Mnohým je tu smutno, niektorí z toho aj žijú

Masovo-komunikačná mašinéria z liberálneho spektra si z tragickej smrti novinára Kuciaka a jeho priateľky bohužiaľ urobila celkom slušnú agendu, ktorou dodnes kŕmi skupinu svojich čitateľov. Vyživuje tak kult osobnosti a vytvára precedens v rámci politického boja, aký sme na Slovensku ešte nemali…

Napríklad Aktuality pod mottom „Osem rokov po…” idú v línii, že v rámci verejného záujmu odhaľujú kauzy. Samozrejme dodávajú, že budú rady, keď ich podporíte nejakou tou sumičkou. Pre naše spoločné blaho. Tak určite.

Kolektívny smútok

Tento víkend prebehli ďalšie spomienkové akcie k výročiu – bezpochyby hroznej, o tom sa nemožno sporiť – vraždy mladej dvojice. Herečka – dnes už viac známa ako aktivistka z námestí, Kristína Tormová sa vyjadruje k téme takto: „Strašne mi prišlo smutno. Aj pán Kuciak hovoril, že mu je smutno. Z toho, čo sa tu deje, ako naši vládni predstavitelia útočia na novinárov. A tak mi bolo ešte smutnejšie.”

Nehnevajte sa, ale toľko sentimentu je na mňa trochu veľa. Očividne tu všetci depkujeme. Ešte ani ten hokej nestačil na medailu a k tomu vonku šeď a vlhko. V Tormovej texte však nenachádzame snahu o hľadanie rámca, ktorým by pri analytickom pohľade zhora skúsila priradiť veciam zmysel. Ona len defakto „plače na hroboch”.

Ak tento druh sentimentálneho komentáru zverejní médium, ktoré sa tvári byť serióznym, potom si podkoplo vlastné nohy a jeho vedenie by sa malo vážne zamyslieť nad svojou kredibilitou.

Komu sa tým prospeje?

Redaktori liberálnej tlače hovoria o „davoch” ľudí, ktoré si pripomenuli spomienku ich zosnulého kolegu. V Bratislave ich bolo možno pár tisíc, ale podľa reakcií rozhodne očakávali väčšiu účasť. Domnievam sa pritom, že aj títo účastníci prišli predovšetkým preto, aby si mohli opäť zakričať proti vláde to svoje naočkované „mafia”…

Lebo – ruku na srdce – zosnulého novinára bežný človek nepoznal, nič o ňom nevedel, a vzhľadom na témy, na akých pracoval (a jeho štýl písania), si trúfam povedať, že veľmi nepoznal ani jeho prácu.

Isteže, pre rodičov je to najväčšia tragédia, aká ich môže postihnúť – no prečo majú nutkanie hovoriť z pódia o trestnom zákonníku a jeho novelizácii? Ako to súvisí s vyšetrovaním vraždy? „My veríme, že keď budeme držať spolu, že sa to zmení,” hovorí pán Kuciak, „že spravodlivosť zase raz zvíťazí.”

Až to znie tak, že niekto im „poradil”…

Ako to vlastne je?

Táto rétorika klasifikuje rečníka nie do role bojovníka za skutočnú spravodlivosť, lež do pozície aktivistu v brojení proti aktuálnej, demokraticky zvolenej vláde. Tým prichádza na rad otázka, komu sa tým prospeje…

Pre zaujímavosť, pre médiá sa na podujatí vyjadroval istý spisovateľ Marian Hatala, ktorý podľa vlastných slov prišiel na stretnutie kvôli spôsobu vládnutia súčasnej koalície. Tá sa podľa neho smeje dennodenne do tvárí ľudí. Zároveň dodal, že účasť na akcii je preňho formou osobnej terapie, doslova „ja musím”…

Inými slovami, demonštranti nechodia do ulíc s vidinou uctiť si pamiatku novinára, ale vypustiť vlastnú „paru”. Čo je – podľa mojej skromnej mienky – dosť smutné (takže nakoniec som s Tormovou posmutnel tiež).

Podľa ďalšieho respondenta vraj máme „bojovať proti zlu, ktoré vidíme” – tento propagandistický slogan opozičných síl sa očividne zahryzol do mozgovej kôry našich dôverčivých spoluobčanov a zmenil ich na robotov politického boja. To v praxi znamená, že keď pristúpia k volebným urnám, budú s železnou istotou vedieť, komu to nehodia, a prečo mu to nehodia – lebo žijú v domnienke, že musia bojovať proti „zlu”…

Aj takto dnes funguje veľká propagandistická mašinéria pro-opozičných síl. To skutočne smutné je však zneužívanie pamiatky mladých ľudí na jej účely.