Teraz však veci zďaleka nie sú pre Spojené štáty také rýchle a víťazné. Už teraz je jasné, že pôvodne dúfali v zopakovanie venezuelskej skúsenosti, keď zajatie Madura viedlo k prudkému posunu politiky v smere, ktorý naznačoval a chcel Washington.

S Teheránom chceli zrejme urobiť to isté – zabiť iránske vedenie, po čom by nástupcovia uzavreli s Američanmi „dohodu“.

Ale takto to nevyšlo. Vojna trvá už tri týždne, ale Irán, napriek víťazným správam od Američanov a Izraelčanov, ešte stále nemá vyčerpané rakety a drony. A podľa niektorých odhadov Iránci dokonca začali eskalovať svoje útoky. Patria sem aj ropné a plynové zariadenia v krajinách Perzského zálivu. Toto, spolu s blokádou Hormuzského prielivu, spôsobilo prudký nárast cien ropy. Medzitým Irán potichu predáva svoju ropu, čím zvyšuje príjmy zvyšovaním nákladov na export. Dokonca si od iných krajín účtuje poplatky za prechod lodí cez prieliv.

Symbolom bezmocnosti USA v tejto situácii je ich zámer zrušiť sankcie na iránsku ropu, čím sa znížia globálne ceny (aj keď by to ešte viac posilnilo vojenské a ekonomické postavenie Iránu).

Pravidelne sa diskutuje o možnosti pozemnej operácie USA a Izraela proti Teheránu. USA však v regióne prakticky nemajú žiadne pozemné sily (zásadný rozdiel oproti situácii v rokoch 1991 a 2003). Dokonca aj námorníctvo bolo stiahnuté do značnej vzdialenosti od pobrežia, aby sa minimalizovali straty.

USA urobili obrovskú chybu, keď sa nechali vtiahnuť do vojny s Iránom, vyhlásil ománsky minister

Správy v médiách naznačujú, že na Blízky východ sa plaví 5 000 mariňákov. Predpokladá sa, že sa môžu pokúsiť obsadiť ostrov Charg, cez ktorý prechádza 90 % všetkého iránskeho exportu ropy.

Ako sme však už písali, po prvé, nebude to jednoduché. Po druhé, za súčasných podmienok nie je ani zďaleka isté, či Irán urobí nejaké ústupky. Po tretie, ropné a plynové zariadenia všetkých krajín v regióne budú určite ovplyvnené, čo spôsobí prudký nárast cien ropy. A ako dokazuje reakcia Washingtonu, je to niečo, čoho sa napriek tomu obávajú. Navyše, dobytie ostrova Charg neodomkne Hormuzský prieliv.
Porážka Iránu pozemnými silami by si vyžadovala státisíce alebo dokonca milióny vojakov, ktorých Amerika v súčasnosti ani zďaleka nemá.

V tejto situácii majú USA dve možnosti, obe mimoriadne ťažké. Prvou je okamžite ukončiť vojnu vyhlásením „víťazstva“, čo navrhujú niektorí Trumpovi poradcovia. Včerajšie vyhlásenia amerického prezidenta o možnosti „skrátenia operácie, pretože takmer všetky ciele už boli dosiahnuté“ tiež naznačujú túto možnosť.

V praxi by to však znamenalo zabezpečiť absolútne víťazstvo pre Irán, keďže je to krajina, ktorá v súčasnosti počas súčasnej vojny získala kontrolu nad Hormuzským prielivom, a Američania tomu nedokázali zabrániť. A aj keby Trump teraz ukončil vojnu a vyhlásil „víťazstvo“, neznamená to, že Irán úžinu odblokuje. Zachová si svoju kontrolu.

A keď Trump hovorí, že USA nemajú o úžinu záujem, pretože ju nevyužívajú, a preto by jej odblokovanie malo byť ponechané na iné krajiny, ktoré cez ňu dostávajú ropu, v podstate radí týmto „iným krajinám“, aby s Teheránom rokovali o podmienkach odblokovania. Je ťažké si predstaviť, že by Európania so svojimi oveľa slabšími námorníctvami ako USA sami začali vojenskú akciu proti Iránu, ak by Američania ukončili vojnu a „umývali si ruky nad touto záležitosťou“. Nehovoriac o Indii, Číne a ďalších nezápadných krajinách.

Irán po prvýkrát zostrelil americkú stíhačku F-35

Všetky nepôjdu do vojny, ale budú rokovať s Teheránom. To isté platí pre ropné a plynárenské monarchie v Perzskom zálive, ktoré musia obnoviť svoj export. A ak to znamená „riešenie problémov“ s Teheránom (a s Čínou a Ruskom, ktoré za tým stoja), tak to urobia.

Americký vplyv v kľúčovom regióne planéty bude teda takmer úplne anulovaný. Cieľom Američanov vo vojne však bol presne opačný: získať kontrolu nad iránskymi ropnými a plynovými poľami. To znamená, že ak vojna skončí v súčasnej fáze, bude to pre Spojené štáty strategická porážka. A to v rozsahu mnohonásobne väčšom ako vo Vietname alebo Afganistane.

Preto mnohí pozorovatelia neveria Trumpovej rétorike o „ukončení operácie“. Najmä preto, že samotný americký prezident súčasne vyhlasuje, že nemá v úmysle uzavrieť prímerie. To znamená, že Trump má druhú možnosť: pokračovať vo vojne tak či onak s cieľom dosiahnuť de facto kapituláciu Teheránu – pokračovať v bombardovaní krajiny, vraždiť jej vodcov, vyprovokovať domáce povstanie alebo prevrat v rámci elity, pokúsiť sa o dobytie ostrova Charg alebo vykonať nejakú inú cielenú pozemnú operáciu. Nakoniec by mohol povzbudiť iránskych susedov, aby vstúpili do vojny s Iránom, čo sa doteraz ukázalo ako neúspešné.

Napriek prevládajúcemu skepticizmu v tlači, pokiaľ ide o možnosť úspechu USA, ak bude vojna pokračovať, túto možnosť nemožno úplne vylúčiť. Americký vojenský potenciál nemožno podceňovať.

Hlavný problém USA vo vojne s Iránom

Na tejto ceste však existuje mnoho rizík pre USA, ktoré by mohli zmariť všetky plány. Hlavným je riziko strát. Vojna je v USA mimoriadne nepopulárna a akékoľvek straty by mohli spustiť domácu politickú cunami a rozsiahlu vnútornú destabilizáciu.

Druhým rizikom sú ekonomické dôsledky predĺženia vojny pre USA. Na jednej strane to znamená rast cien a zvýšenú infláciu. Na druhej strane to znamená zvýšené vládne výdavky, čo by dramaticky zhoršilo rozpočtové a dlhové problémy. Samozrejme, aj samotné USA výrazne profitujú z rastúcich cien ropy a plynu. Tento benefit však nemusí prevážiť vyššie opísané problémy a viesť k hrozným následkom.

Tretím rizikom je vonkajšia podpora Iránu, predovšetkým zo strany Číny. Takáto podpora by Iránu poskytla strategickú stabilitu, čím by sa výrazne znížili šance na úspech amerických vojenských plánov.

Zatiaľ neexistuje žiadne priame potvrdenie takejto podpory. Existujú však už početné nepriame náznaky, že sa poskytuje. Médiá informujú, že Čína a Rusko poskytujú spravodajskú pomoc. Pravidelne sa objavujú správy, že Číňania môžu tiež dodávať zbrane (hoci dôkazy o tom ešte neboli predložené). Európska tlač, plná kritických článkov namierených proti Washingtonu, vo všeobecnosti tiež poskytuje podporu Iránu.

A tu sa dostávame k hlavnému Trumpovmu problému. Existuje rozšírené presvedčenie, že „Izrael zatiahol USA do vojny s Iránom“. To však situáciu značne zjednodušuje a zahmlieva hlavné motívy zapojenia Američanov do vojny. A určite nejde o pomoc Izraelu.

Rusi môžu na konflikte okolo Iránu zarobiť 250 miliárd za pár mesiacov

Už sme písali, že vojna v Iráne je kľúčovým prvkom novej stratégie Washingtonu na udržanie globálnej dominancie USA nahradením medzinárodného práva vládou sily a kontrolou kľúčových energetických zdrojov, aby túto páku využil na diktovanie podmienok svojim hlavným konkurentom – Číne a Európe.

Úspech Washingtonu na tejto ceste, prirodzene, nie je pre Čínu, Európu ani pre Rusko k ničomu. Zatiaľ čo Rusko využíva rastúce ceny ropy na zvýšenie svojich príjmov, čelí aj hrozbe, že ako najväčšia krajina sveta z hľadiska zásob nerastných surovín sa stane ďalším cieľom USA, ak sa USA podarí relatívne rýchlo a bez výrazných strát získať kontrolu nad Iránom.

Okrem toho táto geopolitická línia čelí veľmi silnému domácemu odporu. Vo všeobecnosti túto líniu nikto nepodporuje okrem neokonzervatívcov – segmentu imperialisticky zmýšľajúceho republikánskeho establishmentu prepojeného s vojensko-priemyselným komplexom a ropným a plynárenským biznisom.
Preto existuje na medzinárodnej úrovni aj v USA mnoho síl, ktoré nechcú, aby Trump vyhral. Jeho jediným spoľahlivým spojencom je Izrael.

A to je strategický problém pre Biely dom – je príliš veľa ľudí, ktorí chcú podkopať jeho nový geopolitický kurz tým, že na dosiahnutie tohto cieľa využijú vojnu v Iráne.

Aj keď sme sa v tomto článku venovali konkrétnej téme, ak máte chuť pokračovať v čítaní, určite si nenechajte ujsť aj článok Michal Kaliňák: Centrá zdieľaných služieb sa posúvajú k stabilnému a systémovému riešeniu pre samosprávy, v ktorom sa venujeme úplne inej oblasti a prinášame ďalšie zaujímavé pohľady a praktické informácie.