Priestor lemovaný kolonádami zaplnili pútnici prežívajúci v Ríme dni Veľkonočnej oktávy. V 50-tisícovom zhromaždení boli badateľní najmä školáci z Milána v počte vyše 6000 a ďalšia vyše tisícka birmovancov z diecézy Treviso. Už v predošlý deň, keď spoločne s biskupom slávili svätú omšu vo Vatikánskej bazilike, dostali  od Svätého Otca v deň jeho menín ružence z olivového dreva vyrobené v Betleheme.

Veľký počet skupín prišiel na dnešnú audienciu aj z ďalších častí Talianska, z Nemecka a z viacerých slovanských krajín.

Prosme o milosť darovať iným odpustenie

V katechéze pápež František pokračoval v cykle o Modlitbe Pána. Tentoraz sa zameral na druhú časť piatej prosby Otčenáša: „… ako i my odpúšťame svojím vinníkom“ (Mt 6,12).

Dramatickým príbehom ženy, ktorá mala na smrteľnej posteli veľkú ťažkosť odpustiť tým, ktorí jej ublížili, Svätý Otec upozornil na skutočnosť, že prijatie Božieho odpustenia je podmienené ochotou odpustiť blížnemu. Každého z prítomných pozval uvažovať nad tým, či je schopný odpustiť. „A ak sa necítim schopný, poprosím Pána, aby mi dal milosť odpustiť, pretože je to milosť,“ ponúkol radu pápež František.

Namiesto zákona odplaty: „Čo si ty vykonal mne, to vrátim ja tebe“ Ježiš stavia zákon lásky: „Čo Boh vykonal mne, to vrátim ja tebe!“, vysvetlil ďalej Svätý Otec. Kresťan takto môže a má obdariť druhým odpustením:

„Boh dáva každému kresťanovi milosť písať dejiny dobra v živote svojich bratov, najmä tých, ktorí vykonali niečo nepríjemné a pochybili. Jedným slovom, jedným objatím, jedným úsmevom môžeme ostatným odovzdať to najvzácnejšie, čoho sa dostalo nám. Čo je to vzácne, čo sme dostali? Odpustenie, aby sme aj my boli schopní darovať iným odpustenie.“

– –

Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka, ktorú predniesol počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra v stredu 24. apríla 2019.

V úvode audiencie zaznelo biblické čítanie z Matúšovho evanjelia: «[K Ježišovi] pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“» (Mt 18,21-22).

Katechéza pápeža Františka:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes skompletizujeme katechézu o piatej prosbe Otčenáša, keď sa pristavíme pri vyjadrení „ako i my odpúšťame svojím vinníkom“ (Mt 6,12). Videli sme, že človeku je vlastné byť dlžníkom pred Bohom: od neho sme dostali všetko, v zmysle prirodzenosti a milosti. Náš život nie je Bohom len chcený, ale aj milovaný. Naozaj nie je tu miesto na namyslenosť, keď spájame ruky k modlitbe. V Cirkvi skutočne neexistujú ľudia, ktorí by stvorili sami seba, tzv. „self made man“. Všetci sme dlžníkmi voči Bohu i voči mnohým ľuďom, ktorí nás obdarili priaznivými životnými podmienkami. Naša identita sa buduje na základe prijatého dobra. Tým prvým je život, je to tak?

Kto sa modlí, učí sa hovoriť „ďakujem“. A my mnohokrát zabúdame povedať „ďakujem“! Sme sebci. Kto sa modlí, učí sa hovoriť „ďakujem“ a prosí Boha, aby bol voči nemu dobrotivý. Aj popri našej snahe tu vždy zostáva nevyrovnateľný dlh pred Bohom, ktorý nikdy nebudeme môcť splatiť: On nás miluje nekonečne viac než ho milujeme my. A potom, i keď sa usilujeme žiť podľa kresťanskej náuky, v našom živote bude vždy niečo, za čo nám treba prosiť o odpustenie: myslime na dni strávené v lenivosti, na chvíle, v ktorých naše srdce ovládla nenávisť, a tak ďalej… Tieto skúsenosti, ktoré žiaľ nie sú zriedkavé, nás nútia prosiť: „Pane, Otče, odpusť nám naše viny“. „Odpusť nám naše viny“ – prosíme Boha o odpustenie.

Ak sa dobre zamyslíme, táto prosba sa mohla obmedziť aj len na túto prvú časť, bola by pekná. Avšak Ježiš ju spája s druhým vyjadrením, ktoré vytvorí jednotu s tým prvým. Vzťah vertikálnej dobrotivosti zo strany Boha sa ďalej premieta a má sa premeniť do nového vzťahu voči našim bratom a sestrám: do horizontálneho vzťahu. Dobrý Boh nás pozýva, aby sme všetci boli dobrí. Dve časti invokácie sa spájajú do nekompromisného spojenia: prosíme Pána, aby nám odpustil naše viny, naše hriechy, „ako“ my odpúšťame našim priateľom, ľuďom, ktorí žijú s nami, našim blízkym, ľuďom, ktorí nám urobili niečo nepekné.

Každý kresťan vie, že pre neho existuje odpustenie hriechov, toto vieme všetci: Boh odpúšťa všetko a odpustí vždy. Keď Ježiš rozpráva svojim učeníkom o Božej tvári, opisuje ju výrazmi nežného milosrdenstva. Hovorí, že v nebi je väčšia radosť z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie, než zo zástupu spravodlivých, ktorí obrátenie nepotrebujú (pozri Lk 15,7.10). Nič v evanjeliách nenaznačuje, že by Boh neodpustil hriechy tomu, kto má ozajstný záujem a prosí o svoje znovuprijatie.

Ale milosť Božia, tak prekypujúca, je vždy zaväzujúca. Kto veľa dostal, musí sa naučiť veľa dávať a nenechávať si len pre seba to, čo dostal. Kto veľa dostal, musí sa naučiť veľa dávať. Nie je to náhoda, že sa Matúšovo evanjelium hneď po odovzdaní znenia „Otčenáša“ pristavuje pri jednom zo siedmich vyjadrení v ňom použitých, a to práve na zdôraznenie bratského odpustenia: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy“ (Mt 6,14-15).
A toto je silné, však?! Keď si pomyslím, že nie raz som počul ľudí povedať: „Nikdy tej osobe neodpustím! To, čo mi urobili, to nikdy neodpustím!“ – Ale Boh, ak ty neodpúšťaš, ti neodpustí. Ty sám zatváraš dvere. Premýšľajme, my sami, či sme schopní odpustiť, či odpúšťame alebo nie.

Istý kňaz, keď som bol v inej diecéze, mi s úzkosťou rozprával, že išiel dať posledné sviatosti jednej starenke, ktorá už bola na prahu smrti. Úbohá pani nemohla rozprávať. A kňaz sa jej spýtal: „Pani, ľutujete hriechy?“ Pani odpovedala, že áno. Nemohla ich vyznať, ale potvrdila, že áno. To je postačujúce. A potom sa jej opýtal: „Odpúšťate druhým?“ A pani, na prahu smrti povedala: „Nie“. Kňaza prenikla úzkosť. – Ak ty neodpustíš, Boh ti neodpustí.

Premýšľajme my, čo sme tu, či odpúšťame, či sme schopní odpustiť. – „Otče, ja to nedokážem, pretože títo ľudia mi vykonali toho toľko…“ – „Nuž ak to ty sám nedokážeš, popros Pána, aby ti dal silu to zvládnuť: Pane, pomôž mi odpustiť“.

Tu nachádzame pevné prepojenie medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu. Láska sa dožaduje lásky, odpustenie sa dožaduje odpustenia. Opäť u Matúša nachádzame mimoriadne silné podobenstvo venované bratskému odpusteniu (porov. 18,21-35). Vypočujme si ho:

Bol jeden sluha, ktorý mal obrovský dlh u svojho kráľa: desaťtisíc talentov. Suma nemožná na splatenie, neviem, koľko by to bolo dnes, ale stovky miliónov! Ale stane sa zázrak, a ten sluha nedostane odklad platby, ale úplné omilostenie. Neočakávaná milosť! Ale hľa, ten istý sluha, sa hneď vzápätí oborí na svojho brata, ktorý mu dlží sto denárov – čo je drobná vec – a napriek tomu, že ide o splatiteľnú sumu, neakceptuje ospravedlnenia, ani prosby. Preto ho nakoniec vládca znovu predvolá a dá ho odsúdiť. Pretože ak sa ty neposnažíš odpustiť, nebude ti odpustené, ak sa neposnažíš milovať, nebudeš ani milovaný.

Ježiš vkladá do ľudských vzťahov silu odpustenia. Nie všetko sa v živote vyrieši spravodlivosťou. Nie. Predovšetkým tam, kde sa musí postaviť bariéra zlu, musí niekto    milovať nad rámec toho, čo je povinné, aby znovu začal dejiny milosti. Zlo pozná svoje pomsty a ak sa toto nepreruší, hrozí, že sa bude šíriť a dláviť celý svet.

Namiesto zákona odplaty: „Čo si ty vykonal mne, to vrátim ja tebe“ – k takýmto gestám neraz dochádza, ako to všetci poznáme – Ježiš stavia ako náhradu zákon lásky: „Čo Boh vykonal mne, to vrátim ja tebe!“ Uvažujme dnes, v tomto tak krásnom veľkonočnom týždni, či som schopný odpustiť, a ak sa necítim schopný, poprosím Pána, aby mi dal milosť odpustiť, pretože je to milosť.

Boh dáva každému kresťanovi milosť písať dejiny dobra v živote svojich bratov, najmä tých, ktorí vykonali niečo nepríjemné a pochybili. Jedným slovom, jedným objatím, jedným úsmevom môžeme ostatným odovzdať to najvzácnejšie, čoho sa dostalo nám. Čo je to vzácne, čo sme dostali? Odpustenie, aby sme aj my boli schopní darovať iným odpustenie.

Preložila: Slovenská redakcia VR

– –

Bardejovský Slnovrat venoval pápežovi nový album

Svätého Otca pri záverečných osobných stretnutiach pozdravili aj členovia hudobnej kapely Slnovrat z Bardejova pod vedením Ľudovíta Billého, ktorí nedávno oslávili dvadsať rokov umeleckej činnosti. Odovzdali mu do daru aj svoj najnovší cd-album s piesňou Laudato si´, ktorá korešponduje s jeho výzvou o zodpovednom a úctivom vzťahu človeka k Božiemu stvoreniu.

Dvanásť nových jezuitských diakonov

Pápež František sa stretol aj so skupinou dvanástich jezuitských diakonov z Medzinárodného kolégia Najsvätejšieho mena Ježiš v Ríme, ktorí v utorok 23. apríla prijali svätenie z rúk arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Piati z nich pochádzajú z Indie a po jednom sú z Ukrajiny/Kazachstanu, Maďarska, Portugalska, Kórey, Singapúru, Konga a Kolumbie.