Vladimír Mohorita: Prečo zástupcovia ľudu Danko a Kukan odmietajú ľudové hlasovanie?

Bratislava 7. októbra 2016 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)

Po nedeľnom referende v Maďarsku, v ktorom drvivá väčšina hlasujúcich odmietla nanucovanie Merkelovej exotických hostí na základe vnucovaných imigračných kvót, sa voči inštitútu referenda zdanlivo nečakane vyslovil predseda NR SR a predseda SNS Andrej Danko.

Ukázalo sa, že zástupcovi ľudu Dankovi sa nepáči snaha ľudu vyjadrovať svoj postoj v ľudovom hlasovaní – v referende. Referendum sa podľa neho ukazuje ako neefektívny inštitút v našich zemepisných šírkach, desiatky miliónov eur sa vraj dajú vždy vynaložiť efektívnejšie. Danko si myslí, že keby sa podobný plebiscit konal na Slovensku, boli by to vyhodené peniaze: “Je potrebné vnímať nálady obyvateľov, ale netreba to politicky siliť.“

Zdravý rozum však hovorí niečo iné, než ústa pána Danka. Ak sa pre neodôvodnene vysoko nastavený prah účasti na Slovensku zmaruje jedno referendum za druhým, neznamená to, že referendum je nezmysel. Znamená to, že prinajmenšom treba  povinné kvórum účasti znížiť. Ale skutočne správne riešenie je úplne zrušiť akékoľvek kvórum. Ak sú voľby do národného, či Európskeho parlamentu platné aj pri účasti sotva prevyšujúcej 10%, prečo by nemali byť platné výsledky referenda pri  akejkoľvek účasti? Nech rozhodujú hlasy tých občanov, ktorí majú záujem o súčasnosť i budúcnosť svoju, svojej rodiny i svojej vlasti. Prečo by mali občania, ktorí sú leniví prísť k urne, znemožňovať zodpovedným občanom rozhodovať o svojom údele?

Nemožno sa ubrániť silnému podozreniu, že istej, veľmi širokej vrstve politikov, ktorí majú bližšie k mocenskými štruktúram za oponou, ktoré ich riadia ako maňušky, než k vlastným voličom a vlastným občanom, je milé, keď je referendum pre nereálne vysoko stanovený prah účasti takmer neustále zmarené. Vďaka tomu o všetkom rozhodujú len zákulisné rokovania skupiniek nikým nevolených, no za to „vyvolených“, ktorí svoje zámery presadzujú cez rôzne Danky a Janky.

Mimochodom, dosiaľ bolo na Slovensku po roku 1989 uznané za platné iba jediné referendum: „zhodou“ okolností práve  referendum, ktoré veľmi nutne potrebovali pretlačiť slovenské aj európske „elity“ – referendum  o zavlečení Slovensko do EÚ z roku 2004. I tu sa však u mnohých vynárajú otázniky, ako to s týmto referendom bolo naozaj. Šíria sa totiž informácie, že  len pár hodín pred uzavretím hlasovacích miestností bola účasť aj na tomto referende vraj hlboko pod 50% , a potom, na poslednú chvíľu, „zázračne“ podskočila. Samozrejme, že nie na 48%, ale priamo na potrebných 52%….

Pred časom sme písali, ako pán Danko chváli nórsku demokraciu, ktorá je neslávne slávna svojím multi-kulti-lgbti kalifátovaním, kradnutím detí vlastným rodičom a ich následným prideľovaním pochybným existenciám. Azda jediná vec,  ktorá môže byť z „nórskej demokracie“ príkladom, je práve referendum. Nóri už dvakrát v referende hlasovali tak, že dosiaľ ostali mimo bruselskej klietky – v rokoch 1972 a 1994.  Práve tento jediný nórsky klad – národné hlasovanie, pán Danko, predseda národného parlamentu a strany, ktorá sa tvári ako národná, odmieta.

Len pred pár dňami sa riaditeľ analytického centra Európskej rady pre medzinárodné vzťahy Mark Leonard  sťažoval na hnutie takzvaných euroskeptikov, pričom  azda najviac ho rozhorčujú referendá:  „Jedna z vecí, o ktorých takmer všetky z týchto strán rady hovoria, je priama demokracia a referendá. Zistili sme, že tieto strany navrhujú 34 rôznych referend za vstup, či výstup z rozličných štátov, či združení spojených s EÚ v 18 štátoch – členoch EÚ. To, čo oni robia, je naozajstná kontrarevolúcia.“

Ako vidíme, SNS, osobitne po tom, čo ju – ako sa sám vyjadril – „refrešoval“  – pán Danko, rozhodne nepatrí na zoznam tých 55 strán v Európe, ktoré sa snažia zastávať záujmy ľudí a národa, a nie záujmy bohatých manipulátorov spoza opony.

Mimochodom, pred pár dňami proti referendu brojil aj iný slovenský politik – poslanec Európskeho parlamentu Eduard Kukan, naposledy videný v dzurindovsko-miklošovsko-frešovskej SDKÚ, z ktorej práve vystúpil. Kukanovi sa zasa nepáčilo ľudové hlasovanie bosnianskych Srbov o sviatku svojej republiky. Páni Danko a Kukan si teda môžu podať ruky. A možno i priamo SNS a miláčik západných štruktúr SDKÚ. Aj zhodný postoj Danka a Kukana k referendu naznačuje, že politika SDKÚ zo slovenského parlamentu nezmizla ani po tom, čo táto stranu spolu so svojím predsedom Frešom utrpela volebný debakel. Nemožno sa zbaviť dojmu, že SDKÚ v parlamente pôsobí i ďalej. Tentoraz už pod značkou „reFrešovanej“ SNS.

Vladimír Mohorita