Vinníka odrazu niet, všetci sa teraz tvária ako opozícia. A tú najhoršiu správu vám nepovedia

Bratislava 4. júla 2023 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)

Aj vy ste si všimli, že teraz sa všetky strany tvária, ako keby boli v opozícii, ako keby ani nikdy neboli súčasťou koalície, ktorá vznikla po voľbách? Dúfajú, že časť voličov do volieb zabudne, kto je vlastne podpísaný pod marazmom, v ktorom sa Slovensko nachádza

Kto je zodpovedný za stav, v ktorom dnes tento štát je? Za šialenú infláciu, za extrémny nárast zadĺženia, za všetky druhy kríz, depresií, nedostatkov a konfliktov, ktoré postihli všetky rezorty? A najmä za mizernú náladu a atmosféru studenej občianskej vojny v spoločnosti?

Dvaja hlavní vinníci, Matovič a Heger, budú vyťahovať nejaké absurdné grafy a tvrdiť, že sme sa nikdy nemali tak dobre. Ostatní spolupáchatelia sa však budú tváriť, že na biede, do ktorej sa Slovensko dostalo, v žiadnom prípade nemajú žiadny podiel viny a budú prstom ukazovať jeden na druhého.

Tak to už býva, že zodpovednosti sa každý rád vzdá, ak je spojená s nepríjemnosťami. Voľby sa blížia a oni sa predsa musia tváriť, že oni sú tí čistí, že oni všetky sľuby splnili, korupciu odstránili, transparentnosť a právny štát na Slovensku ustanovili, hospodárstvo a financie vylepšili, nájomné byty postavili, referendum sfunkčnili, Počiatkovu vilu znárodnili a vôbec, všetky tie ďalšie sľuby spred štyroch rokov do bodky naplnili. A ak náhodou nie, tak to nie je ich chyba, ale za to môžu tí druhí, a samozrejme, „lebo Fico“.

Na to potrebovali aj ten takmer rok od vyslovenia nedôvery vláde: aby ľudia zabudli a oni mohli prísť ako keby nič, s čistým štítom.

Pravda šokuje, ale aj oslobodzuje

Teraz však napíšem niečo kacírske. Na tom, ako sa vyhovárajú, totiž je aj kúsok pravdy. Nie veľký kúsok – táto banda komediantov, kleptomanov, plagiátorov a amatérov naozaj pokazila všetko, čo mohla. Ale kúsok pravdy na tom predsa len je.

A to je tá najhoršia správa. Pravda je totiž taká, že aj keby na Slovensko prišla tá najdokonalejšia, najlepšia vláda geniálnych, čestných, statočných, vlasteneckých superodborníkov, tak by pravdepodobne nemala šancu situáciu nejako dramaticky zlepšiť.

Ekonomika je v rukách cudzincov, politika, legislatíva, ideológia, masmédiá, to všetko je ovládané mechanizmami, na ktoré slovenský občan a jeho volený zástupca má už iba malý dosah. Štát ako taký je iba príveskom neokoloniálnej ríše Západu, ktorá funguje ako vysávač: jej sila a prosperita vždy bola postavená na vysávaní periférie, kam patrí aj Slovensko.

Za týchto okolností Ríša vymedzila Slovensku jeho miesto: užívame si trochu odlesku slávy impéria, bolo nám (ale aj ďalším podobným krajinám) pridelené miesto štátu lokajov a nádenníkov, ktorí sa nemajú celkom zle, ale ani zďaleka tak dobre ako sa má panstvo, obyvatelia centrálnej Ríše. Kedysi nám sľubovali, že sa to zmení, že sa životná úroveň vyrovná, ale dnes už ani tí najfanatickejší milovníci ríše takýmto nezmyselným bájkam neveria.

Vedenie takej krajiny ako Slovensko nemá šancu čokoľvek vážne ovplyvniť, ak len nechce Slovensko dostať na čiernu listinu globalistov a ich médií a urobiť ho terčom politických, ale najmä drastických ekonomických sankcií.

Keby sme sa proti imperiálnemu panstvu vzbúrili, možno by sme sa čiastočne ekonomicky oslobodili od niektorých koloniálnych vykorisťovateľských mechanizmov, ale na druhej strane, prišiel by trest a stratili by sme aj tú otrockú istotu, ktorú Ríša dáva svojim sluhom. Dá sa rozumne predpokladať, že dnes, keď zatiaľ neexistuje realistická alternatíva iného, lepšieho a menej neokoloniálneho medzinárodného spoločenstva, do ktorého by sa dalo „prestúpiť“, a keď už sme dokonca aj v potravinárstve sebestační len sotva z jednej tretiny, by nás takéto rozhodnutie uvrhlo do vážnych problémov.

Tu niet inej cesty k úspechu, len populizmus?

Buďme k sebe úprimní: za daných okolností tento systém zastupiteľskej demokracie, ktorý tu dnes máme, a ktorý by bolo priliehavejšie nazvať spindoktorskou kriminálnou oligarchickou kryptokraciou alebo tak nejako podobne, tento systém nedáva politikom inú šancu, než klamať a sľubovať nezmysly.

Aký išiel, takú našiel, hovorí staré porekadlo. Aký volič, taký politik, dalo by sa to parafrázovať. Nie, nechcem nikoho urážať, toto nie je kritika nás Slovákov. Toto je o ľudskej náture ako takej. Od mnohých často počujeme „Slováci sú takí a takí“. Pravda však je taká, že Slováci nie sú iní než iné národy! Nie sme horší, ale žiaľ, ani oveľa lepší než iní – ak neveríte, lepšie sa prizrite, koho si dokázali zvoliť napríklad Američania, a dokonca aj kultúrne národy ako Nemci, Francúzi, Angličania, či hoci bratia Česi.

Ľudia sú jednoducho takí. Na prvom mieste medzi prioritami má väčšina okamžitý blahobyt, pred pravdou, spravodlivosťou, zodpovednosťou voči budúcim generáciám. Hlavným kritériom pri voľbách je, kto im viac ponúkne a viac ulahodí ich emóciám. Viď slovenské parlamentné voľby 2020 – škoda k tomu viac dodávať.

V systéme, tak ako je nastavený, berúc do úvahy ľudskú prirodzenosť, nie je možné s úspechom robiť politiku inak ako populisticky. Cesta k úspechu je jediná: tváriť sa ako šaman, ktorý má všetky odpovede, a ktorý rázne zatočí so všetkým, čo doteraz všetci tí amatéri pred ním robili zle.

A tak tu máme pred voľbami festival populistov, ktorí sa budú predháňať v nereálnych sľuboch a budú sa tváriť ako praví apoštoli svojej ideológie. Ľavica, pravica, liberalizmus, kresťanská demokracia, progresivizmus… ibaže tieto tradičné nálepky už dávno stratili skutočný zmysel. Áno, dávajú tým, ktorí si ich sprivatizovali akúsi osnovu, okolo ktorej môžu splietať svoj populizmus, ale to je tak asi všetko. V skutočnosti sú povolené iba „strany mírného pokroku v mezích zákona“, ako to pred vyše storočím sarkasticky formuloval Jaroslav Hašek, všetko ostatné je potom z pohľadu mediálneho mainstreamu už len temná priepasť obývaná dezolátskymi hybridnými príšerami a dezinformačnými hoaxovými netvormi.

Keď sa kal usadí a ukáže sa realita

Ak sa na vec pozrieme z ešte väčšieho odstupu, tak uvidíme, že situácia, v ktorej žijeme, si zasluhuje hlbšie zamyslenie. Sme obklopení tovarom, ktorý má na spodnej strane nápis Made in China, a ktorý je ešte stále pomerne lacný. Zatiaľ. Aj to však len do času. Neokoloniálna ríša Západu, ktorej sme okrajovou súčasťou, si ešte stále užíva dolárový a eurový blahobyt a profituje z toho, že niekto na druhom konci sveta lacno vyrába a žije tak skromne, ako by sme my žiť nechceli. Je však veľa náznakov, že by jedného dňa neokoloniálny systém Západu mohol ustúpiť multipolárnemu svetu, v ktorom Európan – a tobôž ten východný – bude musieť v produktivite práce a v odmene za ňu tvrdo a rovnocenne súťažiť s ľuďmi z „chudobných“ kontinentov.

Pochopiteľne, Západ sa svojho nadradeného postavenia a nadmerného blahobytu nevzdá bez boja. Kto si to odnesie? No predsa tí najslabší z periférie. Teda tí, ktorí sa nebudú vedieť brániť. Tí, ktorí z pohodlnosti či hlúposti nechali všetko druhým. Tí, ktorých krajiny stratia schopnosť sebazáchovy, vnútorného obsahu svojej štátnosti, ktorým nie je nič iné, než reálna zvrchovanosť.

Čo nám to naznačuje? Hoci z krátkodobého hľadiska sa to niekedy môže javiť inak, pre dlhodobé prežitie národa a dôstojný život budúcich generácií v skutočnosti neexistuje iná správna cesta, len stáť na vlastných nohách – aj ako jednotlivci, aj ako štát. Uskromniť sa a v pote tváre si budovať svoje vlastné istoty. Jesť vlastný chlieb, ktorý si dorobíme na vlastnej roličke – možno malej, ale vlastnej. Zápecníctvo, nacionalizmus, xenofóbia… nech si to nepriatelia nazývajú ako chcú. Národy, ktoré prežili, presne vedia, že to je jediná cesta k záchrane.

Blížia sa voľby. Každá strana vám bude sľubovať len samé pekné veci. Nič iné im nezostáva, ak chcú v konkurencii uspieť. Ale predsa len je medzi nimi rozdiel. Niektorí robia všetko pre cudzieho pána, druhí čosi aj pre národ. Nič nie je dokonalé, ale keď neprší, nech aspoň kvapká. Taká je politická realita. Bolo by dobré, keby si to uvedomilo čím viac občanov.