Žijeme v dobe, keď sa z morálky stal marketing a z bezpečnosti komunikačná kampaň. Kto včera posunul krajinu do rizika, dnes sa tvári ako ten, kto nás pred rizikom varuje. Kto včera tlieskal „pravidlám“, dnes tlieska výnimkám. A kto včera kričal pri každom civilistovi, dnes zrazu nevidí nič, alebo iba to, čo sa mu hodí.

Tento cynizmus nie je náhoda. Je to systém. A v tomto systéme má bežný človek jednu nevýhodu. Má pamäť.

Dvojitý meter ako oficiálna reč

Vojny, útoky, odvetné údery aj civilné obete dnes dostávajú nálepky podľa toho, kto ich pácha, nie podľa toho, čo sa stalo. V jednej vojne je každý mŕtvy civilista udalosť. V inej je civilista „kolaterál“. Raz je zničená škola dôvod na titulky, raz je to šum. Ľudia to vidia. A preto prestávajú veriť aj tým, ktorí ešte včera hovorili o právach, humanite a medzinárodnom práve.

Cynizmus nie je len v tom, že sa zabíja. Cynizmus je v tom, že sa zabíjanie triedi na správne a nesprávne a morálka sa používa ako politická munícia.

Španielsko ako test, či EÚ stojí pri členskom štáte

Španielsko odmietlo, aby USA použili základne Rota a Morón na operácie súvisiace s bombardovaním Iránu. Madrid sa nebál povedať, že ide o akt v rozpore s medzinárodným právom.

Trump reagoval urazene a trestajúco. Pohrozil, že „odstrihne všetok obchod so Španielskom“, lebo Madrid mu „nevyšiel v ústrety“.

EÚ sa cez Komisiu nepostavila za Španielsko. Namiesto toho odkázala, že chce „stabilné, predvídateľné a vzájomne prospešné“ obchodné vzťahy s USA a že bude brániť „záujmy EÚ“. Preložené do normálnej reči: dôležitejšie je nemať konflikt s Washingtonom než jasne sa postaviť za členský štát, ktorému Trump pohrozil. Rovnako macošsky sa postavila k záujmom Maďarska či Slovenska, keď Ukrajina stopla tranzit a Komisia len odkázala, že „nie sú bezprostredné obavy o dodávky“.

Vyfarbil sa aj Friedrich Merz, ktorý sa v tom čase počas návštevy Bieleho domu nepostavil jednoznačne za európskeho spojenca. Navyše predtým dával najavo, že USA a Izrael za údery proti Iránu „nebude karhať“.

Výsledok vyzerá takto. Jedna krajina v EÚ povie nahlas „je to nelegálne“ a zastaví základne. Washington sa vyhráža. Brusel sa jej otočí chrbtom. A Berlín sa radšej neháda.

EÚ dnes pôsobí, akoby mala odvahu len vtedy, keď to nič nestojí. Keď sa má riskovať spor so silnejším, zrazu ticho, strieda opatrnosť a frázy. Suverenita sa zmení na papier, ktorý sa vytiahne, keď to vyhovuje, a schová, keď to bolí. Kladiem si otázku, či je EÚ ešte spoločenstvom jej členských štátov, alebo len aparát lokajského vzťahu s mocnejším.

Olympijská neutralita: princíp len pre vybraných

Cynizmom prekypuje v týchto dňoch aj Medzinárodný olympijsky výbor (MOV). Voči Rusku a Bielorusku dokázal byť tvrdý a konkrétny:  režim „neutrality“, bez vlajky, hymny a štátnych symbolov, s prísnymi podmienkami a vyradením športovcov napojených na armádu alebo bezpečnostné zložky. Aj na ostatnej Olympiáde v Miláne ruská hymna nezaznela a MOV umožnil štart len hŕstke športovcov tejto športovej veľmoci vo farbách neutrality (AIN).

Keď však prídu výzvy, aby MOV rovnakým metrom riešil Izrael v kontexte vojnových zločinov spáchaných v Gaze, odpoveď je opačná: že izraelský aj palestínsky olympijský výbor sú uznané a majú „rovnaké práva“, teda v praxi odmieta kolektívne sankcie športovcov.

Po úderoch USA a Izraela na Irán MOV znovu zopakoval mantru o „neutralite“. Olympijské prímerie je zrazu len nezáväzná výzva a MOV ho „nevie vymáhať“. Preložené do normálnej reči: pri Rusku sa dá urobiť režim sankcií a tvrdých podmienok, pri Izraeli a USA sa zrazu nájde neutralita, ktorá „nemá nástroje“. A ja už len čakám sankcie proti Iránu, lebo si „dovolil odpovedať“.

Cynizmus v reči o obetiach

Pri Ukrajine sme roky v režime detailu. Mená, tváre, fotky, počty, titulky. Pri každej ruskej rakete ide okamžite morálny verdikt a jazyk o barbarstve. Lenže keď v prvých hodinách útokov na Irán prišla správa o zásahu dievčenskej školy v Minábe, tón bol iný. Informácia sa posúvala opatrne, s brzdou, so slovami „neoverené“. Až po niekoľkých dňoch, keď sa už do veci vložila OSN a keď sa to nedalo jednoducho „vymlčať“, priniesol Reuters súhrn: škola zasiahnutá počas prvých vĺn útokov, podľa iránskych zdrojov desiatky až vyše 160 mŕtvych detí, a k tomu poistka, že USA školu zámerne necielili a Izrael vec „preveruje“. Kým pri Ukrajine sme informovaní takmer v priamom prenose a často poznáme detaily ešte skôr, než sa stihnú zrútené steny odhrnúť, pri Iráne sa aj školské dievčatá najprv stratia do šumu.

Z tohto cynizmu sa dvíha žalúdok. Keď ide o „nesprávneho“ páchateľa, správa žije vlastným životom. Keď ide o „správneho“ páchateľa, prvá reakcia je brzda, mlčanie, alebo škatuľka „neoverené“. A áno, opatrnosť je v konflikte normálna. Ale selektívna opatrnosť je nástroj. Jedny obete majú tvár a súcit, druhé obete majú poznámku pod čiarou.

Rovnaký meter vidno aj pri „cieľoch“. Reuters informoval, že pri prvých úderoch boli podľa iránskych štátnych médií zabití rodinní príslušníci najvyššieho duchovného lídra Alího Chameneího vrátane jeho dieťaťa a vnučky. Správa sa zmestila na pár riadkov a ukázala fotografiu zbombardovanej rezidencie. Chýbali mená, chýbali tváre, chýbal príbeh. Medzitým sa na sieti X šíri set fotografií dieťaťa, ktoré pro-Khamenei účty označujú za Zahru Mohammadi Golpayegani, 14-mesačnú Chameneího vnučku. Identitu dieťaťa na týchto fotografiách však nezávisle potvrdiť nevieme. Bez tváre obete sa súcit vypína oveľa ľahšie, pritom mainstream vie v iných vojnách urobiť z jednej fotky symbol (bezvládne telo chlapca, ktorého vyplavilo more, z roku 2015).

Keď tí, čo vyrobili hrozbu, dnes kričia „hrozba“ a prokurátor škodu nevidí

Vrcholom je status Fan page Izraelského veľvyslanectva na Slovensku „Izrael na Slovensku“, ktorý straší iránskymi raketami a posúva strach až k Slovensku. Na prvý pohľad je to len varovanie. Mapka, oblúky, veta o dolete. Lenže v skutočnosti je to čistý cynizmus. Tí, ktorí svojimi krokmi pomohli roztočiť eskaláciu, dnes vystupujú ako tí, ktorí nás pred dôsledkami tej eskalácie „zodpovedne“ varujú.

Ak vojensky napadnem krajinu vyzbrojenú raketami stredného a dlhého doletu, je logické, že pri zvolenej asymetrickej obrane začnú z nej vylietavať rakety. A že nejaká z nich môže raz dopadnúť aj mimo regiónu. Práve preto je cynické, keď agresor prehodí zodpovednosť na publikum a povie mu: „Pozrite, aké nebezpečné sú iránske rakety.“

Slovensko do tejto logiky vstúpilo ešte jedným krokom, ktorý sa dnes vracia ako bumerang. V roku 2022 Hegerova vláda s ministrom obrany Jaroslavom Naďom darovala Ukrajine systém protivzdušnej obrany S-300, teda kľúčový prvok ochrany slovenského vzdušného priestoru. Už vtedy pred tým „bohumilým“ činom varovala opozícia. Dnes je cynické, keď kruhy blízke tej istej politickej línii strašia „iránskou raketovou hrozbou pre Slovensko“.

Aby toho nebolo málo, krajský prokurátor Rastislav Remeta zastavil trestné stíhanie Jaroslava Naďa vo veci darovania vojenského materiálu Ukrajine. Odkaz bol jednoduchý. Slovensku nevznikla škoda. Dokonca zaznelo, že vtedajšia vláda bola „dobrý hospodár“.

Agresia USA a Izraela v Iráne nastavila tomuto „dobrému hospodáreniu“ zrkadlo. Škoda nie je len účtovná položka. Škoda je aj strata schopnosti. Škoda je aj nárast rizika. Škoda je aj to, že si v kríze odkázaný na cudzie rozhodnutia. NKÚ pritom v správe vyčíslil rozsah škody, ktorý z darovania Slovensku vznikol.

Ako bude pán krajský prokurátor vyčísľovať škodu, keď nejaká raketa na Slovensko skutočne dopadne, lebo ju nemalo čo na slovenskom nebi zastaviť?

Konzistentnosť alebo propaganda

Keď sa toto všetko spojí, človeku je z toho na zvracanie, lebo cíti, že ho niekto ťahá za nos. Jedni strašia, hoci sami pomohli vytvoriť eskaláciu, z ktorej dnes robia „raketovú hrozbu“ aj pre Slovensko. Druhí moralizujú, hoci si vyberajú, kedy sú prísni a kedy sú slepí. Tretí trestajú suverénne rozhodnutie spojenca ekonomickou hrozbou. A štvrtí uplatňujú princípu olympizmu, len keď sa im to hodí.

S-300 sme darovali Ukrajine. Patrioty nás kryli len dočasne a potom sa stiahli tam, kde ich NATO potrebuje viac. Dnes čakáme na Barak MX z Izraela. Práve z toho Izraela, ktorého kruhy nás strašia iránskou hrozbou, kým on sám míňa protivzdušné kapacity na obranu proti iránskej odvetnej raketovej paľbe. Kedy sa v takejto situácii dočkáme „našej“ PVO a v akej sile?

Ak chceme z toho von, treba prestať hrať divadlo. Slovensko potrebuje späť schopnosť chrániť vlastný vzdušný priestor ako základnú štátnu funkciu, nie ako dočasnú službu od spojencov. Európa potrebuje prestať robiť morálku selektívne. A verejnosť potrebuje prestať veriť statusom a začať od politikov žiadať jednu vec: konzistentnosť. Platí to aj pri športe. Ak MOV uplatňuje princípy len na vybraných, odpoveďou môže byť aj občiansky tlak, vrátane bojkotu podujatí a sponzorov. Lebo bez konzistentnosti je z hodnotového sveta len propaganda.