Porážka, ktorú Trump utŕžil, zasiahla jeho najcitlivejšie miesto

Trump je isto  výnimočnou postavou v americkej histórii, vodcom s črtami takzvaného „silného muža“, ktorého osobitný spôsob uplatňovania prezidentskej moci sa len ťažko dá zosúladiť s takou porážkou, akú utrpela jeho strana. Jeho základná teória moci sa zrútila. Prežitie jeho prezidentského mandátu teraz závisí od toho, či sa dokáže prispôsobiť zhoršeným okolnostiam spôsobom, akým to doteraz nikdy neurobil, tvrdí Politico. Jednu vec mu ale rozhodne nejde uprieť, jeho doterajšie pôsobenie na medzinárodnej aj vnútornej politickej scéne bolo značne deštruktívne a zrejme tým urýchľuje koniec hegemónie amerického impéria a nástup multipolárneho sveta.

V polovici druhého funkčného obdobia prezidenta Donalda Trumpa však voľby neboli len referendom o stave Únie, ale možno predovšetkým rozhodovaním o osude samotného prezidenta, trefne uvádza na svojom profile v sieti X americký politický analytik Scott Ritter. Prvé dva roky Trumpovho návratu na politickú scénu sa vôbec nevyvíjali tak, ako sľuboval celému svetu a predovšetkým Američanom, ktorí ho pred dvoma rokmi zvolili. Mal ukončiť nekonečné vojny na Blízkom východe, napriek tomu sa Spojené štáty s Izraelom zaplietli do ďalšej zbytočnej a nekonečnej vojny na Blízkom východe. A čo je pre psychiku amerického voliča možno ešte horšie, je to vojna, ktorú Amerika jasne prehráva. Neúspešné vojenské dobrodružstvá na Blízkom východe a v juhozápadnej Ázii sú už tri desaťročia pravidelnou súčasťou americkej skúsenosti. Voľby, najmä tie v polovici prezidentského funkčného obdobia, keď meno prezidenta na volebnom lístku nie je, sa však zvyčajne nerozhodujú na základe zahraničnej politiky alebo národnej bezpečnosti, ale na základe miestnych problémov, teda na základe domácej politickej agendy.

Prieskum verejnej mienky: Ktorý z týchto šiestich problémov je pre USA najdôležitejší?

A pre spoločnosť založenú na spotrebe, akou sú Spojené štáty, neexistuje lepší meradlom úspechu či neúspechu domácej politiky ako stav americkej ekonomiky. Večná otázka „Máte sa dnes lepšie ako pred dvoma rokmi?“ bola teda opäť na dennom poriadku a odpoveď by mala nahnať strach každému vernému Trumpovmu stúpencovi, ktorý sleduje prieskumy verejnej mienky ako záznam EKG a zúfalo hľadá známky života svojho politického tábora: Američanom sa rozhodne nedarí lepšie, uzatvára analytik. Napriek kŕčovitým snahám zachrániť situáciu so zdražovaním palív únosom legitímne zvoleného venezuelského prezidenta a ovládnutím ropného priemyslu krajiny, pokusom o vojenské  odblokovanie prielivov po nevyprovokovanom napadnutí Iránu a zavraždení jeho duchovného vodcu či dovozom nafty z Ruskej federácie sa mu pred voľbami veľmi nedarilo.

Jeho mierové iniciatívy boli síce pozitívne, hoci tiež pomerne otázne, a k dobru sa mu dá pripísať aspoň snaha o urovnanie ukrajinského konfliktu, na rozdiel od militantných európskych elít, ako aj  zrušenie agentúry USAID, ktorá financovala a organizovala štátne prevraty, farebné revolúcie a konflikty po celom svete. Práve preto je mimoriadne smutné, že len 4 % amerických voličov považujú za dôležitú zahraničnú politiku svojej krajiny, ktorá svoju politickú hegemóniu realizuje prostredníctvom sankcií, prevratov a viac ako 8OO vojenských základní po celom svete.

Európske elity len zle skrývajú radosť

Španielsky premiér Pedro Sánchez, ktorý sa v uplynulom roku opakovane dostával do konfliktu s Donaldom Trumpom a ktorý sám čelí predčasným voľbám na konci mesiaca, uviedol, že americká spoločnosť „hlasovala proti politike, ktorá vedie len k ochudobňovaniu“, ako sú nenávisť, machizmus, popieranie klimatických zmien a výsady elít. Uviedol paralely s brazílskymi prezidentskými voľbami a s predčasnými voľbami, ktoré sám vyhlásil v Španielsku, keď čelil legislatívnej patovej situácii so svojou menšinovou vládou.

Francúzsky minister financií Roland Lescure pripomenul televízii BFM TV, že aj po strate kontroly nad Kongresom bude Trump naďalej rozhodovať o drvivej väčšine otázok zahraničnej politiky USA, a varoval, že prezident nemusí byť typom, ktorý uprednostňuje kompromisy a spoluprácu.

Nórsky premiér Jonas Gahr Store povedal agentúre Reuters, že ide o „silný politický signál o zmene kurzu medzi americkými voličmi“. Uviedol, že v americkej politike sa objavujú hlasy, ktoré „sú nám bližšie než postoje prezidenta a jeho administratívy, napríklad v otázkach klímy a životného prostredia, ako aj v zahraničnej politike a politike rozvojovej pomoci“.

Spolupredsedníčka nemeckej Strany zelených Franziska Brantnerová povedala, že výsledok je „stopkou pre Trumpa a jeho miliardárov“. Uviedla, že hoci to naznačuje „nádej“, že sa americký demokratický systém „snáď opäť postaví na nohy“, v Európskej únii je ešte priskoro na to, aby si ľudia vydýchli. „Naopak, musíme skutočne staviť na Európu a na naše vlastné sily,“ povedala Brantnerová. Uviedla, že Trump dal jasne najavo, že EÚ nerešpektuje a chce ju rozdeliť, a že sa chce čoraz menej angažovať v podpore Ukrajiny. „To znamená, že nesieme zodpovednosť sami za seba, bez ohľadu na konečný výsledok.“

Christel Schaldemose, podpredsedníčka Európskeho parlamentu z Dánska, uviedla, že je v mene Európy „opatrne optimistická“. „Nie preto, že sa teraz všetko zmení k lepšiemu, ale preto, že by to mohlo prospieť podpore Ukrajiny, prechodu na zelenú ekonomiku a vzťahom so zvyškom sveta,“ povedala. Dodala však aj to, že EÚ musí pokračovať vo svojom kurze samostatnosti, pričom zdôraznila, že „o tom sa nediskutuje“.

Podobne juhoafrický prezident Cyril Ramaphosa vyhlásil, že drvivé víťazstvo demokratov v Kongrese by mohlo znamenať začiatok „novej éry vo svetových vzťahoch“ po tom, čo voliči uštedrili prezidentovi Donaldovi Trumpovi veľkú volebnú porážku. „Demokrati prevzali kontrolu nad Senátom aj Snemovňou reprezentantov a americký ľud sa vyjadril,“ povedal Ramaphosa novinárom. Vzťahy medzi USA a Južnou Afrikou sa za Trumpovej vlády zhoršili.

Volebné prvenstvá

Utorňajší večer nielenže priniesol sériu zmien v americkom Kongrese, ale bol tiež svedkom viacerých historických prvenstiev vo voľbách po celej krajine.

Abdul El-Sayed sa stane prvým moslimským senátorom USA, keď v januári budúceho roka zloží prísahu po víťazstve v Michigane. Jeho víťazstvo prišlo takmer 20 rokov po zvolení Keitha Ellisona do Snemovne reprezentantov. Ellison bol prvým moslimom zvoleným do tohto orgánu.

Po porážke Trumpovho spojenca Viveka Ramaswamyho sa Amy Acton stane prvou guvernérkou štátu Ohio.

V Georgii sa Keisha Lance Bottoms stala prvou černošskou guvernérkou akéhokoľvek štátu, ako aj prvou černošskou guvernérkou Georgie, keď porazila miliardára Ricka Jacksona.

Ďalší historický súboj o guvernérsky post sa odohral v Novom Mexiku, kde sa Deb Haaland stala prvou americkou domorodou obyvateľkou zvolenou do najvyššej funkcie tohto štátu. Haalandová je členkou kmeňa Laguna Pueblo a bola ministerkou vnútra USA za vlády bývalého prezidenta Joea Bidena. Zároveň sa poslankyňa z kmeňa Ojibwe Peggy Flanaganová stala prvou ženou z radov pôvodných obyvateľov zvolenou do Senátu USA. Po rokoch vo verejnej službe na štátnej úrovni bude teraz zastupovať Minnesotu vo Washingtone.

V New Hampshire bol do Senátu zvolený aj Chris Pappas, ktorý bude prvým otvorene homosexuálnym mužom zastávajúcim túto funkciu.

V januári sa pravdepodobne zapíše ďalší historický moment, ak sa Hakeem Jeffries, považovaný za súčasného favorita na post vodcu menšiny, stane predsedom Snemovne reprezentantov, keďže by bol prvým černochom na tejto pozícii.

Čo čaká USA a svet?

Rozsah a hĺbka porážok republikánov rozbili auru neporaziteľnosti, ktorú potrebuje každý silný muž: pocit, že bez ohľadu na to, čo robia jeho protivníci a bez ohľadu na to, čo hovoria súdy, nakoniec tam stále bude, so štátnym aparátom vo svojich rukách, a bude si pamätať mená svojich priateľov aj nepriateľov. Keďže je jeho politická koalícia v troskách a demokrati postúpili dokonca aj v Texase, Kansase a Južnej Karolíne, Trump už nevyzerá tak nezničiteľne. V porovnaní s touto zmenou je strata Snemovne reprezentantov a Senátu takmer vedľajšia záležitosť. Trump stále disponuje rozsiahlou autoritou v oblasti zahraničnej politiky, národnej bezpečnosti a federálneho vymáhania práva. Jeho výkonné nariadenia môžu stále prevrátiť podniky a agentúry naruby, aj keby ich súdy nakoniec zrušili. Nový Kongres nemôže veľa urobiť, aby zabránil Trumpovi viesť vojnu, či už v Iráne, Grónsku alebo kdekoľvek inde.

Trump síce už v minulosti utrpel porážky. V roku 2018 stratil kontrolu nad Snemovňou reprezentantov a o dva roky neskôr prišiel o prezidentský úrad aj o Senát. Napriek tomu v žiadnych predchádzajúcich voľbách nebola spochybnená Trumpova podpora zo strany základne hnutia MAGA a vidieckej Ameriky. Žiadne doterajšie voľby ho však doteraz neprinútili zmeniť svoj základný prístup k politike. Nechajme sa prekvapiť.