Úryvky z článku Christophera Caldwella:

Oficiálna nevojenská strana nebola nikdy viac zapletená do vojny. Rusko a jeho sympatizanti tvrdia, že vojna je v prvom rade o snahe USA premeniť Ukrajinu na ozbrojený protiruský tábor. Dokonca aj tí, ktorí tento názor odmietajú, budú súhlasiť s tým, že Spojené štáty zo seba urobili hlavného aktéra konfliktu. Realizujú trojstrannú stratégiu s cieľom poraziť Rusko všetkými prostriedkami okrem vstupu do vojny – čo, samozrejme, zvyšuje riziko, že Spojené štáty do vojny vstúpia. Jedným z nich sú najmodernejšie zbrane, ktoré dodávajú Ukrajine. Od júna tisíce počítačom navádzaných delostreleckých rakiet spôsobujú za ruskými líniami spúšť. Druhým prvkom sú sankcie. Washington s pomocou západnej Európy využíva svoju kontrolu nad priechodnými bodmi svetového trhu na ochudobnenie Rusov v nádeji, že Rusko potrestá. Napokon sa USA snažia zmobilizovať národy sveta do kultúrnej vojny proti nepriateľovi, ktorého tradicionalizmus, aj keď nepredstavuje celé jeho zlo, je aspoň jeho symbolom.

Bolo by hlúpe staviť proti Spojeným štátom, mocnému svetovému hegemónovi s vojenským rozpočtom, ktorý je 12-krát vyšší ako ruský. Napriek tomu sa niečo veľmi vymyká z normálu. Vojenská húževnatosť Ruska sa dala očakávať – krvácanie a porážanie technologicky vyspelejších armád je charakteristickým znakom ruskej civilizácie už 600 rokov. Ale ekonomické sankcie, ktoré zďaleka nepriniesli kolaps, o ktorom Blinken škodoradostne hovoril, zvýšili cenu energie, ktorú Rusko predáva, posilnili rubeľ a ohrozili amerických západoeurópskych spojencov mrazom, nedostatkom a recesiou. Kultúrna vojna si našla len málo zástancov mimo najbohatších latte štvrtí Západu. Kultúrna sebaobrana môže byť skutočne jedným z dôvodov, prečo India, Čína a ďalšie krajiny na vzostupe viditeľne odmietli prerušiť hospodárske vzťahy s Rusmi.

Caldwell pripomína, že Spojené štáty sa už dlho zahrávajú s Ukrajinou a robia kroky, ktoré Rusko nemôže nevnímať ako agresívne. Je šialené, ako provokatívne sme sa správali, a to naprieč Obamovou aj Trumpovou administratívou. Ako hovorí Caldwell: “Čo ste si mysleli, že Rusko urobí?”

Caldwell skúma spôsoby, akými sa USA dostali do mimoriadne rizikovej pozície radikálnymi opatreniami, ktoré prijali voči Rusku s cieľom vyradiť ho z globálneho finančného systému. V skutočnosti to nefungovalo a teraz Washington ukázal Číne, Indii a akejkoľvek inej krajine, čo sa jej môže stať, ak sa dostane na zlú stranu. Je to mimoriadne hlúpe.

Tu je opäť úryvok od Caldwella:

Snaha izolovať Rusko od amerického svetového systému mala výrazný nezamýšľaný dôsledok – možné založenie alternatívneho svetového systému, ktorý by odčerpal moc z toho súčasného. Pred dvadsiatimi rokmi, za vlády Georgea W. Busha, Spojené štáty odstránili iracký odstrašujúci prostriedok zo susedstva Iránu, čím sa Irán zo dňa na deň stal regionálnou mocnosťou. Tento rok, za vlády Joea Bidena, Spojené štáty darovali Číne exportovateľné ruské potravinové a nerastné zdroje. Prejavujeme úplnú genialitu pri identifikácii nášho najnebezpečnejšieho vojenského protivníka a riešení jeho najnaliehavejšej strategickej výzvy. Pozornosť Číny je teraz upriamená.

Joe Biden tvrdí, že akékoľvek zaváhanie v záujme zničenia Ruska bude Čína chápať ako zelenú pre Taiwan. Možno má pravdu, ale americký manažment situácie na Ukrajine v uplynulom desaťročí predstavoval dostatočné povzbudenie. Predstavitelia administratívy často opisujú ruskú inváziu na Ukrajinu ako vojnu podľa vlastného výberu. Hoci to možno bola pravda na začiatku, teraz to tak nie je. Vladimir Putin a Rusko, ktorému vládne, nemôžu prestať bojovať. Pokiaľ sa Spojené štáty podieľajú na vyzbrojovaní nepriateľov Ruska a bankrote jeho občanov, majú plné právo veriť, že sú vo vojne o prežitie svojej krajiny. Spojené štáty, zatiaľ menej krvavým spôsobom, sú tiež zapojené do vojny, ktorú si vybrali, ale nemôžu z nej vystúpiť – v tomto prípade zo strachu, že by mohli podkopať medzinárodný systém, z ktorého čerpali svoju moc a prosperitu počas uplynulých trištvrte storočia.

Caldwell nastoľuje problémy a kladie otázky, ktoré som nikde inde nevidel. A sú absolútne kľúčové pre budúcnosť USA. Nič z toho nemá ospravedlniť ruský útok na Ukrajinu, ale sakra, pamätáte si, ako nemenovaný predstaviteľ Bushovej administratívy v roku 2004 povedal reportérovi, že v Iraku “si vytvárame vlastnú realitu”? Taká pýcha! Mám pocit, že Amerika má stále túto falošnú predstavu o svojej moci. Mám pocit, že sme Osmanská ríša, chorý človek, ktorý sa potáca smerom k senilite. Dnes ráno som sedel v taxíku a vodič, maďarský prisťahovalec, mi povedal: “Nechcem kritizovať vašu krajinu, ale pozrite sa, čo ste urobili za posledných dvadsať či tridsať rokov. Chodili ste po celom svete a snažili sa šíriť demokraciu, ale šírili ste len skazu.”

Áno, a premrhali sme 2 bilióny dolárov na vytvorenie Iránu ako regionálneho hegemóna a na to, aby sme videli, ako Taliban opäť ovláda Afganistan. A teraz sa naši európski spojenci, ktorí nasledovali Washington v otázke Ukrajiny, budú túto zimu pozerať na to, ako sa ich hospodárstva potácajú, zatiaľ čo ich ľudia mrznú v tme. Len Boh vie, či Európska únia túto skúšku prežije. Rusko vyčerpáva zásoby zbraní NATO. A ak teraz naozaj začneme posielať Ukrajincom vlastné zbrane, čo použijeme na svoju obranu, ak sa ocitneme v skutočnej vojne?

Na druhej strane musíme priznať, že Amerika vyhráva kultúrnu vojnu proti klasickým americkým liberálnym ideálom, prsiam dospievajúcich dievčat, pohlavným orgánom pubertálnych detí a právam rodičov vedieť, čo sa, do čerta, deje v školách ich detí. To je jedna z vojen, o ktorej sú si naši dekadentní vodcovia sakramentsky istí, že ju vyhrajú.

Americké námorníctvo teraz ponúka až 115 000 dolárov ako bonus pri podpise zmluvy. Občan, naozaj chceš ísť bojovať, aby si vtisol západné ideály Rusku priamo do zadku? Myslel som si, že neúspechom Iraku a Afganistanu sa skončili hlúpe americké imperiálne vojny podľa vlastného výberu. Dvadsaťjeden rokov vojny bez trvalého víťazstva a žiadne dôsledky pre nikoho za prehru. Okrem kultúrnej vojny.