Autor textu zverejneného v denníku Berliner Zeitung v úvode priblížil nedávne udalosti:

V nedeľu mexické špeciálne jednotky zabili v horskom mestečku Tapalpa v štáte Jalisco najhľadanejšieho drogového bossa v krajine: Nemesio Oseguera Cervantes, známy ako „El Mencho“, vodca Cártel de Jalisco Nueva Generación (CJNG). Bola to operácia, ktorú vo Washingtone oslavovali ako triumf – a ktorá v Mexiku vyvolala v priebehu niekoľkých hodín peklo.

Doteraz je známe, že zomrelo najmenej 62 ľudí: 34 údajných členov kartelu, 25 príslušníkov mexickej národnej gardy, prokurátor, strážnik  a tehotná civilistka, ktorá sa ocitla v prestrelke. Bojovníci kartelu postavili 252 cestných zátarás v 20 štátoch.

Nad Puerto Vallarta, dovolenkovým rajom na pobreží Tichého oceánu, stúpali kúdole čierneho dymu. Medzinárodné letecké spoločnosti zrušili svoje lety. Ministerstvo zahraničných vecí USA vyzvalo amerických občanov v piatich mexických štátoch, aby sa nepohybovali vonku. Guadalajara, druhé najväčšie mesto krajiny a jedno z dejísk budúcoročných majstrovstiev sveta vo futbale mužov, sa topilo v dyme z horiacich barikád.

A predsa Karoline Leavittová, hovorkyňa Bieleho domu, hovorila o víťazstve spravodlivosti. Prezident Trump dal jasne najavo, že „narkoteroristi pocítia plnú silu spravodlivosti“. Spojené štáty tiež poskytli podporu spravodajských služieb.

Mexický minister obrany generál Trevilla Trejo potvrdil, že operácia bola naplánovaná „v rámci bilaterálnej spolupráce“ s americkými spravodajskými službami. Podľa časopisu The Time americké úrady dodali takzvaný „target package“ – súbor spravodajských informácií o cieľoch, profily ich pohybu a záznamy z odposluchov. Denník The  Washington Post informoval o „spoločnej pracovnej skupine“.

Formálne neboli na mieste žiadni americkí vojaci. Fakticky však bola operácia bez Washingtonu nepredstaviteľná.

Bolo naozaj nutné „vojenské riešenie“?

„Kto pozná históriu amerického boja proti drogám v Latinskej Amerike, rozpozná v udalostiach v Tapalpe vzor, ktorý sa opakuje už štvrťstoročie – vždy s rovnakým sľubom a vždy s rovnakým výsledkom. Je to vzor „Plan Colombia“ („Plán Kolubmia“, pozn. red.),“ uvádza autor textu Harald Neuber.

História siaha k začiatku milénia. V roku 2000 USA a Kolumbia začali doteraz najambicióznejší program boja proti drogám v takzvanej západnej hemisfére. Oficiálny cieľ: znížiť produkciu kokaínu o 50 percent za šesť rokov, oslabiť partizánske jednotky „Farc“ a stabilizovať kolumbijský štát.

Miliardy amerických dolárov boli investované do vrtuľníkov, špeciálnych jednotiek, techniky tajných služieb a rozsiahlych postrekovacích kampaní herbicídmi nad kokaínovými plantážami. Stratégia bola založená na pôvodne jednoduchej logike: zničíte plantáže, zabijete alebo zatknete šéfov a problém zmizne. Táto logika bola nesprávna, konštatuje autor.

Čísla hovoria jasnou rečou:  V rokoch 2001 až 2004 sa kolumbijská plocha pestovania koky skutočne znížila z približne 170 000 na 114 000 hektárov. Vo Washingtone to oslavovali ako dôkaz úspechu vlastného vojenského prístupu.

Tento pokles však bol len ilúziou: Produkcia sa presunula – v rámci Kolumbie do odľahlejších oblastí, do Peru, do Bolívie. Ekonómovia to nazývajú „balónovým efektom“: keď stlačíte jedno miesto, na inom sa nafúkne.

A potom sa pestovanie do krajiny opäť vrátilo. V roku 2022 Úrad OSN pre drogy a kriminalitu (UNODC) oznámil nový rekord: 230 000 hektárov pestovania koky v Kolumbii, potenciál produkcie 1 738 ton kokaínu – najvyššie hodnoty, aké kedy boli namerané.

V roku 2023 produkcia ďalej rástla. Kolumbia v súčasnosti predstavuje približne 67 percent celosvetovej plochy pestovania koky. Štvrťstoročie po zavedení „Plánu Kolumbia“ krajina produkovala viac kokaínu ako kedykoľvek predtým.

Washingtonský think tank Brookings Institution to stroho zhrnul: stratégia zmenila podmienky produkcie, ale nie ekonomickú logiku obchodu. Pokiaľ bude existovať dopyt v krajinách spotrebiteľov a ziskové marže budú astronomické, každý zničený hektár, každý zabitý boss, každá zničená trasa bude nahradená novou.

Čo však „Plán Kolumbia“ veľmi ovplyvnil, bola situácia v oblasti ľudských práv, právneho štátu a vzťahu medzi štátom a spoločnosťou v Kolumbii – a to k horšiemu. A stým USA nerátali.

Vraždy civilistov

V rokoch 2002 až 2008 kolumbijskí vojaci zavraždili najmenej 6402 civilistov a prezentovali ich ako úmrtia partizánov (guerilleros) v boji. Takzvaní „falsos positivos“ – falošní mŕtvi – neboli izolovaným fenoménom jednotlivých jednotiek, ale systémovým výsledkom štruktúry stimulov zameranej na „body counts“ (počet zabitých).

Nadriadení stanovovali kvóty. Medzi brigádami prebiehali súťaže. Kto nemal dostatok popravených „nepriateľov“, bol sankcionovaný.

Organizácia Human Rights Watch zdokumentovala, že vysokopostavení dôstojníci za to niesli priamu zodpovednosť. Berlínske Európske centrum pre ústavné a ľudské práva (ECCHR) klasifikovalo túto prax ako potenciálny zločin proti ľudskosti.

Štúdia ukázala, že brigády so strednou úrovňou podpory zo strany USA vykazovali výrazne vyššiu mieru zabití. Vojenská pomoc USA priamo korelovala s nárastom porušovania ľudských práv. Formálne existoval tzv. Leahyho zákon, ktorý zakazoval pomoc jednotkám porušujúcim ľudské práva. V skutočnosti sa však systematicky obchádzal.

Letecké postrekovanie herbicídmi zničilo nielen polia s kokou, ale aj poľnohospodárske plodiny – kukuricu, banány, maniok –, ktoré boli zdrojom obživy chudobných roľníkov.

Státisíce ľudí boli vysídlené. Marginalizácia vidieckeho okolia vytvorila presne tú základňu pre nábor, ktorú potrebovali partizáni a kartely. Štát získal vojenskú silu, ale stratil morálnu autoritu. Posilnil svoju schopnosť používať násilie a oslabil svoju schopnosť legitimizovať sa.

A teraz prišlo Mexiko. Paralely sú zarážajúce – a rozdiely robia situáciu skôr nebezpečnejšou ako lepšou.

Situácia sa opakuje

Od svojho nástupu do úradu v januári 2025 Donald Trump eskaloval tlak na Latinskú Ameriku spôsobom, ktorý nemá v histórii obdoby. Nechal kartel CJNG a kartel Sinaloa klasifikovať ako „zahraničné teroristické organizácie“ – klasifikácia, ktorá ďaleko presahuje boj proti drogám a právne uľahčuje vojenské opatrenia.

Už v roku 2019, počas svojho prvého funkčného obdobia, navrhol podľa svojho vtedajšieho ministra obrany Marka Espera vystreliť rakety na ciele mexických kartelov a na námietky odpovedal: „Nikto nebude vedieť, že sme to boli my.“

V novembri 2025 Trump verejne pohrozil takýmito leteckými údermi v Mexiku. V januári 2026 v rozhovore pre stanicu Fox News vyhlásil, že USA teraz začnú s „útokmi na pozemné ciele“ – teda už nie len na pašeráckych trasách na mori.

V decembri 2025 prezident na zasadnutí kabinetu povedal, že „pozemné útoky“ proti podozrivým drogovým sieťam začnú „veľmi čoskoro“. V tejto súvislosti výslovne spomenul Venezuelu a Kolumbiu a vyhlásil, že každá krajina, ktorá produkuje drogy pre americký trh, je „cieľom útoku“. Pohrozil tak celej Latinskej Amerike.

Zabitie El Mencha zapadá do tohto scenára. Formálne to bola mexická operácia. Politický kontext je však jasný: mexická prezidentka Claudia Sheinbaumová bola pod obrovským tlakom, aby Trumpovi dodala výsledky.

Sheinbaumová sama v minulosti kritizovala takzvanú „stratégiu Kingpin“ – cielené likvidovanie vodcov kartelov. A oprávnene. História Mexika je plná príkladov, keď zabitie alebo zatknutie šéfa neznamenalo koniec kartelu, ale začiatok procesu rozpadu, ktorý znásobil násilie.

Keď bol Joaquín „El Chapo“ Guzmán v roku 2016 definitívne zatknutý a vydaný do USA, kartel Sinaloa sa nerozpadol – rozdelil sa na rivalizujúce frakcie, ktoré odvtedy bojujú v krvavých vojnách o územia a trasy. Keď bol v roku 2003 zatknutý Osiel Cárdenas Guillén, šéf kartelu Golf, jeho bezpečnostná jednotka – Zetas – sa osamostatnila a stala sa najbrutálnejším kartelom v mexickej histórii.

Kartel CJNG „El Mencha“ je organizácia s prítomnosťou vo všetkých 50 štátoch USA, s miliardovými tržbami z fentanylu, metamfetamínu a kokaínu, s dronmi, raketometmi a obrnenými vozidlami. Je to organizácia, ktorá nie je závislá od jednej osoby. Otázkou nie je, či kartel prežije, ale koľko frakcií bude bojovať o prevzatie moci – a koľko ľudí pri tom zomrie.

Fentanyl

Zabitie „El Mencha“ je prezentované ako úder proti kríze fentanylu v USA. Viac ako 100 000 Američanov ročne umiera na predávkovanie, značná časť z nich na syntetický fentanyl, ktorý sa vyrába v mexických laboratóriách z čínskych chemikálií. Ľudská tragédia je reálna. Na ňu však neexistuje vojenská odpoveď.

Autor dodáva, že fentanyl je syntetický opioid. Na rozdiel od kokaínu alebo heroínu nie je viazaný na poľnohospodárske plochy. Môže sa vyrábať kdekoľvek, kde je k dispozícii laboratórium a chemické suroviny. Ziskové marže sú tak vysoké, že ani masívne zásahy a konfiškácie nemajú na trh takmer žiadny vplyv.

Kilogram fentanylu, ktorý sa dá vyrobiť za pár tisíc dolárov, má na ulici hodnotu stoviek tisíc. Pokiaľ existuje dopyt – a ten existuje, pretože USA trpia „epidémiou opioidov“, ktorá má korene v predpisovaní liekov farmaceutickým priemyslom –, ponuka bude nasledovať.

Autor  použil nasledujúce prirovnanie: „Predstava, že syntetickú drogu možno odstrániť zo sveta zabitím šéfa kartelu, je asi tak realistická ako predstava, že celý internet možno vypnúť zničením jedného servera.“

Európa sleduje vývoj situácie

Európa sleduje udalosti v Mexiku s odstupom a verí, že sa jej to vôbec netýka. To je omyl, varuje autor.

Európsky trh s kokaínom v posledných rokoch masívne narástol. Prístavy v Antverpách, Rotterdame a Hamburgu sa stali najdôležitejšími vstupnými bránami pre juhoamerický kokaín. Zhabané množstvá každým rokom lámu rekordy – nie je to však znak úspešného boja proti obchodu s drogami, ale explozívneho nárastu objemu obchodu.

Europol už roky varuje pred rastúcou infiltráciou európskych prístavov, logistických spoločností a finančných štruktúr latinskoamerickými a európskymi drogovými sieťami.

Trasy nezmiznú, len menia smer

Ak agresívna politika USA v Mexiku a Kolumbii krátkodobo preruší obchodné trasy, tieto trasy nezmiznú – len sa presunú.

Vyššie spomínaný balónový efekt funguje nielen v Latinskej Amerike, ale aj globálne. Európski vyšetrovatelia už teraz pozorujú diverzifikáciu pašeráckych trás: cez západnú Afriku, cez Balkán, cez strednú Áziu. Eskalácia vojenských operácií v západnej hemisfére by paradoxne mohla viesť k tomu, že do Európy sa dostane viac kokaínu a syntetických drog, nie menej.

K tomu sa pridáva druhý, subtílnejší efekt. Ak USA budú naďalej militarizovať vojnu proti drogám v Latinskej Amerike – s teroristickými zoznamami, operáciami tajných služieb, hrozbami leteckými údermi –, zmení to geopolitickú architektúru regiónu.

Štáty ako Mexiko, Kolumbia alebo Venezuela sú tlačení do logiky bezpečnostnej závislosti, ktorá obmedzuje ich schopnosť konať v oblasti zahraničnej politiky. Pre Európu, ktorá hľadá ekonomických a politických partnerov v Latinskej Amerike, to znamená zúženie manévrovacieho priestoru.

A existuje ešte tretí efekt, o ktorom sa zriedka diskutuje: normalizácia násilia.

Keď najsilnejšia demokracia sveta otvorene hrozí, že vystrelí rakety na suverénne štáty, aby zabila drogových barónov; keď klasifikuje kartely ako teroristické organizácie, aby legitimizovala vojenské opatrenia; keď oslavuje zabitie človeka bez súdneho procesu ako „víťazstvo spravodlivosti“ – potom to vytvára štandard, ktorý sa bude uplatňovať aj inde, varuje autor.

Európa, ktorá sa rada považuje za strážkyňu medzinárodného práva, si bude musieť položiť otázku, ako hlasno bude protestovať, keď jej najdôležitejší spojenec toto právo systematicky podkopáva.

Výsledok?

Otázka, ktorú si kladú vo Washingtone, znie: Ako môžeme eliminovať ďalšieho šéfa kartelu? Otázka, ktorú by si mali klásť, znie: Prečo funguje trh s drogami a čo by sa muselo zmeniť, aby prestal fungovať?

Plán Kolumbia dal na túto otázku odpoveď, ktorú nikto nechcel počuť. Po 25 rokoch, miliardách dolárov a tisícoch mŕtvych Kolumbia produkuje viac kokaínu ako kedykoľvek predtým. Vojenské riešenie nezastavilo obchod s drogami – urobilo ho prispôsobivejším, znásobilo násilie a oslabilo inštitúcie, ktoré ho mohli zastaviť.

V Mexiku sa tento experiment teraz opakuje za ešte extrémnejších  podmienok: s americkým prezidentom, ktorý otvorene hrozí porušením suverenity; so syntetickou drogou, ktorá sa vymyká akejkoľvek územnej kontrole; s kartelom, ktorý reaguje na smrť svojho vodcu celonárodným terorom.

Situáciu ilustruje vystúpenie ministra obrany: V pondelok ráno, deň po zabití El Mencha, vystúpil pred kamery mexický minister obrany Trevilla Trejo. Keď hovoril o 25 padlých príslušníkoch národnej gardy, začal plakať – čo je u mexického generála v uniforme vzácny moment. „Splnili svoju misiu,“ povedal. „Čo sme ukázali? Silu mexického štátu.“

„Lenže, je to sila, ktorá sa meria mŕtvymi. A práve v tom spočíva problém,“ uvádza na záver autor textu Harald Neuber.

Prečítajte si tiež:

• Smrť drogového bossa „El Mencha“ vyvolala v Mexiku vlnu násilia, zahynulo aj 25 vojakov