Bratislava 8. februára 2021 AKTUALIZOVANÉ (TASR/HSP/Foto:TASR-reprofoto)

Revizionisti zacítili príležitosť a chcú zrušiť Benešove dekréty. Po lopate zhrnuté: čo kto Slovákom spôsobil v čase do konca druhej svetovej vojny, to sa má premlčať, a čo sme potom dostali v rámci vysporiadania, to sa má zrušiť. Čo na to naša vláda?

Mnohé veci, ktoré sme kedysi považovali za samozrejmé, už akosi samozrejmé nie sú. Potom, ako sa východná a stredná Európa stala korisťou Ríše západu po víťazstve v Studenej vojne, v nej prebieha postupný proces likvidácie akejkoľvek nezávislej identity a suverenity každého druhu.

Tieto krajiny sa stali neokoloniálnymi príveskami Ríše, keď ich ekonomika, politika, kultúra, akademická sféra, veda, šport, skrátka všetko sa dostalo do polohy kontrolovanej béčkovej, céčkovej farmy západných centrál, do postavenia potácajúceho sa tela bez duše a bez hlavy – tá povinne vždy sídli na Západe.

Nedalo sa to všetko urobiť naraz, žaby sa musia variť pomaly, inak by z hrnca vyskočili. Na niektoré veci bolo treba počkať tridsať rokov – to je čas, za ktorý stará generácia odišla a mladú sa podarilo naformátovať tým správnym spôsobom. Keby sa vtedy, pred tridsiatimi rokmi, predostrelo vtedajšej populácii ako alternatívna ponuka oproti vtedajšiemu usporiadaniu vecí to, čo je dnes agendou EÚ a východoeurópskou realitou, tak by sa z tých rôznych nežných revolúcií asi veľmi rýchlo stala drsná kontrarevolúcia a veľká časť obyvateľstva by sa ešte veľmi rada vrátila za tie ostnaté drôty…

Dnešná populácia však už je iná. Názor tých starších už málokoho zaujíma a tí mladší majú v potrebnej štatistickej väčšine hlavy nastavené štandardne, tak ako sa dnes sluší a patrí. Technológie toto zabezpečujúce spoľahlivo fungujú. A preto až teraz, po tridsiatich rokoch, je vhodný čas na to, aby nastúpila ďalšia fáza zotročovania. Zdá sa, že jej (zďaleka nie jedinou) súčasťou by zrejme mala byť aj revízia povojnového vysporiadania Európy.

Čo sú Benešove dekréty?

Sú to právne normy, ktoré vydával exilový prezident Edvard Beneš v rokoch 1940 – 1945 v Londýne a neskôr v Prahe. (Na Slovensku od prechodu frontu vládla svojimi nariadeniami Slovenská národná rada, v ČSR bolo dvojvládie, až do októbra 1945.) Išlo o približne 150 noriem, ktoré boli dodatočne schválené vo forme zákona.

Dekréty v podstate vyjadrovali, že hoci je československá republika rozbitá a okupovaná, tak právne jestvuje. Väčšina dekrétov už stratila svoj význam, polemiku či nevôľu, najmä u Nemcov a Maďarov, vyvolávajú dekréty o konfiškácii majetku a odňatí štátneho občianstva Nemcom a Maďarom. (Tu treba poznamenať, že kým Nemci boli z ČSR následne odsunutí, Maďarom všetky práva vrátané v r. 1948).

Najmä bývalé šľachtické rody sa evidentne nezmierili so stratou majetkov. V rámci pozemkovej reformy v r. 1946 bola totiž skonfiškovaná pôda „zradcov slovenského národa“, ako aj Nemcov a Maďarov, ktorí nemali k 1. 11. 1938 československé občianstvo alebo vlastnili viac ako 50 hektárov pôdy, a následne bola prideľovaná drobným roľníkom či bezzemkom.

Odhliadnime teraz od skutočnosti, že pražská politika si vždy sledovala aj svoj koloniálny záujem voči Slovensku a zdôrazňovala kontinuálnu existenciu československého štátu, neuznávajúc protektorát ani Slovenský štát, a sústreďme sa na platné medzinárodnoprávne aspekty záležitosti okolo Benešových dekrétov.

Revizionisti, ktorí sa chcú dostať k majetkom v Českej a Slovenskej republike, sa snažia na vec aplikovať dnešnú optiku a tvrdiť, že išlo o etnické čistky. Do karát im nahrávajú aj nešťastné (náhoda, či zámer?) vyjadrenia niektorých českých a slovenských politikov, napríklad bývalého prezidenta Havla, ktorý odsun Nemcov označil za vyhnanie (právne však termíny vyhnanie a odsun majú principiálne odlišný význam, pričom tento rozdiel je v danom kontexte veľmi dôležitý – tu išlo o odsun ľudí, ktorí zradili československú štátnosť a prihlásili sa k štátnej príslušnosti iného štátu, čo uznali aj svetové veľmoci a daný stav zakotvený v medzinárodných zmluvách rešpektovali).

Revizionisti potom vnímajú celú záležitosť ako vojnový zločin prezidenta Beneša a československého vedenia. Nehovoria však to podstatné: je totiž vlastne jedno kto, prečo a za akých okolností tie dekréty napísal, ale kto, prečo a s prihliadnutím k akým historickým skutočnostiam ich schválil. Jednoducho, nevidia, či skôr nechcú vidieť príčinno-následnú súvislosť.

Súčasť vysporiadania po druhej svetovej vojne

A tu je kľúčovým historickým a právnym faktom, že o odsune ľudí, ktorí sa prejavili ako nelojálni voči československému štátu, rozhodli veľmoci v roku 1942 a potom ešte niekoľkokrát neskôr. Víťazné veľmoci, ktoré rozhodli o usporiadaní povojnových pomerov v Európe, uznali a zohľadnili, že odsuny sú potrebné a žiaduce z hľadiska zachovania mieru aj v budúcnosti.

Československá republika ako legitímny národný štát Čechov a Slovákov bol Hitlerom (a našimi vierolomnými „spojencami“) rozbitý a poškodený práve pod zámienkou práv menšín, ktoré nie sú s týmto štátom stotožnené. Ako preventívne riešenie pre budúcnosť, aby sa už niečo také nemohlo zopakovať, v rámci spravodlivého vysporiadania vojnových krívd, vrátane zločinov, ktoré spáchali príslušníci národnostných menšín, veľmoci uznali a opakovane potvrdili stav ustanovený Benešovými dekrétmi.

To rozhodnutie bolo v súlade s medzinárodným právom, veľmoci o tom rozhodli na Postupimskej konferencii v roku 1945 a opätovne to potvrdili v roku 1975. Okrem toho bola v roku 1973 uzatvorená základná zmluva medzi ČSSR a Nemeckou spolkovou republikou, kde Nemecko uznalo nedotknuteľnosť hraníc podľa Versailleskej mierovej zmluvy. Podobné dvojstranné zmluvy, ktoré uznali platnosť a nemennosť vzájomných hraníc, boli ešte oveľa skôr uzatvorené aj s Rakúskom a Maďarskom.

Tu treba zdôrazniť, že všetky tieto zmluvy vzišli z kompromisu dohodnutého zmluvnými stranami, zohľadňujúc historické príkoria a krivdy. Ak dnes niekto chce tieto veci otvárať a jednostranne si uplatňovať nároky, tak druhá strana by mala recipročne poukázať na druhú stranu mince, ako aj na krajnú neadekvátnosť a nebezpečnosť takýchto snáh.

Rátajú s vládou vlastizradcov?

Posledné správy z Bruselu hovoria, že maďarskí a nemeckí revizionisti sa snažia o zrušenie Benešových dekrétov a nikým nevolená neonacistická Európska komisia sa stavia voči ich požiadavkám ústretovo. Na Slovensko by mala prísť delegácia Európskeho parlamentu a Európskej komisie, aby dosiahla zrušenie rezolúcie Národnej rady Slovenskej republiky o nezrušiteľnosti Benešových dekrétov. Právny výbor Európskej komisie už stihol konštatovať, že v 21. storočí je uplatňovanie kolektívnej viny na etnickom princípe neprijateľné a nároky Nemcov a Maďarov sú oprávnené.

Ale prečo niekto skúša tieto veci otvárať práve teraz? Za normálnych okolností, pri pevnom postoji vlastencov vo vláde by totiž podobné pokusy bezočivo vytrhávať z kontextu iba to, čo sa im hodí a na základe toho spochybňovať platnú povojnovú bezpečnostnú architektúru Európy, garantovanú viacnásobnou historickou dohodou veľmocí, nemali šancu na úspech.

Ibaže by sa tu kalkulovalo s niečím iným: ak náhodou totiž je nejaký štát ovládaný vlastizradcami, ktorým nezáleží na spravodlivosti, ani na záujme občanov štátu, ktorý reprezentujú, ale sledujú iné záujmy, vtedy je slušná šanca, že títo ľudia prehrajú aj partiu, ktorá sa normálne prehrať nedá a budú súhlasiť s niečím, čo by pre poctivých vlasteneckých politikov bolo absolútne nemysliteľné…

Čo by revizionistom odkázala vláda vlastencov?

Normálna vlastenecká vláda by im na tieto drzé provokácie odpovedala v tom zmysle – aby nebol používaný dvojaký meter – že ešte pár mesiacov predtým, ako boli prijaté Benešove dekréty, sa po celej Európe na etnickom princípe vraždilo a rabovalo, pričom vinníci za to doposiaľ nezaplatili vojnové reparácie – čo nikto nenapáda práve preto, že napriek naozaj hrozným veciam, ktoré sa diali, všetci akceptujú, že táto kapitola bola raz a navždy radšej uzatvorená, aby nebola zdrojom ďalších a ďalších krívd a konfliktov.

Normálna vlastenecká vláda by im slušným, ale tvrdým diplomatickým spôsobom odkázala, že škandalózne pokusy o narúšanie po dlhé desaťročia jestvujúcej európskej bezpečnosti a politickej stability sú neakceptovateľné, mali by byť považované za pokus ohroziť samotnú podstatu mierového spolužitia národov v Európe, a preto by so šíriteľmi týchto snáh podľa toho malo byť aj zaobchádzané.

Normálna vlastenecká vláda by iniciátorov takýchto pokusov prísť k bohatstvu mohla právom označiť za nebezpečných extrémistov, ktorí svojím ignorovaním a ospravedlňovaním zločinov režimu potláčajúceho základné práva a slobody napĺňajú príslušné ustanovenia § 421 a § 422 nášho Trestného zákona. A zmobilizovala by všetky diplomatické a lobistické sily, aby pokoj a stabilita v Európe neboli narušené.

Ako sa zachová Matovičova vláda, keď pôjde do tuhého a Európska komisia začne na ňu tlačiť, aby zrušila Benešove dekréty a Slovensko tak po 80 rokoch ošklbala aj o posledný kus odškodnenia za historické krivdy? Ako sa zachovajú vlastenci ako Matovič, Naď, Korčok tvárou v tvár drzým revizionistom siahajúcim nehanebnou rukou na zmluvy garantujúce aj samotné základné istoty súvisiace so slovenskou štátnosťou? Čo si myslíte vy?

Ivan Lehotský