Hliadky pokračujú. Štát však stále nevie ukázať ich celkový účet

• Skúmali sme, aký problém mali miestne hliadky podľa štátu riešiť a čo im priznáva oficiálne hodnotenie z roku 2021.
• Pozreli sme sa aj na to, kde sa končí ich praktický prínos pre obce a kde sa začína slabé meranie výsledkov, závislosť od eurofondov a riešenie skôr následkov než príčin.
• A napokon aj na to, prečo sa verejnosť stále nevie jednoducho dopracovať k súhrnnému účtu, koľko tento model vlastne stál.

Pokračovanie miestnych hliadok sa podáva ako dobrá správa pre obce. Aj samotné samosprávy ich obhajujú a ministerstvom vnútra ohlásené pokračovanie projektu privítali. V teréne môžu pomôcť tam, kde obec nezvláda napätie, neporiadok či slabú komunikáciu s časťou komunity. Lenže po rokoch fungovania by štát mal vedieť ukázať viac než len to, že našiel ďalší balík peňazí. Mal by vedieť prehľadne povedať, čo tento model priniesol, čo nedokázal a koľko nás vlastne stál.

Dobrá správa, ktorá veľa zakrýva

Keď štát oznámi, že projekt miestnych občianskych a poriadkových služieb (MOPS) bude pokračovať, obce si vydýchnu. Ľudia v službe neskončia zo dňa na deň a v teréne zostane aspoň nejaká autorita. Takto znie aj oficiálny príbeh.

Problém je v tom, že štát dnes neoznamuje nový stabilný model. Oznamuje ďalšie pokračovanie projektu, ktorý sa roky presúva z kola do kola, mení názvy, ale stále zostáva závislý od eurofondov. Jeho udržateľnosť stojí a padá na peniazoch z EÚ.

Ak je tento nástroj pre obce taký dôležitý, po rokoch by mal mať tvrdší verejný odpočet, jasnejší účet a presvedčivejšiu odpoveď na otázku, či problém naozaj zmenšuje, alebo len dočasne tlmí jeho prejavy. Ak platí to druhé, štát nefinancuje riešenie. Financuje len správu dôsledkov.

Čo majú tieto hliadky vlastne riešiť

Aby sme vedeli posúdiť, či ide o riešenie alebo len o náplasť, musíme sa najprv pozrieť na to, aký problém mali miestne hliadky riešiť a čo o ich prínose hovorí oficiálne hodnotenie z roku 2021. Práve z neho najlepšie vidno, ako ich štát v tom čase chápal a čo si od nich sľuboval.

Hodnotenie ich neopisuje len ako poriadkový prvok. Prisudzuje im širšiu preventívnu a mediačnú úlohu v prostredí, kde obec často zápasí s napätím, konfliktmi, slabou komunikáciou a nízkym rešpektom k základným pravidlám spolunažívania. Ich úlohou malo byť pomáhať pri ochrane osôb a majetku, pri verejnom poriadku, pri predchádzaní sporom aj pri kontakte medzi komunitou, samosprávou a ďalšími inštitúciami.

Takže nejde len o ďalšie platené vesty do problémových lokalít. Aj oficiálne hodnotenie im priznáva konkrétne prínosy. O to dôležitejšie je pozrieť sa nielen na to, čo v tomto modeli fungovalo, ale aj na to, čo štát stále nevie presvedčivo preukázať.

Čo im treba priznať

Hodnotenie MOPS priznáva viacero prínosov. Hovorí o pozitívnom vplyve na lokality aj na zapojených ľudí, o budovaní pracovných návykov, lepšej uplatniteľnosti na trhu práce a o zlepšení kvality života v lokalite. Členovia MOPS sú v dokumente opísaní aj ako pozitívne vzory v komunite a ako pomoc pre samosprávy a ďalšie profesie.

Hodnotenie vychádza prevažne z rozhovorov s aktérmi, ktorí prítomnosť MOPS v zapojených mestách a obciach hodnotili kladne. Podľa týchto výpovedí pomáhali pri zabezpečovaní špecifických úloh v prostredí marginalizovaných rómskych komunít.

V hodnotení silno rezonuje aj to, že počas covidu boli členovia MOPS pre viaceré obce nenahraditeľnou pomocou pri koordinácii, osvete, distribúcii pomoci, testovaní a zvládaní krízovej situácie. Aj to patrí k ich preukázaným prínosom.

Ak teda chceme byť vecní, musíme povedať jasne: oficiálne materiály neukazujú MOPS ako zbytočný projekt bez akéhokoľvek efektu. Ukazujú ich ako nástroj, ktorý vedel byť v konkrétnych lokalitách prakticky užitočný.

Lenže tu sa dobré správy končia. Ide najmä o kvalitatívne hodnotenie postavené na skúsenostiach a výpovediach z terénu. Na to, aby bol obraz úplný, mu chýba tvrdší odpočet toho, čo tento model reálne zmenil a čo už štát len predpokladá alebo opisuje.

Čo však štát stále nevie preukázať

Samotné hodnotenie z roku 2021 výslovne uvádza, že nebolo jeho cieľom analyzovať znižovanie kriminality v lokalitách. Inak povedané, dokument síce opisuje pozitívne skúsenosti, ale nie je to tvrdý audit dopadov. Nehovorí, o koľko klesla konkrétna trestná alebo priestupková činnosť, o koľko sa zmenila školská dochádzka, o koľko sa znížilo napätie v lokalite ani aký bol pomer ceny a výsledku.

Metodika založená na rozhovoroch so starostami, zamestnancami obcí, policajnými špecialistami, mestskou políciou a členmi MOPS nedokáže kvantifikovať, do akej miery sa podarilo riešiť problémy, ktoré MOPS adresujú. Aj samotný dokument preto odporúča, aby ďalšie hodnotenie pracovalo s kvantitatívnymi výsledkami a priamo skúmalo, či MOPS prispieva k predchádzaniu alebo znižovaniu nežiaducich javov.

Štát, ktorý na riešenie takéhoto problému vynakladá nemalé prostriedky, sa nemôže schovať za pekné slová o prevencii a pomoci. Ak chce verejnosť presvedčiť o užitočnosti projektu, mal by vedieť ukázať aj tvrdšie dáta. Nie len dojmy z terénu. Nie len dojmy z terénu. Nie len spokojnosť starostov s tým, že v lokalite vôbec niekoho majú. Ale aj to, čo sa za tie peniaze v skutočnosti zmenilo.

Slabý nie je len výsledok, ale aj účet

Lenže štát tu nevie presvedčivo ukázať nielen výsledok, ale ani účet. A to je pri projekte, ktorý sa roky predlžuje z verejných a európskych peňazí, vážny problém sám osebe.

Pri nástroji, ktorý sa prezentuje ako potrebný a osvedčený, by mala mať verejnosť po ruke aj základnú odpoveď na jednoduchú otázku: koľko bolo na jednotlivé kolá vyčlenené, koľko sa zazmluvnilo a koľko sa reálne vyčerpalo. Ucelený verejný prehľad však bežne dostupný nie je. Údaje sú roztrúsené po starších výzvach, prezentáciách, zápisniciach a čiastkových materiáloch.

Aj aktuálne ohlásené pokračovanie projektu sa zatiaľ komunikuje skôr cez politické vyhlásenia než cez jeden jasný verejný finančný prehľad. Podľa slov splnomocnenca vlády pre rómske komunity má byť na pokračovanie vyčlenených približne 15 miliónov eur, pričom s prispením ďalších rezortov by sa celková suma mohla zvýšiť na viac ako 20 miliónov eur. Projekt má podľa tejto komunikácie pokračovať minimálne 18 mesiacov.

Aj preto sme si súhrnný prehľad financovania tohto modelu vyžiadali infožiadosťou. Ak má dnes štát na pokračovanie hovoriť o desiatkach miliónov, verejnosť má právo vidieť nielen sľub ďalších peňazí, ale aj súhrnný účet toho, čo tento model stál doteraz.

Náplasť na následok

Tým sa dostávame k ešte dôležitejšej otázke. Aký problém tieto služby vlastne riešia?

Ak sa na to pozrieme bližšie, v skutočnosti riešia najmä jeho viditeľné miestne prejavy. Slabšiu disciplínu vo verejnom priestore. Konflikty. Slabý kontakt medzi obcou a časťou komunity. To všetko je reálne a obce to reálne pociťujú. Lenže koreň problému leží hlbšie. V chudobe, slabej školskej úspešnosti, nízkej zamestnanosti, horšom bývaní a v tom, že mnohé obce majú obmedzenú kapacitu riešiť dlhodobo zložité sociálne problémy. To, či hliadky zmenšujú aj samotný koreň problému, doterajšie hodnotenia presvedčivo nepreukazujú.

Skôr ich ukazujú ako nástroj, ktorý vie tlmiť viditeľné miestne následky. Taká náplasť môže byť v konkrétnom čase potrebná. Problém nastáva, keď začne nahrádzať liečbu. Keď štát vie zháňať ďalšie peniaze na správu následkov, ale oveľa slabšie vie ukázať, že rieši aj príčinu. Vtedy sa z užitočného pomocného nástroja stáva model, ktorý sa roky opakuje bez presvedčivého dôkazu, že posúva vec systémovo dopredu. A bez odpovede na otázku, čo sa stane, keď sa eurofondová pomoc raz skončí.

Čo štát v skutočnosti priznal

Keď teda odrátame tlačovkovú fasádu, ostane jednoduchý obraz. Štát pokračuje v projekte, ktorý môže byť pre konkrétne obce užitočný. Zároveň však stále nevie verejnosti prehľadne ukázať jeho celkový účet, nevie sa oprieť o presvedčivejší tvrdý odpočet výsledkov a po rokoch fungovania ho znovu drží pri živote ďalšia eurofondová injekcia.

To nie je dôkaz, že problém je vyriešený. Je to skôr dôkaz, že štát sa naučil platiť jeho priebežnú správu. A kým nebude vedieť jasne ukázať cenu a výsledok, má verejnosť plné právo pýtať sa, či sa tu znovu neplatí najmä za pokračovanie neudržateľného modelu, nie za riešenie problému.