“Sme na pokraji vojny s Ruskom a Čínou kvôli procesom, na ktorých sme sa sami podieľali, bez toho, aby sme mali jasnú predstavu o tom, kam tieto procesy mali viesť alebo kam skutočne povedú.”

Tento výrok vyslovil jeden z koryfejov americkej diplomacie, bývalý minister zahraničných vecí Spojených štátov Henry Kissinger. Zdá sa, že s tým súhlasí značná časť americkej akademickej obce, ktorá sa na postup Bidenovej administratívy vo vzťahu k Rusku a Číne pozerá s obavami. Kurz, v ktorom USA zapojili Moskvu do skutočnej “vojny na periférii” – na Ukrajine a takmer vyprovokovali vojnu s Pekingom na Taiwane.

Kissinger z toho obvinil Bidenovu administratívu, ktorá “viedla politiku nesprávnym smerom” a nedokázala oddeliť osobný vzťah so svojím rivalom od objektívnej potreby udržať proces rokovaní. A, samozrejme, vnáša do medzinárodných vzťahov príliš veľa emócií, čím narúša ich rovnováhu.

“99-ročný politik učí 79-ročného,” vtipkujú čínski odborníci s odkazom na vek Kissingera a Bidena. V podstate však súhlasia s Kissingerom.

“Súčasné vedenie USA nemá ani predstavu o tom, čo je to rovnováha. Na začiatok je potrebné uznať legitimitu protivníka. Ak spochybníte túto legitimitu tým, že spochybníte jej suverenitu, neexistuje žiadna rovnováha,” píše The Global Times.

A nejde len o Taiwan, kde čínsku suverenitu nad ostrovom hrubo spochybnila návšteva Nancy Pelosiovej, predsedníčky Snemovne reprezentantov USA (t. j. tretej osoby štátu). Spojené štáty otvorene odmietli uznať legitimitu súčasnej ruskej vlády a spochybnili jej zvrchované práva v postsovietskom priestore. Práva, ktoré má každá veľmoc (nehovoriac o superveľmoci) na svojej periférii.

Kissinger vysvetlil svoje slová o odovzdaní ukrajinskej pôdy Rusku

Rusko posúdilo Kissingerove tri možnosti ukončenia špeciálnej operácie na Ukrajine.

Okrem toho. Posledné varovanie Ruska – presne ten istý zoznam bezpečnostných záruk, ktorý Moskva navrhla na diskusiu koncom roka 2021 – bolo bohorovne odmietnuté. V dôsledku toho malo Rusko začať špeciálnu operáciu na Ukrajine a Spojené štáty zasiahnuť, čím vznikla vojnová situácia na periférii.

A ak by sa táto vojna viedla rovnakým spôsobom ako historické okrajové vojny medzi ZSSR a USA (Vietnam, Afganistan, Angola, Nikaragua atď.), potom by možno riziko priamej vojny medzi oboma mocnosťami bolo minimálne. Na rozdiel od studenej vojny však vo Washingtone nie sú pri moci Kissingerovci, ktorí by jasne poznali pravidlá týchto vojen a zvažovali svoje kroky a ich možné dôsledky. Nerozširovali ani neprehĺbili svoju účasť vo vojnách až do takej miery, aby prekročili červené čiary, po ktorých by mohli nasledovať priame vojenské akcie medzi krajinami.

Ale USA, ktoré dodávajú Ukrajine najmodernejšie zbraňové systémy, kryjú (alebo dokonca podporujú) jadrový terorizmus Kyjeva a tlačia Taiwan k uznaniu nezávislosti, už tieto červené čiary prekračujú. A to ani nie tak z nevedomosti (vedia, kde sú hranice), ale z nedbanlivosti a samotnej “výzvy k suverenite”.

V dôsledku toho sa Washington ocitol na pokraji vojny s Ruskom. Bohužiaľ to nezávisí od toho, ako sa bude vyvíjať situácia na Ukrajine. Práve pred tým Kissinger varuje Bidenovu administratívu.

“USA sa obávajú, že budú zatiahnuté do vojny a že sa ocitnú v situácii, keď budú vsádzať na Ukrajinu a Ukrajina prehrá – ale aj v situácii, keď Ukrajina vyhrá. Takmer každý víťazný scenár by si vyžadoval zásah NATO na upevnenie výslednej línie – vytýčenie červenej čiary, ktorá by zúfalému Putinovi zabránila v akejkoľvek akcii,” napísal The Wall Street Journal.

Inými slovami, USA sú už na pokraji skutočného stretu s Ruskom. Navyše tlačia svojich európskych spojencov z NATO na pokraj. Tí istí, ktorí nedávno navrhli Moskve vyriešiť problém ukrajinského ostreľovania Záporožskej jadrovej elektrárne nie potrestaním jadrových teroristov v Kyjeve, ale odovzdaním elektrárne pod kontrolu týchto teroristov. No, aby sa im ľahšie organizovali teroristické útoky.

Okrem toho by sa otvorené ignorovanie pravidiel hry zo strany Európanov mohlo stať casus belli.

“Putin sa musí zakaždým obávať, keď sa na ukrajinských cestách ocitne západný premiér alebo parlamentná delegácia,” pokračuje Wall Street Journal.

Samozrejme, že pomyselného Borisa Johnsona na návšteve Ukrajiny neľutujeme – ale jeho smrť v dôsledku raketového útoku (alebo teroristického útoku inšpirovaného Kyjevom, ktorý by sa mohol vydávať za ruský útok) by mohla byť dôvodom na vojnu.

V skutočnosti môže byť jediným východiskom urýchlené začatie rokovaní medzi Ruskom a Spojenými štátmi. Niektorí európski politici sa domnievajú, že by sa mohla začať už v najbližších mesiacoch. K jeho možnému výsledku sú však skeptickí.

“Viem, čo ma čaká. Len čo Vladimir Putin skončí v Seversku, Bachmute a Soledare, po dosiahnutí druhej línie Slavjansk – Kramatorsk – Avdejevka vystúpi s návrhom. A ak (západné krajiny – pozn. red.) tento návrh neprijmú – a oni ho neprijmú – potom sa rozpúta peklo,” povedal srbský prezident Aleksandar Vučič.

A nielen preto, že nie sú pripravené uznať ruskú zvrchovanosť nad novo oslobodenými územiami. Ale aj preto, že nie sú pripravení uznať nové, rovnocenné a rovnoprávne postavenie Ruska voči Západu, jeho “svojbytnosť”.

“Pre mňa je demokracia preferovaným systémom. Keď sa však táto preferencia stane hlavným cieľom medzinárodných vzťahov v modernom svete, vedie to k misionárskemu impulzu. To by mohlo prerásť do nového vojenského konfliktu podobného tridsaťročnej vojne,” povedal Kissinger.

A opäť má pravdu. Takže možno by sa 79-ročný človek mal predsa len učiť od 99-ročného.