A. I. Ochrana práv maloletých detí 

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vychádza z konceptu nevyhnutnosti vyvažovania stavu porušovania práv najzraniteľnejších jednotlivcov spoločnosti. Záujmy maloletých detí sú v právnom poriadku Slovenskej republiky osobitne zdôrazňované a v prípadoch zlyhania pri ich ochrane zo strany orgánov verejnej moci ústavný súd napĺňa svoje poslanie v zmysle Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). 

Ústavnému súdu bolo za I. polrok 2017 doručených 20 podaní (sťažností) týkajúcich sa porušenia práv maloletých. Z týchto konaní ústavný súd v I. polroku 2017 vyslovil porušenie práv maloletých detí v 2 nálezoch:

Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. 5 P 43/2014 (sp. zn. ÚS 833/2016),

Okresným súdom Martin pod sp. zn. 16 P 177/2014 (sp. zn. ÚS 91/2017).

„Nálezom vedeným na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 833/2016 ústavný súd zistil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru Okresným súdom Rožňava  tým, že v prípade predbežného opatrenia prekročil 7-dňovú zákonnú lehotu o viac ako 2 roky, a tak spôsobil ničím neodôvodnené prieťahy. Okresný súd  mohol rozhodnúť o návrhu na vydanie predbežného opatrenia aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania aj bez ohľadu na neúčasť sťažovateľa na štyroch pojednávaniach,“ objasňuje okolnosti prípadu predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková.

Ako ďalej uvádza predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková: „V náleze vedenom pod sp. zn. III. ÚS 91/2017 bolo ústavným súdom zistené porušenie uvedených ustanovení ústavy a dohovoru ako v predchádzajúcom náleze, pričom podstatou konania na Okresnom súde Martin bolo zvýšenie výživného pre maloleté deti. Ústavný súd zistil v postupe okresného súdu 16-mesačnú nečinnosť, neefektívnosť a nesústredenosť pri rozhodovacej činnosti.“

II. Ochrana základného práva na osobnú slobodu           

Podľa ústavy má ústavný súd v demokratickej spoločnosti postavenie exkluzívneho nositeľa ochrany ústavnosti, preto pri porušovaní základného práva na osobnú slobodu osôb, ktoré sú umiestnené v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, ústavoch na výkon väzby alebo osôb, ktorých osobná sloboda bola iným spôsobom obmedzená, ústavný súd venuje zvýšenú pozornosť preskúmavaniu ústavných sťažností týchto osôb.

Ústavnému súdu bolo v I. polroku 2017 doručených 48 podaní (sťažností), v ktorých sťažovatelia namietali porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Ústavný súd vyslovil v I. polroku 2017 porušenie už citovaných ustanovení ústavy a dohovoru v 3 nálezoch:

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Sža 26/2015(sp. zn. ÚS 717/2016),

Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5 Tos 113/2015 (sp. zn. ÚS 263/2016),

Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 2 T 39/2015 (sp. zn. ÚS 58/2017).

„V náleze vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 717/2016 bolo zistené porušenie základného práva na osobnú slobodu. Sťažovateľ, občan Indickej republiky, bol rozhodnutím Policajného zboru zaistený na účely výkonu trestu vyhostenia. Maximálna 6-mesačná lehota zaistenia bola prekročená, keďže sťažovateľovi nebol vystavený náhradný cestovný doklad. Policajný zbor dobu zaistenia ďalším rozhodnutím predĺžil. Rozhodnutie Policajného zboru o predĺžení lehoty zaistenia potvrdil Krajský súd v Bratislave. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie polície o predĺžení lehoty zaistenia zrušil. Najvyšší súd sa však v danom rozhodnutí nezaoberal samotným prepustením sťažovateľa zo zaistenia a taktiež nešpecifikoval dôvody, v dôsledku ktorých bola osobná sloboda sťažovateľa naďalej obmedzená. Ústavný súd dospel k záveru, že zrušenie rozhodnutia, na základe ktorého sa sťažovateľ nachádzal v zaistení, a následné nerozhodnutie o jeho prepustení na slobodu bolo nepochybne v rozpore so znením v tom čase účinného ustanovenia § 250sa ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, preto bolo povinnosťou najvyššieho súdu, aby ním prijatý právny záver o potrebe ponechania sťažovateľa v zaistení dostatočne presvedčivo odôvodnil, odstrániac tak pochybnosti o existencii právne významného adekvátneho rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa, keďže pôvodné takéto rozhodnutie bolo zrušené. Na základe zistených skutočností ústavný súd zrušil predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu,“ konštatuje predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková. 

„V náleze vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 263/2016 bolo zistené porušenie základného práva na osobnú slobodu najmä tým, že Krajský súd v Banskej Bystrici sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s vyjadrením sťažovateľa, v ktorom reagoval na sťažnosť prokurátora. Navyše Krajský súd v Banskej Bystrici ani len nekonštatoval existenciu daného vyjadrenia. Osoba vo väzbe musí mať možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa zákonnosti väzby,“ vysvetľuje detaily  nálezu predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková a ďalej pokračuje: „Ústavný súd v náleze vedenom pod sp. zn. I. ÚS 58/2017 zistil, že Okresný súd Bratislava V pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby porušil hore uvedené ustanovenia ústavy a dohovoru najmä tým, že včas nepredložil vec Krajskému súdu v Bratislave, a tak bránil v urýchlenom právoplatnom skončení konania.“

B. Preskúmavanie rozhodnutí vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov)

Jednou z právomocí ústavného súdu je právomoc v oblasti ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Z uvedeného ústavného zákona vyplýva, že ústavný súd plní funkciu inštitúcie rozhodujúcej o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu príslušného orgánu.

Ak ústavný súd po preskúmaní namietaného rozhodnutia zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom, tak napadnuté rozhodnutie zruší, a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom, napadnuté rozhodnutie potvrdí.

Ústavnému súdu bolo v I. polroku 2017 doručených 13 podaní (návrhov), pričom za uvedené obdobie ústavný súd rozhodol o 17 podaniach (návrhoch), keď v dvoch prípadoch nálezmi zrušil rozhodnutia prvostupňových orgánov:

návrh na zrušenie rozhodnutia Obecného zastupiteľstva obce Ratkovo sp. zn. ÚS 69/2017,

návrh na zrušenie rozhodnutia Obecného zastupiteľstva obce Valaská sp. zn. ÚS 229/2017.

„V náleze vedenom pod sp. zn. II. ÚS 69/2017 ústavný súd preskúmaval rozhodnutie Obecného zastupiteľstva Ratkovo, ktoré začalo konanie proti navrhovateľke, ktorá zastávala funkciu starostky obce do 2. januára 2015. Z uvedeného vyplýva, že po uplynutí 1 roka, t. j. po 2. januári 2016, navrhovateľka pre účely predmetného konania už nemala postavenie verejného funkcionára, a preto proti nej nebolo možné 16. septembra 2016 konanie vôbec začať, a v októbri 2016 rozhodnúť o porušení povinnosti vyplývajúcej jej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd zrušil rozhodnutie Obecného zastupiteľstva obce Ratkovo,“ objasňuje predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková.

„V náleze vedenom pod sp. zn. III. ÚS 229/2017 ústavný súd preskúmaval rozhodnutie Obecného zastupiteľstva Valaská a zistil, že vo vzťahu k navrhovateľovi neboli dodržané princípy spravodlivého procesu tým, že obecné zastupiteľstvo svoje rozhodnutie sformulovalo zmätočným, nepreskúmateľným a navyše arbitrárnym spôsobom. Keďže ústavný súd je oprávnený potvrdiť alebo zrušiť rozhodnutie obecného zastupiteľstva, na základe zistených skutočností ústavný súd v danom konaní zrušil rozhodnutie obecného zastupiteľstva,“ uzatvára predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková.

Redakciu informoval Odbor tlačový a informačný Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky