“Wut Winter”: Pondelkové protesty v Nemecku spojili krajnú pravicu a ľavicu

Berlín 9. decembra 2022 (HSP/theguardian/Foto:screenshot)

Hnev kvôli zvyšovaniu životných nákladov a sankciám voči Rusku vyvolal v bývalom východnom Nemecku demonštrácie, informuje The Guardian

Zbavte sa pocitu bezmocnosti, vyjdite do ulíc!” volá muž z megafónu a jeho pokrik sa odráža od stoviek demonštrantov, ktorí kráčajú vedľa neho a opakujú skandovanie. “Nemecko ide na dračku, zobuďte sa zo spánku!”

Účastníci nesú transparenty a plagáty, niektorí majú na krku šnúry vianočných svetielok, búchajú na bubny a počas hodinového sprievodu zasneženými ulicami východonemeckého mesta Halle dávajú najavo svoje obavy a hnev.

Ich hlavným problémom sú prudko rastúce náklady na energie – naliehajú na vládu, aby opravila a znovu otvorila plynovod Nord Stream 2 do Ruska -, inflácia, ktorá je najvyššia za posledných 70 rokov, a vojna na Ukrajine, do ktorej by podľa nich Nemecko nemalo prispievať zbraňami.

“Teraz je čas, aby ste sa vyjadrili,” hovorí Manfred, účtovník. “Inak ste ako ovca, ktorá len pasívne prijíma všetko to svinstvo, ktoré sa na vás valí.”

Je pondelok a už niekoľko rokov sa pondelkové protesty – upozorňujúce na všetko od “prílišnej islamizácie” Nemecka až po “diktátorské” opatrenia na prevenciu Covidu – stali základom kalendára mnohých nemeckých miest v bývalej NDR alebo na komunistickom východe.

V posledných mesiacoch bola hlavnou témou kríza životných nákladov, pričom Nemci na východe boli neúmerne ťažko zasiahnutí rastúcimi cenami, pretože majú nižšie mzdy, nižšie dôchodky a menej dlhodobo nahromadeného majetku – či už ide o nehnuteľnosti, dedičstvo alebo investície – ako obyvatelia západného Nemecka.

Pozorovatelia s rôznym stupňom fascinácie a zdesenia sledovali, ako sa v niektorých prípadoch krajná pravica a krajná ľavica po prvýkrát spojili, aby vyjadrili svoj hnev, pretože “heiße Herbst” (horúca jeseň) sa zmenila na to, čo organizátori a médiá nazývajú “Wut Winter” (nahnevaná zima).

Do akej miery bola táto spolupráca plánovaná alebo nie, je ťažké povedať. Čo sa však objavilo, je rastúci zmysel pre spoluprácu vďaka prekrývaniu sa tém, elegantne prirovnaný k tvaru “podkovy” (ktorej konce sa k sebe oblúkom približujú). Objavujú sa náznaky, že by dokonca mohla existovať možnosť spoločného vstupu oboch táborov – krajne pravicovej AfD a krajne ľavicovej Die Linke, resp. odštiepeneckých prvkov tejto strany, Sahry Wagenknechtovej a jej manžela Oskara Lafontaina, niekdajšieho sociálnodemokratického ministra financií – do vlády.

Všetci sú do nej pozvaní. “Majte odvahu a pridajte sa k nám, aj keby to malo byť len na krátku chvíľu,” hovorí prizerajúcim sa cez mikrofón žena v oranžovej šiltovke, ktorá hovorí do rytmu bubnov.

Učiteľka hudby, ktorá uvádza svoje meno Janine a nechce, aby jej zamestnávateľ vedel, že sa zúčastňuje, hovorí, že sa v dave cíti posilnená. “Najdôležitejšie pre mňa je, že sme všetci spolu, ventilujeme svoju frustráciu a starosti, nesedíme sami doma, objímame fľaše s horúcou vodou a premýšľame, ako preboha prežijeme túto zimu a potom ďalšiu,” hovorí.

Medzi požiadavky demonštrantov adresované vláde patrí zrušenie sankcií voči Rusku, aby sa dalo presvedčiť o obnovení dodávok plynu, zrušenie obmedzení týkajúcich sa koronavírusu, horná hranica nájomného a “koniec všetkého toho šialenstva”, kričí vodca protestu a vyvoláva ovácie.

Protesty sú návratom do roku 1989, keď demonštrácie bojovníkov za občianske práva proti policajnému štátu vyvrcholili pokojným pádom Berlínskeho múru, ale mnohých toto porovnanie uráža. V neďalekom Lipsku vyvesili z kostolov, ktoré boli v centre protestov z čias komunizmu, transparenty s nápisom: “Rok 2022 nie je rok 1989 – nežijeme v diktatúre”.

Organizátori s tým nesúhlasia. Porovnávajú to, čo považujú za tvrdé, zhora diktované rozhodnutia štátu – či už ide o obmedzenia týkajúce sa pandémie (pravidlá nosenia masiek stále platia vo väčšine častí Nemecka) alebo rozhodnutie uvaliť sankcie na Rusko ako trest za jeho inváziu na Ukrajinu – s autoritatívnou vládou v NDR. Túžba po “Selbstbestimmung” alebo “sebaurčení” je často vyjadrovaná a stala sa akýmsi módnym slovom.

Kým v minulosti boli pondelkoví demonštranti náročnejší na to, po koho boku pochodovali, nedávne prieskumy ukazujú, že bariéry padli. 67 % respondentov v nedávnom prieskume uviedlo, že je pre nich “irelevantné”, kto protest zvolal, za dôležitejšie považujú dôvody jeho zvolania.

Zmenil sa aj postoj k protestujúcim. V nie príliš vzdialenej minulosti sa ich požiadavky často interpretovali ako poburujúce alebo v lepšom prípade ako nedotiahnuté, ale sympatie voči nim rastú. V nedávnom prieskume verejnej mienky, ktorý uskutočnila televízna spoločnosť MDR, 80 % respondentov uviedlo, že chápe, prečo sa ľudia cítili byť nútení vyjsť do ulíc.

Počet protestujúcich síce klesol, odkedy vláda v októbri zaviedla mimoriadne opatrenia na zmiernenie vplyvu vysokých nákladov na energie a život (organizátori pripúšťajú, že ľudí mohlo odradiť aj chladné počasie), ale vášnivé jadro stále využíva príležitosť na vybitie svojho hnevu. Ostatní sa rozhodujú, či sa pridajú.

Johann Schroder, ktorý stojí pri karavane, z ktorej sa rozlieva Glühwein, a uvažuje, či sa pripojiť k protestu, alebo ho len sledovať z boku, sa pýta: A čo viac… neverím, že to mocní v dohľadnej dobe vyriešia, alebo že zabránia tomu, aby sa vojna rozšírila do Nemecka?” pýta sa: “Som radikálny, keď sa rozhodnem zúčastniť na demonštrácii, pretože sa bojím, že sa nebudem môcť najesť alebo vykurovať svoj dom?

Na záver dodáva: “Nuž, to je zvrátená narážka.”