V rozhovore s Tlačovou kanceláriou KBS približuje drvivú realitu každodenného života v krajine, kde aktívne boje vystriedal ekonomický kolaps a neistota. Opisuje strach mladých ľudí z bezvýznamnosti, ale aj ich hlbokú túžbu po normálnom živote a dôvod, prečo neodísť zo svojej vlasti.

Zdôrazňuje, že hoci sa svet na Sýriu pozerá čoraz menej, každé gesto solidarity, vrátane slovenskej zbierky Tehlička, je pre miestnych ľudí kľúčovým svetlom v tme. Podľa neho je dôležité v krajine budovať „infraštruktúru nádeje“ – podporu, vzdelanie a spoločenstvo, ktoré pomáhajú mladým ľuďom prežiť a zotrvať vo svojej vlasti napriek zložitej situácii.

Keď sa dnes v médiách hovorí o Sýrii, často počúvame, že vojna je „za nami“. Ako však vyzerá realita každodenného života v Damasku dnes – čo znamená mier bez stability pre ľudí?

Je pravda, že aktívny ozbrojený konflikt v mnohých častiach Sýrie utíchol, za čo sme vďační. Ale tvrdenie, že vojna je „za nami“, môže byť zavádzajúce. Zvuky ostreľovania možno prestali, ale následky vojny sú veľmi prítomné v každodennom živote každej sýrskej rodiny. V Damasku ľudia zápasia so základnými potrebami: elektrina je k dispozícii len niekoľko hodín denne, čistá voda nie je vždy zaručená, paliva je nedostatok a životné náklady vyleteli nad rámec toho, čo si väčšina rodín môže dovoliť.

Mier bez stability znamená žiť v neustálom stave neistoty. Otec, ktorý má dnes prácu, nevie, či bude môcť nasýtiť svoju rodinu budúci mesiac. Ľudia prežili vojnu, ale teraz bojujú iný druh bitky: bitku o dôstojnosť, o normálny život, o budúcnosť. Budovy možno stále stoja, ale infraštruktúra nádeje bola hlboko poškodená. To, čo ľudia teraz potrebujú, nie je len obnova múrov, ale obnova dôvery a pocitu, že zajtrajšok môže byť lepší.

Mladí ľudia v Sýrii vyrastali v tieni vojny, hospodárskej krízy a masovej emigrácie. Aké sú ich najväčšie obavy, ale aj túžby do budúcnosti? O čom dnes snívajú?

Mladí ľudia, s ktorými denne pracujeme, nesú ťažké bremeno. Mnohí z nich počas väčšiny svojho života nepoznali nič iné ako krízu. Ich najväčším strachom je bezvýznamnosť – strach, že bez ohľadu na to, ako usilovne študujú, nečaká na nich žiadna príležitosť. Boja sa uviaznutia a neschopnosti vybudovať si život. Vidia svojich priateľov odchádzať a pýtajú sa, či sú blázni, že zostávajú.

Napriek tomu ma udivuje ich odolnosť. Snívajú o dokončení vzdelania, o profesii a o príspevku spoločnosti. Mnohí z nich snívajú jednoducho o normalite – stabilnom zamestnaní a domove. Čo ma najviac zaráža, je, že mnohí z nich nesnívajú o odchode – snívajú o tom, že budú mať dôvod zostať. Milujú svoju krajinu, len potrebujú šancu.

Sýria čelí hlbokej hospodárskej kríze, sankciám a inflácii. Ako tieto faktory konkrétne ovplyvňujú rodiny, vzdelávanie a možnosti mladých ľudí študovať alebo pracovať?

Ekonomická situácia je dnes pre sýrske rodiny možno tou najdrvivejšou realitou. Mena stratila hodnotu a platy zostávajú extrémne nízke, zatiaľ čo náklady na elektrinu vzrástli o 600 %, ceny chleba o takmer 1000 % a doprava sa stala ťažkým bremenom. Kúpna sila rodín klesla približne o 35 %. Vysokoškolsky vzdelaný odborník môže zarábať v prepočte len 30 alebo 40 dolárov mesačne.

Dopad na vzdelávanie je vážny. Mnohé rodiny si nemôžu dovoliť školské pomôcky ani primeranú výživu pre deti. Niektorí mladí ľudia musia predčasne ukončiť školu, aby pomohli rodinám prežiť. Kvalita vzdelávania utrpela odchodom kvalifikovaných učiteľov a nedostatkom zdrojov. Pracovný trh sa v mnohých sektoroch zrútil, čo tlačí mladých ľudí k emigrácii ako k jedinej schodnej ceste.

Migrácia je pre mnohých jedinou cestou von. Čo rozhoduje o tom, či mladý človek zo Sýrie odíde, alebo sa rozhodne napriek všetkému zostať?

Rozhodnutie odísť alebo zostať je vždy trýznivé. Úlohu zohráva rodinná situácia – zodpovednosť voči starnúcim rodičom môže byť dôvodom na zotrvanie, zatiaľ čo túžba po zjednotení s rodinou v zahraničí je silným lákadlom. Dôležitá je aj otázka príležitosti; ak mladý človek nájde hoci aj skromnú cestu, prácu alebo projekt, je pravdepodobnejšie, že zostane.

Kľúčovým faktorom je pocit spolupatričnosti. Mladí ľudia, ktorí sú súčasťou komunity a cítia sa byť oceňovaní, sú odolnejší. Nikdy nesúdim tých, ktorí odchádzajú, ale každý deň pracujem na tom, aby som dal tým, ktorí chcú zostať, dôvod, aby tak urobili.

Aké je postavenie kresťanskej komunity v dnešnej Sýrii? Zmenilo sa niečo v súžití náboženských skupín po rokoch konfliktu?

Sme jednou z najstarších kresťanských komunít na svete, ale vojna výrazne znížila naše počty. Menej kresťanov znamená slabšiu prítomnosť v sociálnej štruktúre. Historicky však bol vzťah medzi kresťanmi a moslimami v Sýrii založený na koexistencii a vzájomnom rešpekte. V našich saleziánskych centrách vítame každého bez ohľadu na náboženské pozadie.

Spoločné utrpenie v mnohých ohľadoch posilnilo putá medzi ľuďmi rôznych vyznaní. Keď je váš sused hladný, nepýtate sa na jeho náboženstvo, ale podelíte sa o chlieb. Kresťania majú v budúcnosti krajiny zohrať úlohu pri budovaní mostov a prispievaní k zmiereniu.

Saleziáni dlhodobo pracujú s deťmi a mládežou v krízových oblastiach. Ktoré konkrétne programy v Damasku považujete za kľúčové pre prežitie nádeje a normality?

Zameriavame sa na tri kľúčové oblasti:

1. Vzdelávacie programy: Školy a technické kurzy, ktoré dávajú mladým ľuďom praktické zručnosti pre obživu.

2. Oratórium a centrum mládeže: Bezpečné a radostné miesta, kde sa mladí môžu smiať a snívať, čo je v tomto kontexte „revolučné“.

3. Sprevádzanie a psychosociálna podpora: Pomáhame mladým ľuďom spracovať ich hlboké rany a podporujeme celé ich rodiny.

Organizujeme aj letné tábory a obnovy, ktoré dávajú mladým silu pokračovať počas celého roka. Veríme, že každý mladý človek nesie v sebe obrovský potenciál pre dobro.

Vojna po sebe zanecháva nielen materiálne škody, ale aj hlboké psychické traumy. Ako sa prejavujú a čo najviac pomáha pri liečení?

Psychologický dopad vojny je jednou z najvážnejších a najmenej viditeľných kríz. U detí vidíme úzkosť, agresivitu, nočné mory a hlbokú nedôveru v budúcnosť. Niektoré boli svedkami vecí, ktoré by žiadne dieťa nemalo vidieť.

Najsilnejším liekom je vzťah. Dieťa, ktoré má vo svojom živote dôveryhodného dospelého, ktorý ho počúva a verí mu, sa začína liečiť. Pomáhajú aj štruktúrované aktivity ako futbal, hudba alebo divadlo, ktoré vracajú deťom pocit vlastnej hodnoty. Základom uzdravenia je komunita: byť videný a niekam patriť.

Majú Sýrčania pocit, že na nich svet nezabudol, alebo prevláda skôr pocit opustenosti?

Budem úprimný: medzi Sýrčanmi prevláda pocit, že svet sa posunul ďalej. Keď bol konflikt na vrchole, Sýria bola v novinách každý deň, teraz z medzinárodnej diskusie vyprchala, hoci potreby sú v mnohom teraz ešte väčšie.

Keď sa medzinárodná pomoc znižuje, ľudia to pociťujú a bolí to. Avšak každé gesto solidarity, či už zo Slovenska alebo odinakiaľ, má obrovský morálny dopad. Hovorí ľuďom, že nie sú zabudnutí. Preto sú iniciatívy ako Tehlička také vzácne – prinášajú konkrétnu pomoc a posolstvo ľudskej solidarity.

Zbierka Tehlička spája Slovensko s krajinami v núdzi už 21 rokov. Čo by ste odkázali ľuďom na Slovensku?

Vaša pomoc prináša zmenu každý jeden deň. Keď dieťa môže chodiť do školy vďaka štipendiu alebo rodina dostane jedlo v ťažkom mesiaci, je to výsledok vašej pomoci.

Nesnažíme sa naplniť oceán, ale zachrániť jedného človeka po druhom, jednu rodinu po druhej. Na každom jednom z týchto životov nekonečne záleží. Nikdy nepodceňujte silu štedrého srdca. V mene mladých z Damasku vám ďakujem: vaša štedrosť je svetlom v našej tme.

Čo vám dáva silu zostať a pokračovať v práci v krajine, ktorá bola toľkokrát zranená?

Sú to samotní mladí ľudia. Každé ráno, keď vidím ich tváre plné života a nádeje napriek všetkému, viem, že tu mám byť. Čerpám silu aj zo svojho saleziánskeho povolania – don Bosco nás posielal na najťažšie miesta k najchudobnejším. A nakoniec čerpám silu z viery, že Boh je prítomný v utrpení tejto krajiny. Téma nášho roka hovorí: „Vstaň a choď.“ To robíme každý deň – ideme v ústrety mladým, budúcnosti a nádeji.

Spracoval: M. Lipiak

Článok pôvodne vyšiel na portáli TK KBS.