Súčasní novodobí kolonizátori a samozvaní vládcovia sveta sa však radi inšpirujú dávnymi metódami španielskych inkvizítorov. Osvedčené popravčie nástroje z dávnych koloniálnych čias sa v inovovanej podobe vracajú do módy. Kto nevie, boli to popravčie nástroje z čias Pizarra, takzvané škrtiace skrutky. Neštňastníkovi sa na krk nasadila slučka, a kat zaťahoval pákou škrtidlo dovtedy, kým sa v krutých mukách neudusil. Oproti tomu boli neskoršie popravy gilotínou z obdobia francúzskej revolúcie, či stínanie hláv odsúdencov sekerou alebo mečom skutočne milosrdne rýchle. Takzvané humanitárne právo však neuveriteľne inovatívne napreduje. Teraz sa už likvidujú celé národy a škrtia sa inými, ekonomickými a vojenskými metódami.

S Kubou to začalo v 60. tych rokoch minulého storočia blokádou a obmedzením prístupu k rope, potravinám a liekom, teda prakticky všetkým životným potrebám. Najnovšie vyjadrenia amerického senátora Lindsey Graham a prezidenta Donalda Trumpa o „likvidácii“ alebo hospodárskom „uškrtení“ kubánskeho režimu treba chápať v širšom kontexte dlhodobej americkej politiky voči Cube a ideologického konfliktu s kubánskym režimom, ktorý sa datuje ešte od kubánskej revolúcie.

Historické pozadie americkej politiky voči Kube

Spojené štáty zaviedli voči Kube rozsiahle ekonomické sankcie už začiatkom 60. rokov po nástupe vlády Fidela Castra a znárodnení amerického majetku. Embargo malo dva hlavné ciele: oslabiť ekonomickú stabilitu režimu a vyvinúť tlak na politickú zmenu a demokratizáciu. Táto politika sa postupne sprísňovala rôznymi zákonmi, napríklad Helms–Burton Act, ktorý výrazne obmedzil možnosti normalizácie vzťahov.

Administratíva Donalda Trumpa po roku 2017 zvrátila proces postupného uvoľnenia vzťahov, ktoré predtým začal Barack Obama. Trumpova politika zahŕňala sprísnenie sankcií, obmedzenie možností cestovania Američanov na Kubu, hospodárske sankcie proti kubánskym štátnym firmámc a hlavne zaradenie Kuby na zoznam štátov podporujúcich terorizmus. Ich hlavným cieľom bolo zvýšiť ekonomický tlak na vládu v Havane.

Kongresman Lindsey Graham patrí k najtvrdším kritikom kubánskeho režimu v americkom zákonodarnom zbore. Jeho výroky o „ekonomickom uškrtení“ režimu sú typickým príkladom tzv. politiky maximálneho tlaku, ktorá predpokladá, že hospodárska kríza oslabí režim a rastúca nespokojnosť obyvateľstva vyvolá politické zmeny.

Táto politika je však dlhodobo predmetom sporov. Jej kritici oprávnene tvrdia, že sankcie viac zasahujú bežných obyvateľov než politické elity, režim môže sankcie účinne využívať ako propagandu proti USA a izolácia samozrejme brzdí reformy.

Zástancovia naopak argumentujú, že ekonomický tlak je jeden z mála nástrojov bez priameho vojenského zásahu a kubánska vláda bez tlaku neprejavuje ochotu k politickým reformám.

Tvrdá línia voči Kube má aj však aj silný vnútropolitický rozmer. V štáte Florida žije silná komunita kubánskych exulantov, ktorá tradične podporuje tvrdú politiku voči havanskému režimu. To ovplyvňuje postoje mnohých amerických politikov, najmä republikánov. Vyjadrenia L. Grahama a D. Trumpa síce zapadajú do tradičnej stratégie amerického „maximálneho tlaku“ na kubánsky režim, ide však skôr o politickú rétoriku a podporu sankčnej politiky než o doslovnú výzvu na fyzickú likvidáciu režimu. Účinnosť tejto stratégie je však medzi odborníkmi aj politikmi stále veľmi sporná.

Dopad tejto politiky je reálny a tvrdý, ale jej šanca dosiahnuť deklarovaný cieľ, teda pád alebo zásadnú transformáciu režimu, je aj dnes skôr nízka. A navyše, keď to zasadíme do rámca hrubého porušovania humanitárnych noriem, argumentačne sa táto politika ešte viac oslabuje.

Dopad na Kubu dnes je najmä v troch rovinách. Po prvé, sankčný tlak zhoršuje nedostatok palív, elektriny, liekov a základných tovarov. OSN cez osobitnú spravodajkyňu pre jednostranné donucovacie opatrenia v novembri 2025 uviedla, že americké sankcie „prehĺbili ťažkosti“ naprieč všetkými oblasťami života na ostrove. Po druhé, tento tlak sa prenáša do každodennosti: výpadky elektriny, rast cien, slabšia doprava, horšie fungovanie nemocníc a zásobovania. Po tretie, aj keď USA poukazujú na humanitárne výnimky a možnosť poskytovať pomoc kubánskemu obyvateľstvu, praktický účinok býva obmedzený tým, že banky, dopravcovia a dodávatelia sa sankciám často vyhýbajú nad rámec toho, čo zákon priamo vyžaduje.

Politicky je problém v tom, že ekonomické „uškrtenie“ zvyčajne nezasahuje režim tak presne, ako jeho zástancovia tvrdia. Zasiahne obyvateľstvo okamžite, zatiaľ čo represívny aparát, bezpečnostné zložky a stranícka elita si spravidla vedia prioritne zabezpečiť zdroje. To nie je len kubánska špecifickosť, ale známy problém širokých sankčných režimov: civilné náklady prichádzajú skôr než politický zlom. Aj osobitná spravodajkyňa OSN hodnotila kubánsky prípad práve ako dlhodobé opatrenia s významným negatívnym dopadom na sociálne a ekonomické práva obyvateľov.

Má to reálnu šancu na úspech? V zmysle „zmeniť režim“ by som povedal: obmedzenú. Dôvodov je viac. Kubánsky štát má stále silný bezpečnostný aparát, skúsenosť s dlhodobou izoláciou a schopnosť prenášať zodpovednosť za ekonomický kolaps aj na vonkajšieho nepriateľa. Navyše nacionalistický efekt funguje v prospech režimu: časť obyvateľov môže byť nespokojná s vládou, ale súčasne odmieta zahraničný nátlak a hrozby „likvidácie“. Aj novšie komentáre a reportáže z marca 2026 upozorňujú, že tvrdší tlak prináša väčšiu biedu, nie automaticky väčšiu pravdepodobnosť kolapsu moci.

To neznamená, že tlak nemá žiadny účinok. Má — ale skôr ako nástroj opotrebovania, nie ako spoľahlivý nástroj demokratickej transformácie. Môže znížiť devízové príjmy, zhoršiť energetickú stabilitu a obmedziť manévrovací priestor vlády. Lenže medzi „oslabiť režim ekonomicky“ a „dosiahnuť pluralitnú politickú zmenu“ je veľká medzera. Za vyše 60 rokov embarga sa režim nezrútil; menil sa, adaptoval sa, ale nepadol. Aj preto Valné zhromaždenie OSN opakovane žiada ukončenie embarga; v októbri 2025 opäť prijalo rezolúciu proti nemu veľkou väčšinou.

V kontexte hrubého porušovania humanitárnych noriem vo svete je ešte ťažšie obhájiť politiku, ktorej vedľajším alebo predvídateľným účinkom je ďalšie zhoršenie života civilistov. Aj keď právne nejde automaticky o porušenie IHL v úzkom slova zmysle, normatívne to vyzerá veľmi zle: ak štát vedome presadzuje politiku, o ktorej vie, že prehĺbi nedostatok jedla, liekov, elektriny a zdravotnej starostlivosti, tak sa dostáva do kolízie aspoň s logikou ochrany civilného obyvateľstva a s ľudskoprávnymi záväzkami. OHCHR práve z tohto dôvodu dlhodobo zdôrazňuje, že jednostranné donucovacie opatrenia môžu podkopávať právo na primeranú životnú úroveň, zdravie a sociálne zabezpečenie.

K samotným výrokom Grahama a Trumpa preto patrí aj morálny problém jazyka. Reči o „likvidácii“ alebo „uškrtení“ režimu môžu byť pre domácu politiku efektné, ale v medzinárodnom prostredí pôsobia ako jazyk kolektívneho trestu. Taký jazyk znižuje dôveryhodnosť tvrdenia, že cieľom je pomoc kubánskemu ľudu. Ak prostriedkom má byť ďalšie priškrtenie ekonomiky, ľudia na ostrove veľmi rýchlo nadobudnú dojem, že sú len nástrojom geopolitického nátlaku. Aj preto takáto rétorika často mobilizuje nielen exil, ale aj obranný reflex vo vnútri samotnej Kuby.

Moje vecné zhrnutie je teda toto: dopad je vysoký, najmä na civilistov; účinnosť pri zmene režimu je nízka až neistá; a v dnešnom humanitárnom a ľudskoprávnom kontexte je takáto politika skôr ťažšie obhájiteľná než presvedčivá. Ak je cieľom skutočne oslabiť represívny aparát a nie populáciu, oveľa racionálnejšie sú cielené osobné sankcie, finančné a vízové zásahy proti konkrétnym funkcionárom, podpora nezávislej občianskej spoločnosti a humanitárne kanály, ktoré neudusia celú krajinu.

Súhlasný postoj prezidenta Donalda Trumpa s tvrdou rétorikou senátora Lindseyho Grahama o „ekonomickom uškrtení“ režimu na Kube možno hodnotiť z troch rôznych rovín: politickej, právno-medzinárodnej a etickej. Každá z nich vedie k trochu odlišnému záveru.
Z čisto politického hľadiska ide o pokračovanie dlhodobej americkej stratégie maximálneho tlaku voči kubánskemu režimu, ktorá existuje už od čias po začiatku Kubánskej revolúcie.

Súhlas prezidenta s takou rétorikou možno interpretovať ako signál domácej politickej podpore tvrdej línie (najmä kubánsko-americkej komunite na Floride), potvrdenie sankčnej politiky a tlaku na zmenu režimu a pokračovanie ideologického konfliktu s komunistickým systémom v Havane.

V tomto zmysle nejde o nič úplne nové – ide skôr o radikalizáciu tónu, nie zásadnú zmenu cieľa americkej politiky. Z pohľadu medzinárodného práva je problematické najmä to, že otvorená rétorika o „likvidácii“ alebo „uškrtení“ režimu môže byť vnímaná ako politika ekonomického nátlaku na suverénny štát a jednostranné sankcie bez mandátu OSN sú často kritizované ako sporné z hľadiska princípu nezasahovania do vnútorných záležitostí štátu.

Preto aj Valné zhromaždenie OSN opakovane vyzýva na zrušenie amerického embarga voči Kube. Samotná rétorika však nepredstavuje porušenie medzinárodného práva, pokiaľ nejde o priamu výzvu na použitie sily.

Najkontroverznejší je práve morálny rozmer takejto rétoriky, najmä v súvislosti s tým, čo sa deje na Blízkom východe.
Ak politický líder podporuje politiku, ktorej deklarovaným cieľom je ekonomicky „priškrtiť“ režim, vzniká otázka do akej miery budú následky niesť civilní obyvatelia a nie politická elita.

Kritici preto tvrdia, že takáto stratégia môže viesť k kolektívnemu trestu obyvateľstva a súčasne posilňuje propagandu režimu, ktorý môže obviňovať zahraničného nepriateľa za ekonomické problémy.

Napriek šesťdesiatim rokom sankcií režim na Kube nekolaboval, skôr sa prispôsobil a prežil rôzne fázy ekonomického tlaku.
Preto možno oprávnene predpokladať, že tvrdá rétorika môže byť síce politicky mobilizačná, ale strategicky má obmedzený efekt.
Samostatnou kapitolou je však súčasná situácia vo svete. Ak chcela dať americká administratíva, hlavne jastrabi na čele prezidentom D. Trumpom, nejaký príklad v tom smere, že si vezmeme čo budeme chcieť, tak sa zrejme prepočítala. Ich protivníci určite nesedia tíško v kúte a nečakajú, kým americká a izraelská ekonomika neskolabuje. Jackpot zrejme zoberie niekto iný, ale budeme sa naň skladať zrejme všetci. Ako v prípade vojnových pôžičiek Ukrajine.

Súhlas prezidenta Trumpa s takouto rétorikou možno chápať ako politické potvrdenie stratégie maximálneho tlaku na kubánsky režim. Z hľadiska medzinárodného práva ide skôr o kontroverzný politický postoj než o jasné porušenie práva. Najväčšie otázniky však vyvoláva etický a humanitárny rozmer – teda či ekonomický tlak zameraný na režim nezasahuje v praxi predovšetkým bežných obyvateľov.

Ak by situácia nebola taká vážna, dalo by sa povedať: počkajme a uvidíme. To sa ale v globálnej politike nedá.