Vývoj katalánsko-španielskeho konfliktu

Katalánsko-aragónska koruna bola konfederáciou štyroch suverénnych kráľovstiev, ktorých dvory pôsobili ako protiváha kráľa. Mala jeden z prvých parlamentov na svete a bola veľkou stredovekou ríšou, ktorá obchodovala v celom Stredomorí. Dobrovoľné spojenie dvoch kráľovstiev sa v roku 1714 skončilo vojnou, ktorá zaviedla Kastíliu a jej formu vlády a dodnes si podmaňuje Katalánsko.

Keďže Španielsko nie je národ, ale sieť moci sústredená okolo monarchie a sústredená v Madride, epicentre kastílskeho národa, nemá národný projekt pre spoločné dobro, ale žije s jediným cieľom – vyhnúť sa rozpadu štátu, aby nestratil túto štruktúru ekonomického monopolu a klientelizmu, čo nevyhnutne spôsobuje neustály prísun korupčných prípadov v Ľudovej strane a Socialistickej strane, ktoré sa striedajú pri moci. Z toho vyplýva posadnutosť bojom proti nezávislosti Katalánska, krížovou výpravou, v ktorej Španielsko neváha použiť všetky nástroje štátu, aby zaútočilo na odhodlanie katalánskeho národa prežiť.

A táto korupcia, ktorá je vlastná štátu, priviedla súčasnú socialistickú vládu k moci prostredníctvom návrhu na vyslovenie nedôvery pravicovej vláde, ktorá bola súdom odsúdená vo veľkej korupčnej kauze. Ale podobne aj v súčasnej vláde práve vypukla ďalšia veľká korupčná kauza, ktorej ústrednou postavou je Santos Cerdán, číslo tri v socialistickej strane.

Práve Santos Cerdán rokuje vo Švajčiarsku s katalánskym prezidentom Carlesom Puigdemontom, ktorý je od referenda o sebaurčení Katalánska v roku 2017 v belgickom exile. Toto rokovanie bolo podmienkou Kataláncov, aby umožnili znovuzvolenie socialistickej vlády. Bez Cerdána bude dialóg pokračovať s bývalým španielskym prezidentom Rodríguezom Zapaterom. Zapatero vychádza z toho, že neuvažuje o možnosti súhlasu s novým referendom o sebaurčení, pretože sa domnieva, že ide o mechanizmus, ktorý skôr rozdeľuje, ako spája, a pretože takúto zložitú otázku nie je možné vyriešiť hlasovaním áno alebo nie. Zapatero však vie, že v roku 1978 sa konalo referendum o španielskej ústave, v roku 1986 ďalšie o členstve v NATO, v roku 2005 o európskej ústave a v roku 2006 ďalšie o štatúte Katalánska, na ktorom sa dohodol práve Zapatero. A to boli zložité otázky. Zdá sa však, že referendá sa môžu konať len vtedy, keď je ich výsledok taký, aký chce Španielsko. Pretože napriek súčasnému boju medzi stranami podporujúcimi nezávislosť v dôsledku silnej represie zo strany Španielska a napriek prieskumom verejnej mienky, v ktorých klesá podpora nezávislosti, Zapatero vie, že ak sa referendum uskutoční a jeho výsledok sa bude rešpektovať, Katalánsko bude hlasovať za odtrhnutie od Španielska.

Španielsko tiež súdne stíha katalánskych stúpencov nezávislosti, čím dokazuje, že nie je právnym štátom. Ústavný súd rozhodol, že „zákon o amnestii” prijatý španielskym parlamentom (ktorý požadovali katalánski stúpenci nezávislosti od socialistickej vlády, ktorá potrebovala hlasy Kataláncov) je v súlade s ústavou a že by mali prestať prenasledovať Puigdemonta a ostatných stúpencov nezávislosti, ale sudcovia najvyššieho súdu ubezpečujú, že ich budú prenasledovať aj naďalej, ignorujúc zákon a nerešpektujúc ústavný súd. V Španielsku sudcovia rozhodujú podľa politických kritérií, ale nie na základe pokynov vlády, t. j. z dôvodu nedostatočnej nezávislosti súdnictva, ale preto, že väčšina vysokých sudcov uplatňuje politické kritériá voči Katalánsku z vlastnej iniciatívy.

A podobne aj polícia. Práve sme sa dozvedeli, že v roku 2015 bol mobilný telefón bývalého katalánskeho prezidenta Artura Masa ako prvý v Európe infikovaný špionážnym softvérom Pegasus a druhý na svete po mexickej novinárke Carmen Aristeguiovej. Tento softvér si môžu zakúpiť len štáty na boj proti terorizmu a organizovanému zločinu. Artur Mas bol však nezákonne špehovaný päť rokov, pričom sa infikoval celkovo 32-krát, a to počas pravicových aj ľavicových vlád, v čase, keď boli vypísané voľby, vytvorené volebné koalície alebo vlády. Inými slovami, nebojovali proti terorizmu, ale špehovali s politickou motiváciou, aby sa pokúsili poraziť legitímnu voľbu, ktorá mala medzi Kataláncami väčšinu.

Bude ťažké to dosiahnuť, ale my Katalánci budeme trvať na svojom, kým nedosiahneme nezávislosť, pretože ide o naše národné prežitie.

Jordi Oriola Folch