Jozef Dobrotka bol štátnou mocou (vyšetrovateľom OR PZ Prievidza mjr. Jozefom Mazánom) expresne  rýchlo  a účelovo obvinený pre zločin neuposlúchnutia rozkazu podľa § 393 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 134 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Z uvedeného dôvodu mu bol ako otcovi dvoch malých detí dočasne pozastavený výkon štátnej služby a služobný plat mu bol krátený na 60%, taktiež mu bol automaticky zrušený príspevok na bývanie.

Bratislavský prvostupňový súd uznal čatára Jozefa Dobrotku vinným za neuposlúchnutie rozkazu počas núdzového stavu, hoci jeho obhajoba postavila silnú obranu na tvrdení, že rozkaz bol vydaný v rozpore s ústavným zákonom. Problém však nespočíva len v samotnom rozhodnutí súdu. Ide o širší rámec: kto vlastne mohol legálne nariadiť nasadenie ozbrojených síl v čase pandémie? A kde sa skončila právna istota a začala mocenská improvizácia?

Prezident alebo vláda? Kto velí armáde v núdzovom stave

Základný spor v prípade Dobrotku sa točí okolo článku 5 ods. 4 písm. a) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., podľa ktorého výkon mimoriadnej služby profesionálnym vojakom počas núdzového stavu môže nariadiť výlučne prezident republiky, a to na návrh vlády.

V prípade celoplošného testovania s názvom „Spoločná zodpovednosť“ to však išlo inak: vláda Igora Matoviča uznesením č. 665 z 18. októbra 2020 rozhodla priamo o nasadení ozbrojených síl, bez toho, aby existoval dokumentovaný návrh smerovaný prezidentke Zuzane Čaputovej a jej rozhodnutie v zmysle tohto ústavného zákona. Prezidentku Matovičova vláda bezprecedentne obišla.

Práve tento krok je považovaný za prekročenie právomocí a jeden z hlavných bodov trestného oznámenia, ktoré podal na Matovičovu vládu Juraj Dobrotka (brat Jozefa) prostredníctvom advokáta JUDr. Pavla Gráčika.

Na mieste je otázka. Je možné považovať „použitie ozbrojených síl Slovenskej republiky na prípravu a vykonanie na celoštátneho testovania obyvateľstva na území Slovenskej republiky na prítomnosť ochorenia COVID-19 v čase a v rámci odstraňovania následkov núdzového stavu“ za nariadenie výkonu „mimoriadnej služby profesionálnym vojakom“, ktoré v núdzovom stave môže len prezident SR na návrh vlády SR?

Nie „povolaní“, ale presmerovaní do režimu mimoriadnej služby

Je dôležité pripomenúť, že profesionálni vojaci sú v služobnom pomere nepretržite, teda nie sú „povolávaní“ do služby ako záložníci. V čase núdzového stavu však môžu byť ich úlohy presmerované do tzv. mimoriadnej služby, čo je osobitný režim výkonu štátnej služby počas krízovej situácie. Jej nariadenie podlieha výlučnej kompetencii prezidenta republiky na návrh vlády. Ak teda vláda tento krok podnikla sama a ozbrojené sily boli bez rozhodnutia prezidentky Zuzany Čaputovej nasadené v rámci operácie „Spoločná zodpovednosť“, vzniká podozrenie, že Matovičova vláda obišla ústavný rámec.

Súdy bez pochýb, vojaci bez výnimky

V tomto právnom vákuu sa ocitol vojak Jozef Dobrotka. Odmietol splniť rozkaz, ktorý mal – z pohľadu obhajoby – charakter nezákonného príkazu, pretože viedol k nasadeniu do režimu mimoriadnej služby bez splnenia zákonom predpísaného postupu. Súd však tento argument neuznal a rozhodol, že Dobrotka sa dopustil trestného činu neuposlúchnutia rozkazu.

Ak bola mimoriadna služba profesionálnych vojakov nariadená mimo zákonného postupu, vzniká otázka: môže byť vojak potrestaný za to, že uposlúchnutie takejto „pseudo-právnej“ požiadavky odmietol?

Prvostupňový súd, ktorý Juraja Dobrotku odsúdil na tieto pochybnosti neprihliadol. Rozhodol, že Dobrotka mal rozkaz poslúchnuť, keďže v čase núdzového stavu sa nachádzal v hierarchickom služobnom pomere. Ako člen OS SR mal vykonať to, čo mu velenie nariadilo. Argument, že rozkaz bol nezákonný, súd neuznal – nešlo podľa neho o „zjavne nezákonný rozkaz“, ktorý by legitimizoval jeho odmietnutie.

Aká je skutočná podstata Pandemickej dohody? „Ide o moc,“ vysvetľuje europoslankyňa

Vojenské právo ale v tomto bode balansuje na hrane: medzi lojalitou a slepou poslušnosťou. Zákon č. 281/2015 Z. z. (o štátnej službe profesionálnych vojakov) hovorí, že vojak je povinný uposlúchnuť rozkaz, ak nie je zjavne nezákonný. No ak bol príkaz postavený na vládnom rozhodnutí, ktoré preukázateľne obišlo ústavnú normu, potom možno práve o takejto nezákonnosti mala byť reč.

Vyšetrovanie na základe trestného oznámenia, ktoré podal brat odsúdeného je kľúčovým nástrojom na zodpovedanie tejto otázky.

Trestné oznámenie podané na členov 14. vlády SR (Igora Matoviča), ktorí sa podieľali na prijatí uznesenia č. 665/2020, ktoré môže dať odpoveď na otázku, na ktorej advokát obvineného postavil svoju obhajobu, na ktorej odpoveď nehľadala pri vynesení rozsudku o vine odpoveď sudkyňa, rozporuje, že: vláda bez návrhu adresovaného prezidentke rozhodla o použití ozbrojených síl počas núdzového stavu, tým de facto nariadila výkon mimoriadnej služby, čo je podľa ústavného zákona výlučne v kompetencii prezidenta na návrh vlády a teda mohla dôjsť k prekročeniu právomocí verejných činiteľov, ktoré môže napĺňať skutkovú podstatu trestného činu.

Advokát Gráčik v oznámení argumentuje, že ide o porušenie čl. 5 ods. 4 písm. a) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu. Navyše, keďže ide o konanie ústavných činiteľov, nie je možné sa odvolávať na „nevedomosť o zákone“.

K dnešnému dňu (jún 2025) nebolo verejne oznámené, že by došlo k formálnemu obvineniu konkrétnych osôb na základe tohto trestného oznámenia. Je teda pravdepodobné, že vec je v štádiu preverovania, prípadne bola odložená, čo by nebolo nezvyčajné pri trestných oznámeniach týkajúcich sa rozhodnutí vlády počas krízových období.

Otázku, či vláda pri uznesení č. 665 porušila ústavný zákon, nemôže jednoznačne vyriešiť súd v prípade vojaka Dobrotku (ten rieši len jeho konkrétne konanie). Odpoveď môže dať až vyšetrovanie a prípadné obvinenie členov vlády, ktoré prebieha na základe trestného oznámenia Juraja Dobrotku. Do tej doby ide o legitímne, ale zatiaľ neuzavreté podozrenie.

Môže byť „použitie ozbrojených síl“ bez rozhodnutia prezidenta považované za nariadenie mimoriadnej služby?

Argumenty ZA: Vláda v uznesení hovorí výlučne o „použití ozbrojených síl“, nie o „nariadení mimoriadnej služby“. Mohla považovať nasadenie armády za logistickú podporu (napr. distribúcia materiálu, organizácia dopravy), nie za vojenský výkon služby.

Argumenty PROTI (a sú relevantnejšie): Samotný text uznesenia č. 665 hovorí, že ide o nasadenie ozbrojených síl v čase núdzového stavu na riešenie jeho následkov, čo spĺňa podmienky výkonu mimoriadnej služby. Profesionálni vojaci boli rozkazom povolaní (presmerovaní) do služby v čase krízového stavu, čo presne definuje „mimoriadnu službu“. Ak ide o mimoriadnu službu, musela byť nariadená prezidentom, inak je právne pochybná.

Ak bol rozkaz na výkon služby vydaný v rozpore s ústavou, profesionálny vojak mal nielen právo, ale povinnosť odmietnuť jeho splnenie (§ 132 ods. 5 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov).

Toto je presne obranná línia Dobrotku: ak rozkaz nemal oporu v zákone, jeho neuposlúchnutie nemôže byť trestným činom.

Zatiaľ nie je verejne známe, prečo prvostupňový súd túto ústavnoprávnu otázku obišiel alebo považoval za irelevantnú. Pravdepodobne sa sústredil na formálnu stránku – že vojenský rozkaz bol vydaný, bol platný v systéme velenia OS SR, a vojak ho vedome odmietol.

Avšak, ak by nadriadený vydal rozkaz na základe uznesenia, ktoré nebolo zákonným spôsobom potvrdené hlavou štátu, nie je zrejmé, na akom právnom základe tak urobil. Preto má tento prípad silný potenciál na ústavné alebo kasačné preskúmanie.

Rozhodnutie bratislavského súdu

Nakoľko išlo o neuposlúchnutie rozkazu v krízovej situácii, spáchal Jozef Dobrotka podľa rozhodnutia súdu trestný čin podľa paragrafu § 393, odsek 1 a 4. s poukazom na § 134, odsek 2, písm. a):

Hoci trestný čin, za ktorý bol Jozef Dobrotka odsúdený, nesie zákonnú trestnú sadzbu odňatia slobody na päť až pätnásť rokov (podľa § 393 ods. 4 Trestného zákona), súd využil ustanovenie § 38 ods. 2, ktoré umožňuje mimoriadne zníženie trestu v prípade, že poľahčujúce okolnosti výrazne prevažujú nad priťažujúcimi. Práve s odvolaním sa na tento paragraf mohol Dobrotkovi namiesto väzenia uložiť peňažný trest vo výške 5 000 eur, pričom ako poistku pre prípad nezaplatenia súd určil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov. Tento právny mechanizmus sa využíva zriedka, no je zákonný a reflektuje individuálne okolnosti prípadu.

Pandemická amnestia: politické veto ako definitíva

Ironicky, Dobrotkovi ani stovkám ďalších ľudí v obdobných prípadoch nepomôže ani tzv. pandemická amnestia. Tá mala pôvodne zrušiť priestupkové a správne konania súvisiace s porušením pandemických opatrení. Nový prezident Peter Pellegrini však zákon vetoval – nie z formálnych dôvodov retroaktivity, ale z hodnotového nesúhlasu. Podľa jeho slov by nedokázal pozerať do očí pozostalým po obetiach covidu, ak by štát plošne odškodnil tých, ktorí pandemické pravidlá vedome porušovali. Za prípustnú označil len úľavu pre ľudí, ktorí boli proti svojej vôli umiestnení do štátnych karanténnych zariadení.

Parlament má možnosť prezidentovo veto prelomiť, no strana Hlas-SD – kľúčový politický jazýček na váhach – zatiaľ odmieta takýto postup podporiť.

Ani keby amnestia prešla, na Dobrotkov prípad by sa nevzťahovala. Nejde totiž o priestupok, ale o vojenský trestný čin – neuposlúchnutie rozkazu. Dobrotka tak ostáva symbolom individuálneho trestu v prostredí, kde sa skutočné rozhodnutia prijímali často v zhone, pod vplyvom strachu – a nie vždy v súlade s literou zákona.

Kto nesie zodpovednosť?

Z pohľadu ústavného práva je veľmi dôvodné považovať nasadenie ozbrojených síl na operáciu „Spoločná zodpovednosť“ za výkon mimoriadnej služby – teda akt, ktorý mal byť podľa ústavy výlučne v rukách prezidentky SR. Ak takýto akt vydala iba vláda bez predloženia návrhu prezidentke, došlo zrejme k porušeniu ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.

Tento aspekt je v centre právnej obhajoby Dobrotku – a mal by byť predmetom širšej verejnej a ústavnoprávnej diskusie.

Treba pripomenúť, že táto vojenská operácia, pri ktorej vláda obišla prezidentku, rozdelila spoločnosť na otestovaných a neotestovaných pochybnými AG testami, ktoré neboli určené výrobcom na diagnostiku ochorenia Covid-19. Matovičová operácia rozdelila spoločnosť na tých, ktorí dostali modrý papierik, ktorý im umožnil pracovať, cestovať medzi okresmi a tých, ktorí ho nedostali a ktorým toto mimoriadne nasadenie armády v núdzovom stave obmedzilo základné právo slobodne sa pohybovať a pracovať, živiť seba a svoju rodinu.

Smrť 35-tisíc dôchodcov cez pandémiu spája Huliak s vedcami

Otázka znie, prečo doteraz nebola vyvodená žiadna právna zodpovednosť voči členom vtedajšej vlády, ktorá podľa trestného oznámenia porušila ústavný zákon a prekročila rámec svojich právomocí. Trestné oznámenie JUDr. Gráčika hovorí priamo: „Je nemysliteľné, aby najvyšší činitelia štátu nepoznali zákon, ktorý jasne určuje, kto má právomoc nariadiť mimoriadnu službu vojakom.“

Ak sa táto právna línia nepreskúma, zostane v spoločnosti nebezpečný precedens: vláda môže v čase krízy nahradiť prezidenta a nasadzovať armádu mimo rámec zákona, bez toho, aby za to niesla následky. A vojak, ktorý na to poukáže, môže byť potrestaný.

Prípad Jozefa Dobrotku nie je o jednom vojenskom rozkaze. Je o rozpore medzi lojalitou a právnym vedomím, medzi zákonnosťou a mocou. Ukazuje, že pandémia nebola len zdravotnou, ale aj ústavnou krízou, v ktorej sa rozhodovalo rýchlo, často bez plného rešpektu k právnemu štátu. Spochybňovať všetky opatrenia plošne nemá zmysel. Ale v demokracii je legitímne pýtať sa, kde sa končí právomoc vlády a začína zodpovednosť jednotlivca.