Čo je to vlastne za človeka? Je sympatický, komunikuje bezprostredne a otvorene. Nič záludné či falošné z neho necítiť: vidiac zábery z kysuckej dediny, na ktorých sa chlapčensky spontánne smeje, človek má pocit ľudského tepla, že veď to je „náš Mišo“. Je húževnatý a priamočiary, čo sa ukázalo aj pri športe, keď dokázal absolvovať jeden z najextrémnejšich triatlonov na svete.

Na jeho kariére vidíme ten istý vzorec ako u mnohých ďalších „demokratických“ politikov: založil neuveriteľne úspešnú firmu, žil nejaký čas na Západe, vrátil sa na Slovensko, dostal významné ocenenie, začal pôsobiť aj v treťom sektore.

Kľúčový bol rok 2015, keď sa oženil s vedkyňou a pesničkárkou Dominikou Fričovou, s ktorou žil na Floride, bol vyhlásený za IT osobnosť roka, ale z biznisu odišiel a začal byť aktívny v antikorupčnom hnutí, za čo dostal ocenenie Rad Ďurka Langsfelda. S Fričovou sa však onedlho rozviedol a začal sa naplno venovať politike.

Mimochodom, Trubanova bývalá manželka Dominika Fričová úspešne pôsobí v USA vo výskume kmeňových buniek a nedávno vydala na Slovensku svoj prvý hudobný album (rozhovor s ňou nájdete napríklad TU. Ťažký rozvod ju podľa jej vlastných slov na celý rok psychicky položil a premietol sa aj do jej hudobnej tvorby (že by trpká pieseň Manželky a milenky bola o jej vlastnej skúsenosti?).

Čítajúc Trubanove úvahy, človek musí pripustiť, že tu máme do činenia naozaj s novou, inou generáciou. Vulgarizmy, drogy, tetovania, to sú v jeho svete a svete ľudí okolo neho úplne normálne veci, ktoré celkom stratili negatívne podfarbenie, aké mali kedysi. Jeho úvahy sú filozofické, ale zároveň veľmi mladistvé; napriek tomu, že čoskoro dovŕši 36 rokov, je dušou veľmi mladý. Zaujímavé je vysvetlenie, prečo sa nechal potetovať: vraj preto, keď zostarne a skostnatie, aby si vždy spomenul, že býval kedysi mladý a rozmýšľal inakšie.

Treba mu len držať palce, aby sa pobytom v upírskom prostredí veľkej politiky táto svetlá stránka jeho povahy nestratila a nestala sa dominantnou nejaká iná, možno egoistickejšia a tvrdšia, akú mnohí, na výsledky orientovaní výkonnostní športovci často mávajú. Tá sa zatiaľ príliš neprejavuje, presvitá iba občas, napríklad pri jeho rozprávaní o „robošoch“ (píšeme o tom TU)  ktoré kritizuje dokonca aj sociologička Soňa Szomolányiová, ktorá inak názorovo patrí jednoznačne do Trubanovho košiara.

„Viete, koľko žalostne málo je na Slovensku kvalitných robotníkov, čašníkov, predavačov, upratovačiek, zamestnancov, trénerov, programátorov, dizajnérov, freelancerov, živnostníkov?“ pýta sa Truban na svojej stránke www.truban.sk . Prosím, zamyslite sa nad týmto výrokom šéfa strany, ktorá o sebe tvrdí, že je skôr ľavicová.

Jeho ľudsky príjemná, obyčajná, takpovediac „sedliacka“ nepoškvrnenosť (alebo jednoduchosť, ako chcete) je autentická a sympatická, ale má aj svoju slabšiu stránku: nedostatok určitých intelektuálnych dimenzií. Tu teraz nie je reč o inteligencii: Michal Truban je bez debaty inteligentný človek, veď koniec-koncov, ako o úspešnom podnikateľovi a IT expertovi o ňom v tomto smere nikto nemôže pochybovať. Ibaže jeho osobný svetonázorový a intelektuálny vývoj je stále vo fáze hľadania osobného severu a juhu – a naozaj to nie je len o tom, že jeho prejav je zarámovaný slovníkom s výrazmi ako „kokso“, „uj.bať“ či „do p..e“. Aj Szomolányiová konštatuje, že „Trubanovi chýba humanitne-spoločenskovedný background.“

Tak ako je pri rozhodovaní o bežných veciach pragmatický a priamočiary, pri neurčitejšie uchopiteľných témach akoby bol trochu bezradný a ovplyvniteľný. Istý pozorovateľ to nedávno pomenoval úplne jednoducho: „Je to taký ten dobrý a poslušný dedinský chlapec, ktorý bez odvrávania poslúchne autority, pána farára či tú pani z Bruselu. A preto si ho aj vybrali.“ A naozaj, vedľa rafinovaných iných lídrov strán pôsobí ako keby bol trochu stratený, akoby nevedel, čo si vlastne má myslieť a iba dokola opakuje tých pár naučených fráz „sme iní, sme noví, nehádame sa, spolupracujeme, chceme Slovensko posunúť dopredu“ – a tu opäť môžeme spomenúť sociologičku Szomolányiovú, ktorá tiež hovorí, že tieto reči sú už otravné.

Samozrejme, často sa spomínajú a ešte budú spomínať Trubanove výroky o tom, že „demokracia je na p..u“, a že voliť by mali mať možnosť len ľudia, ktorí zarábajú veľa peňazí, lebo len oni vedia, čo je život. Muž, ktorý v tých časoch používal nick „blackhole“ (prečo?) sa od týchto výrokov veľakrát dištancoval a je asi trochu nefér ich stále spomínať, lenže na druhej strane to nepochybne bol iba vrchol ľadovca, keď o mnohých z jeho (možno už bývalých) názorov sa (a možno na jeho šťastie) verejnosť nedozvedela.

Blúdenie, hľadanie… sem patria aj tie spomínané drogy (píšeme o tom TU), aj to, že vyskúšal všetky možné adrenalínové aktivity, športy a cvičenia, že denne praktizuje budhistickú meditáciu. Je to ten typ večne blúdiacich ľudí, nenachádzajúcich pokoj a vnútorný mier, napriek tomu, že o tom stále rozprávajú? Skôr nie: podľa toho, s akým zápalom bojuje so svojimi životnými výzvami, on je skôr bojovníkom, ktorý ten boj prirodzene potrebuje a užíva si ho.

Čo však čaká túto krajinu, keď sa do premiérskeho kresla a k veľkému meču dostane tento samuraj, neskúsený a ovplyvniteľný, po ktorého boku budú ako jeho najbližší koaliční kamaráti stáť staré prešibané politické líšky Kiska a Beblavý? Môžeme si to povedať normálne, po slovensky, alebo sa môžeme už začať pripravovať na nové časy a povedať si to jazykom nových politikov v trubanovskom štýle: „Ty kokos, to bude ale že mrte husty premier!“

Ivan Lehotský