Môj profil 
Predplatné
Bombová pliaga je pre Švédov bezprecedentnou novotou. Kým v roku 2019 dosiahla takú úroveň, že zahraničné médiá, dokonca aj britská BBC o nej začali informovať, v roku 2017, ak aj nejaké bomby explodovali, ich počet nepoznáme, pretože vtedy sa o nich ešte neviedla štatistika. Načo plytvať miestom v štatistických ročenkách na udalosti, ktorých frekvencia je veľmi nízka? Explózie bômb sú však druhým vydaním trochu staršej histórie. Pred bombami boli totiž granáty.
Až do roku 2013 bol počet útokov za použitia granátov vo Švédsku približne rovnaký ako v celej Európe: ako príležitostná aberácia, ku ktorej dochádzalo raz za pár rokov. K ozajstnému skoku došlo v roku 2015, keď počet výbuchov vzrástol na dvadsať, aby sa v nasledujúcom roku ešte zdvojnásobil. Potom toto číslo kleslo na asi tucet za rok, ale nie vďaka efektívnej práci polície. Skôr existuje podozrenie, že zásoby granátov pašovaných z bývalej Juhoslávie sa začali vyčerpávať, pretože tento kvantitatívny pokles sa časovo zhoduje s prudkým nárastom počtu bômb a výbušnín, ktoré sú neraz provizórnejšie ako granáty, ale taktiež oveľa silnejšie.
Oheň v uliciach, zničené vozidlá, strach o život – toto je čoraz bežnejšia súčasť života tejto oázy pokoja, akou sa ešte donedávna Švédsko javilo.
Švédi začínajú nesmelo protestovať proti eskalácii násilia, hoci veľmi nevedia určiť jeho zdroj.
Našťastie všetky tieto výbuchy, či už granátov alebo bômb, doposiaľ zabili „iba“ dvoch ľudí – a obvykle okrem poškodeného majetku spôsobujú len zranenia pár osobám či desiatkam osôb. Nejde o terorizmus ako taký a je evidentné, že doteraz obyčajní Švédi neboli cieľom útokov. Podľa polície ide jednoducho o boj medzi konkurenčnými gangmi – hoci dochádza aj k útokom na policajné stanice. Je to však slabá útecha pre rodiny tých, ktorí pri takýchto vybavovaniach účtov „náhodou“ zahynuli či boli ťažko ranení.
Keď sa bližšie pozrieme na podrobnosti jednotlivých incidentov, zistíme, že nízky počet obetí často hraničí so zázrakom. Ak bomba exploduje v obchode s potravinami, nízky počet obetí medzi zákazníkmi je skutočne zázrak. Taktiež je zázrak, že bomba pod bytovým blokom nezasiahne rodinu vychádzajúcu z domu. A v koľkých prípadoch by výbuchy nespôsobili len psychické otrasy, ale ťažké zranenia, možno aj smrteľné, ak by náhodné obete stáli pár metrov bližšie k oknu rozbitému explóziou?
Ak je však obetí tak málo, znamená to, že sa vlastne nič nedeje? Tak nejako uvažujú švédske médiá. Britský časopis „The Spectator“ opisuje prípad, keď v jeden októbrový deň došlo k trom explóziám na troch rôznych miestach hlavného mesta Švédska – v Štokholme. Hlavný švédsky verejnoprávny televízny kanál SVT to vtedy ani len slovom nespomenul: témou dňa bol pálčivý problém „cenzúry“ obéznych žien na Instagrame.
Prisťahovalci? Skvelo sa integrujú!
Ale odkiaľ sa vzali gangy? Čo si to tí mierumilovní Švédi zmysleli, že zrazu začali hromadne zakladať gangy a klásť bomby? Nápoveďou pre švédsku štatistiku výbuchov je prelomový rok 2015. Tak ako v Nemecku začala epidémia bitiek a znásilňovania v roku 2015, tak aj vo Švédsku sa v tom istom roku roztrhlo vrece s granátmi a bombami, ktoré sú navyše sprevádzané bitkami, znásilneniami a vraždami so zbraňami v ruke. Bol to rok, keď Európa široko otvorila svoje brány vlne prisťahovalcov (hlavne moslimských) zo Stredného východu a z Afriky. Niet divu, že explózie sa koncentrujú do veľkých miest, najmä tých, v ktorých je najviac imigrantov. Práve tam možno nájsť zločinecké gangy, ktorých je podľa polície najmenej päťdesiat.
Pôvod zločincov jasne ukazujú štatistiky: Keď švédske noviny „Dagens Nyheter“ v roku 2017 skúmali sto prípadov vrážd (vrátane pokusov), ukázalo sa, že až v deväťdesiatich prípadoch boli páchateľmi osoby „zahraničného pôvodu“. A znásilnenia? Tieto zasa skúmala švédska televízia SVT: viac ako polovica násilníkov odsúdených v rokoch 2013 – 2018 pochádza z krajín mimo Európy a približne štyridsať percent zo Stredného východu alebo Afriky. A bomby a granáty? Všetky sú, samozrejme, výsledkom aktivity zločineckých gangov – a tu si médiá obvykle dávajú veľký pozor, aby nešli do veľkých podrobností o etnickej či náboženskej príslušnosti gangstrov.
Druhým elementom mediálnej diskusie je ospravedlňovanie: v prípadoch, keď už nie je možné zamlčať konkrétne štatistické údaje týkajúce sa súvislosti medzi prisťahovalectvom a trestnou činnosťou, sa dokonca tvrdí, že tieto trestné činy sú v skutočnosti výsledkom nedostatočnej otvorenosti Švédov, vinou ktorej sa títo imigranti nemohli ešte lepšie integrovať.
Politici sú napokon brutálne úprimní: zverejňovanie údajov o kriminalite imigrantov by mohlo oslabiť imidž Švédska ako „humanitárnej mocnosti“ a oslabiť podporu takejto politiky medzi samotnými Švédmi. Preto v politickom diskurze a v médiách každý, kto sa odváži čo i len spomenúť nadmerné zastúpenie nielen imigrantov, ale konkrétnych etnických skupín v trestnej činnosti, je zúrivo napádaný ako klamár, rasista, propagandista a fašista.
Výbuchy vo Švédsku doteraz zabili iba pár ľudí – a obvykle okrem poškodeného majetku spôsobujú zranenia pár osobám či desiatkam osôb. Zatiaľ.
Tlak mediálnej politickej propagandy je taký intenzívny, že bežní ľudia sa neodvažujú otvorene hovoriť, čo si myslia o migračnej politike, vďaka ktorej dnes dvadsať percent Švédov sú imigranti (z nich asi polovica moslimovia). To vedie k extrémnym absurditám, ako bol napríklad incident, ktorý opísal poľský novinár Mirosław Prandota, autor knihy Priepustka do raja.
Prandota bol náhodným svedkom prepadnutia Švéda moslimskými násilníkmi. Po tomto incidente podišiel k Švédovi, pričom sa nepriznal, že bol svedkom lúpeže – a predstavil sa ako novinár z Poľska, začal sa vypytovať okradnutého Švéda o údajných problémoch s moslimskými delikventmi vo Švédsku. Na jeho veľké prekvapenie pred chvíľou okradnutý človek ho začal uisťovať, že nemá žiadne problémy, že to všetko tá zlá propaganda a že moslimovia sú úžasní ľudia.
Bezmocná polícia
Rovnako bizarné výroky možno počuť aj z úst polície, ktorej predstavitelia majú viac sympatií voči zločincom než voči ich obetiam: pretože bandita vyťahujúci poistku z granátu znáša veľké riziko (!) a vrah v utečeneckom centre mohol byť pod vplyvom silnej traumy. Vo všeobecnosti – hovorí šéf štokholmskej polície Jan Evensson – delikventi majú ťažký život. Chceme im pomôcť, aby sa z toho dostali.
Žeby bola nejaká metóda v tomto šialenstve? Žeby policajt, ktorý vie, že nemôže nič urobiť, ba dokonca nesmie otvorene poukazovať na príčiny a označovať páchateľov problémov, nachádzal akési psychologické zdôvodnenie pre seba práve tým, že ospravedlňuje tých, ktorých aj tak nemožno potrestať? Čo môže v súčasnosti urobiť polícia? Oznamuje vytvorenie špeciálneho tímu na boj proti gangom. Už teraz však polícia vstupuje do „citlivých“ štvrtí iba vtedy, keď naozaj musí – napríklad ako eskorta sprevádzajúca hasičov alebo sanitku. V štokholmskej štvrti Tensta bolo dlho bezplatné parkovanie: nikto sa tam neodvážil chodiť, aby inkasoval parkovné.
Aby polícia mohla čosi zmeniť, musela by na to najprv existovať politická vôľa. Tej však nieto. Polícia by tiež musela mať primerané personálne vybavenie. Lebo už roky sa hovorí o odchodoch vystresovaných policajtov. Počet policajtov skôr klesá. V roku 2018 sa časť policajtov z dôvodu nedostatku času nezúčastňovala na školeniach – a to práve tých, ktoré sa týkali opatrení proti gangom a terorizmu. Po páde takzvaného islamského štátu v Sýrii však boli tieto gangy posilnené v bojoch vytrénovanými džihádistami, ktorí sa vrátili „domov“. Aký bude teda rok 2020 vo Švédsku? Naďalej v ňom bude tak málo smrteľných obetí?
Článok pôvodne vyšiel na portáli christianitas.sk
.JPG)
.jpg)
