nás ukotvilo v politicky zjednotenej Európe. “Dnes sme jej pevnou súčasťou s právami, povinnosťami a zodpovednosťou.”
“Ako europoslankyňa som počas päťročného volebného obdobia využila takmer každý víkend, aby som sa stretla s ľuďmi na diskusiách a rôznych podujatiach po celom Slovensku. Snažila som sa prijať každé pozvanie a hovoriť s každým, kto o to prejavil záujem. A takmer všade, kde som bola, som narazila na modrú vlajočku Únie, ktorá označuje, že sa niečo vybudovalo, opravilo, zmodernizovalo z peňazí, ktoré sme dostali z EÚ.
Skúsená poslankyňa EP hovorí o množstve projektov, ktoré boli podporené fondmi EÚ: “Niekde je to cesta, niekde škola, nemocnica, vlakové nádražie, cyklistický chodník, most, turistická rozhľadňa, alebo hoci aj nové stoličky v diecéznom centre – tých príkladov je obrovské množstvo.”
“Prínosom nášho členstva v Únii však nie sú len peniaze. Slovensko je malý štát, ale vďaka tomu, že sme súčasťou veľkého európskeho spoločenstva, stali sme sa rovnocennými partnermi pre svetové veľmoci aj obrovské nadnárodné korporácie. ”
Vďaka tomu, že sme členmi EÚ, máme podľa Záborskej príležitosť čerpať zo skúseností najlepšie spravovaných krajín sveta. Dodáva, že môžeme prevziať tie najlepšie postupy, spolupracovať s najlepšími expertmi, ale tiež poučiť sa z chýb, ktoré urobili druhí. “Ak to zatiaľ využívame len málo, je to len naša vina.”
“Zdieľaná európska suverenita, ktorá Slovensko ako malú krajinu chráni pred tými veľkými, znamená, že sme na európske inštitúcie museli preniesť rozhodovanie o niektorých otázkach. Inými slovami, súhlasili sme s tým, aby sa o nich nerozhodovalo v Bratislave, ale v Bruseli. V praxi to znamená, že niekedy sa v mene dohody musíme vzdať našej ideálnej predstavy o riešení nejakého problému a prijať kompromis, a za určitých podmienok dokonca prijať rozhodnutie väčšiny.”