Bratislava 25. septembra 2022 (HSP/Foto:TASR-Dano Veselský)

Po feudalizme, kapitalizme, socializme, opätovnom prvotnopospolnom kapitalizme 2.0 a dobe postmodernej do Európy napokon nastúpila doba psychiatrická. Vyznačuje sa tým, že dianie, ktoré táto doba prináša, najlepšie chápu psychiatri. Dnes tu máme tri šťavnaté kúsky z týchto dní, ktoré by iste ocenil aj docent Chocholoušek

Raz som na jednej lúke stretol chovateľov čiváv, ktorí tam venčili svoju asi 50-člennú svorku. Prehodil som s nimi pár slov, čivavy medzitým na mňa štekali. Keď som pokračoval v ceste, niektoré čivavy sa štekajúc rozbehli za mnou, ale čoskoro pochopili, že to nemá zmysel a vrátili sa k svojim pánom. Až na jednu. Tá tak usilovne štekala, že si ani nevšimla, že ostatní sú už dávno preč. Až keď som sa otočil a urobil som na ňu „hu“!, spamätala sa, obzrela sa a keď zistila, že je sama, so stiahnutým chvostom uháňala za zvyškom „svorky“.

Prečo to píšem? Lebo na túto scénku si spomeniem vždy, keď naše stredoeurópske aktivistické, politické či žurnalistické čivavy tak odvážne štekajú na Rusko či Rusov. Kým americký pitbul z Washingtonu vie, že ruský medveď je nebezpečný a treba k nemu pristupovať opatrne, tunajšie ukroatlantické čivavy sú omnoho odvážnejšie. Ba doslova sa predbiehajú v tom, kto bude odvážnejšie na medveďa štekať.

Možno ste zachytili absurdnú a grotesknú aféru, ako mali prísť do Prahy hrať exhibičný zápas dva kluby hokejovej NHL, ale miestne čivavy začali štekať, že ruských hráčov týchto klubov v Prahe nechcú. Písali sme o tom tu. Američania správne odpovedali, že ruskí hráči z ich tímov nič zlé neurobili, a že buď prídu mužstvá v kompletnom zložení, alebo vôbec nikto. A našinec len oči otvára, čo za diagnózu to je, že podaktorí fanatici s penou na ústach dokážu byť tak nepríčetne rusofóbni, že ešte aj Američania nad tým neveriacky krútia hlavou.

Smietka v cudzom oku, brvno vo vlastnom…

Potom tu máme kauzu nášho žurnalistického kolegu (len žartujem, on by s takýmto označením nesúhlasil a my takisto nie) Mareka Vagoviča z denníka Postoj. Tento pán napísal knihu a aby ju spropagoval, natočil k tomu reklamný videoklip. V tom klipe je použité zjavne to isté auto, ktorým policajti prevážajú zadržaných na súd, a ktoré v apríli 2022 priviezlo na súd Roberta Kaliňáka (vyzerá rovnako a má rovnaké EČV). A možno tam dokonca vystupujú aj naozajstní policajti z NAKA.

Ako je možné, že súkromná osoba mohla na svoju prezentáciu použiť policajné techniku a možno aj živých príslušníkov PZ? Keď sa ho na to novinári z týždenníka Plus 7 dní pýtali, Vagovič ich hrubo odbil: „Ja vám nebudem odpovedať na tieto otázky. To je moja súkromná aktivita, akým spôsobom ja využijem konkrétnych ľudí a autá v súkromnom projekte. Do toho vás naozaj nič nie je. To nie je vaša vec. To je moja súkromná vec. Vydávam knihu, natočil som trailer. To je všetko, čo k tomu viem povedať,“ povedal im Vagovič a zložil telefón. Vzápätí na sociálnej sieti vymazal na fotografii z nakrúcania toho videoklipu na tom aute jeho EČV. Písali sme o tom tu.

No nie je to kúzelné? Prominentný člen stádočka tých najslušnejších a najčestnejších príslušníkov bratislavskej malomestskej kaviarne, ktorý napísal knihu o tom, ako tí zlí z opačného politického tábora boli korupční, netransparentní a papalášski, si protekčne požičia policajného „antona“ a možno rovno aj policajtov, aby k tejto knihe natočil promo klip. A on, ktorý roky opľúva tých zlých z opačného politického tábora za ich arogantné správanie k novinárom, sa rovnako, ba ešte horšie zachová ku svojim kolegom, keď sa ho na vec pýtajú…

Správa ako z Luníka IX

Poslanci sú elita spoločnosti, všakže? Sú to tí najlepší ľudia, tie najvýraznejšie a najušľachtilejšie osobnosti, ktoré si ľud vybral a dal im do rúk moc, aby sa starali o veci verejné. A najmä poslankyne, to sú tie najreprezentatívnejšie dámy, stelesňujúce to najlepšie, čo ženské, materské pokolenie v danej krajine svetu môže dať. Niekde majú kráľovnú, nuž a my máme namiesto nej poslankyne, ministerky a prezidentku. To je naša hrdosť, tie najonakvejšie dámy našej krajiny. Súhlasíte?

V istom bratislavskom podniku sa po záverečnej pobili dve poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky: Jana Bittó Cigániková (SaS) a Romana Tabák (ex-OĽaNO, momentálne už Sme rodina). Píšeme o tom tu.

Podľa Cigánikovej verzie to bolo tak, že Cigániková skritizovala Tabák na svojom blogu, potom sa náhodou stretli v jednom podniku, Tabák Cigánikovej za ten blog vynadala, Cigániková jej dala dolu šiltovku, Tabák ju vraj začala ťahať za vlasy a biť. Potom odišla preč, ale sa ešte vrátila a Cigánikovej vraj ešte struhla jednu riadnu facku. Cigániková išla na pohotovosť, vraj má opuchnuté líce, bolesť hlavy a krku. A ide podať trestné oznámenie.

Nie je známa verzia druhej strany (Tabák to komentovala iba vetičkou „Klamstvá šprintujú, ale pravda beží maratóny“) a treba podotknúť, že pravda zvyčajne nebýva taká jednostranná, ako to opisuje poslankyňa Cigániková. Lenže tak či onak, keď sa v podniku po záverečnej pobijú dve koaličné poslankyne parlamentu, presne rovnako ako dve dámy s úplne inou tradičnou profesiou, je to zaujímavá informácia o slovenskej parlamentnej smotánke doby psychiatrickej.

Možno by sa mohol na ľudí z týchto slniečkových kruhov začať širšie používať pojem, ktorý nedávno zaviedol vo svojom skvelom článku (viď tu) Štefan Paulov: lumpenelita (ako protipól výrazu lumpenproletariát). Možno by to bolo šetrnejšie a spoločensky vhodnejšie ako používanie tradičných medicínskych termínov. Možno by s tým súhlasil aj docent Chocholoušek.

Ivan Lehotský