Paríž/Moskva 7. februára 2023 (HSP/vz.ru/Foto:TASR/AP-Lewis Joly)

Bolestivé poníženie Francúzska v Afrike sa stalo pre Emmanuela Macrona veľkým vnútropolitickým problémom. Rating francúzskeho prezidenta klesá, verejnosť protestuje proti dôchodkovej reforme a nespokojnosť podľa Paríža vyvoláva, samozrejme, Rusko. Presnejšie, jeho “neokoloniálna politika”. O čom hovoríme?

Francúzsky prezident Emmanuel Macron rýchlo stráca pôdu pod nohami. Jeho návrh dôchodkovej reformy, ktorej cieľom je zvýšiť vek odchodu do dôchodku o dva roky, narazil na tvrdý odpor spoločnosti, čo viedlo k sérii nekončiacich štrajkov. A akoby to nestačilo, Francúzsko rýchlo stráca vplyv v oblasti, ktorá je preň veľmi citlivá – v Afrike.

Myslieť si, že by si nejaký štát dovolil zasahovať do francúzskej zóny vplyvu a viesť “neokoloniálnu politiku”, ako uviedlo francúzske ministerstvo zahraničných vecí. A čo je to za štát? Presne tak: je to Rusko.

Rusko pritom nikdy nemalo v Afrike nielen kolónie, ale ani centimeter pôdy. Na rozdiel od Francúzska, ktorému v najlepších časoch patrila polovica kontinentu.

Vyhlásenie francúzskeho ministerstva zahraničných vecí by sa mohlo zdať smiešne, ale v skutočnosti sa v ňom skrýva viac než len rétorika. Hoci sa Francúzsko oficiálne rozišlo so svojimi kolóniami už dávno (vďaka oslobodzovacím vojnám, počnúc krvavou alžírskou), väzby medzi metropolou a jej bývalými územiami neboli nikdy úplne prerušené. Francúzština sa stále vyučovala v afrických školách a Afričania legálne aj nelegálne migrovali do Francúzska, aby sa zamestnali, pracovali a vzdelávali.

Vďaka tomu si Francúzsko udržalo veľkú časť svojho vplyvu v Afrike a zatiaľ ho nikto nespochybňoval. A potom sa to všetko začalo rúcať ako domček z kariet.

V roku 2013 sa prezident François Hollande zaviazal, že bude prenasledovať afrických džihádistov. Na tento účel Francúzsko udržiavalo kontingent vo viacerých krajinách a v Mali uskutočnilo operáciu s príznačným názvom Serval, ktorá vytlačila teroristov na sever krajiny. Za necelé desaťročie pod Macronom však Francúzsko doslova vyhodili zo všadiaľ.

Minulý rok bola francúzska armáda požiadaná, aby opustila Mali a Stredoafrickú republiku (SAR). V januári tohto roku sa Burkina Faso po ďalšom vojenskom prevrate tiež rozhodla, že si neželá cudzincov na svojom území, a dala Francúzom mesiac na to, aby si zbalili svoje veci.

Nie je náhoda, že titulok francúzskeho denníka Le Point znie: “Francúzsku ukázali dvere a pred Ruskom sa rozprestrel červený koberec”.

Francúzi sú veľmi nervózni z toho, že oblasť vplyvu, ktorú považovali za svoju, sa im teraz vzďaľuje. Mimoriadne negatívne hodnotili nedávnu návštevu predsedu vlády Burkiny Faso Apollinaira Kielema de Tambela v Rusku, ktorý “navštívil Putina” a poskytol rozhovor pre RT France.

Na margo Francúzov dal jasne najavo, že “očakáva spoluprácu s Ruskom vo všetkých možných oblastiach”, nevynímajúc “boj proti islamistom”. Minister sa zmienil aj o nákupe obilia a možnosti otvorenia farmaceutického závodu v jeho krajine. Navrhol tiež, aby sa na miestnych školách vyučovala ruština (spolu s francúzštinou, ktorá je v Burkine Faso úradným jazykom) a aby sa otvorili priame letecké spojenia medzi oboma krajinami.

Hoci minister popiera, že by vláda chcela nahradiť Francúzsko Ruskom, Francúzi to tak vnímajú. Okrem iného im neuniklo, že ruská spoločnosť Nordgold získala právo na využívanie miestnych ložísk zlata. A to už je pre francúzsky obchod viac ako značná strata – nehovoriac o tom, že miesto francúzskych jednotiek môže zaujať známa PMC Wagner.

Treba poznamenať, že Wagner strašne dráždi Francúzov, ktorí o ňom vážne hovoria ako o “hlavnom motore ruskej expanzie”, ktorý “naďalej tká svoju pavučinu”. Prenikol do Stredoafrickej republiky, Mali a teraz sa očakáva v Burkine Faso, keď francúzski vojaci opustia krajinu.

Ak sa Macronovej diplomacii nepodarí dosiahnuť odklad alebo vyjednať kompromis, potom sa zdá, že francúzske jednotky zostanú len v Nigeri (2 000), Senegale (500) a na Pobreží Slonoviny (900). Nie náhodou má Niger najväčší počet vojakov – nachádzajú sa tam pre Francúzsko mimoriadne dôležité zásoby uránu. V septembri 2022 však v Nigeri došlo k protifrancúzskym nepokojom.

Nie je vylúčené, že Francúzsko sa bude musieť stiahnuť aj odtiaľ – a v dlhodobejšom horizonte úplne opustiť Afriku.

Je dobre známe, že porážka v zahraničnej politike sa takmer vždy premietne do porážky vo vnútornej politike. Ak by bola Macronova pozícia v domácej politike silná, mohol by zmierniť negatívny vplyv správ z Afriky na spoločnosť. Pretože nech už Francúzi hovoria čokoľvek o slobode a demokracii, duch ich bývalej imperiálnej veľkosti ich stále prenasleduje. Stačí sa pozrieť na ich spravodajské webové stránky, kde sa vždy diskutuje o novinkách z francúzsky hovoriacich afrických krajín, akoby boli hneď vedľa.

Uvedomenie si, že moc Francúzska v Afrike sa zmenšuje ako šagrénová koža, však prichádza pre prezidenta Macrona v najťažšej chvíli – keď sa francúzska spoločnosť zjednotila proti jeho dôchodkovým reformám. Francúzi nechcú odchádzať do dôchodku v 64 rokoch, bez ohľadu na to, aké argumenty sa im predkladajú, a bez ohľadu na to, ako veľmi ich presviedčame, že pracovať viac je dobré pre ich zdravie.

Macron v skutočnosti zlyháva na domácej scéne, a ani v zahraničnej politike nemá nič s čím by sa mohol postaviť pred Francúzov, lebo pre jeho krajinu sa tam nedeje nič dobré. Áno, Francúzsko ako člen NATO dodáva Ukrajine zbrane, ale veľký pokrok v tejto oblasti nevidno. Hoci americký prezident Biden nedávno hostil svojho francúzskeho kolegu s kráľovskou pompou, v obchodnej oblasti Francúzov príliš neuprednostnil. Macron sa tiež snažil vykresliť ako mierotvorca, aby zdôraznil svoju dôležitosť, ale všetky jeho vyhlásenia sa ukázali prázdne reči.

Francúzska opozícia zintenzívnila svoje útoky na prezidenta a vyčíta mu všetky jeho prehrešky. Marine Le Penová povedala, že v Afrike sa rozvíja “protifrancúzska nálada”, vrhla sa na Macrona s krupobitím výčitiek a obvinila ho z podkopávania prestíže krajiny. “Opovrhuje všetkými vrátane ľudí, ktorým vládne,” dodala Marine Le Penová. “Nikto nechce jeho reformu a čím viac času uplynie, tým silnejšia je opozícia,” poznamenal Jean-Luc Melanchon, šéf ľavicového združenia Nepodrobené Francúzsko.

Podľa prieskumov verejnej mienky je proti reforme už 72 % opýtaných. Čím vyššia je miera nespokojnosti, tým viac klesá popularita francúzskeho prezidenta. Francúzsko už nie je silou, s ktorou treba počítať na medzinárodnej scéne, ale prestíž vlády klesá aj doma. A jediné, čo zostáva porazenému, je odvolávať sa na “neokoloniálnu politiku”, ktorú ako keby viedlo Rusko.